Meditácia na 26.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Štefan, prvý mučeník | Mt 10,17-22
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom.
Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.
Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život.
Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.
Verím a vyznávam
Rozprávala mi mladá kresťanka, ktorej izbu donedávna zdobili fotografie herca, ktorého obdivovala, milovala, zbláznila sa doň. Až raz sa jej dostal do rúk časopis, kde bolo interview s ním, v ktorom sa odkryl jeho život, jeho tvár. Dievča hovorí: - Sklamane som strhla všetko zo stien. Bol to len dievčenský ošiaľ. – Áno, povieme si dnes mnohí z nás. Horšie je to, keď už ošiaľ prinesie následky.
Alebo – za kňazom príde žena prosiť o radu, či má prijať späť manžela, ktorý sa chce ku nej vrátiť. Nechal ju pred ôsmimi rokmi s dvoma malými deťmi, keď čakal s inou, mladšou dieťa. Tá, pre ktorú opustil ženu i deti, dnes jemu vyhádzala veci na chodbu. Na jeho miesto si našla iného, ktorý nemusí platiť na dve deti. Čo by som poradil tej žene?
Sú však aj iné prípady, a nie až také zriedkaví. Podľahli pokušeniu, slabosti, oddali sa omámeniu. Život bez Krista sa im zdal ľahší. Vnútro bolo šťastné: Čo aké Desatoro, Cirkev, sviatosti, modlitba...?! Žijem len raz, a tak život treba vychutnať! Hriech. Potom prišiel ďalší a cesta späť zarástla. Roky šli. Ale svedomie nie je stroj, ktorý sa dá celkom zničiť, natrvalo vypnúť. Svedomie sa nedá celkom umlčať!
A práve preto je dnes potrebné si pripomenúť slová Krista z evanjelia: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený" (Mt 10,22).
Dnes sa nám pri týchto slovách vynára obraz muža z prvého čítania zo Skutkov apoštolských: „Štefan, plný milosti a sily, robil divy a veľké znamenia medzi ľuďmi. ale mnohí neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril" (Sk 6,8-10). Text končí slovami podobnými slovám Krista na kríži, keď sa Štefan na kolenách modlí za svojich vrahov: „Pane, nezapočítaj im tento hriech" (Sk 7,60).
Tieto slová o vydržaní až do konca vidíme aj u iných. Peter, keď zomiera dole hlavou na kríži, prosí katov, že si nezaslúži zomrieť ako Majster-Ježiš. Pavol kladie hlavu na klát a kat mu ju stína. Ondrej, podobne ako brat, dáva sa ukrižovať na kríž, ale v podobe písmena „X". Šimon sa dáva prerezať pílou ako dáky klát. Bartolomejovi za živa zoderú z tela kožu. Jakub, Jánov brat, nazývaný aj starším, prvý z apoštolov zomrel mučeníckou smrťou. Jakub mladší je ukameňovaný. Filip je ukrižovaný a ešte na kríži ho aj kameňujú. Matúša zabijú oštepom. Tomášovi ukončí život dýka. Tak zomierajú všetci Dvanásti až na Jána, ktorý ale tiež trpí za Krista.
Plnia sa slová Krista: „Žiak nie je nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán" (Mt 10,24-25).
A Ján si spomína ešte na ďalšie Kristove slová: „Ak mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať" (Jn 15,20). Jednoduchí rybári z Galilejského jazera zomreli za Krista. A nielen oni. Čo tých 53 nástupcov na Petrovom stolci vodcov-učiteľov Cirkvi? Veď do roku 530 sú všetci do jedného svätí! Väčšina z nich zomrela mučeníckou smrťou.
Koloseum známe rímske divadlo. Nerónove záhrady, kde ako horiace pochodne svietili, Nerónovi a jeho hosťom, kresťania. Zdalo by sa, že keď chce človek v Cirkvi byť svätý, musí sa dať zabiť ako sv. Tomáš Morus, kancelár a osobný priateľ anglického kráľa. Nie! Nemusí byť ani biskupom ako Stanislav či sv. Vojtech. Nemusí byť ani kňazom ako Ján Vianney. Nemusí byť rehoľníkom ako bol Don Bosco alebo Vincent de Paul. Sväté nežili len v kláštoroch, ako Lujza de Marillac, Klára alebo Mária Margita Alacoque. Máme svätých mladých chlapcov – Dominika Savio, Alojza, ale i sväté mladé dievčatá – Luciu, Anastáziu, Alžbetu. O všetkých týchto platia dnešné Kristove slová z evanjelia. Vo svojej dobe vydali svedectvo o svojej zrelosti vo viere a láske ku Kristovi. Ich viera nebola iba citová záležitosť. Nebolo to čosi len sviatočné, naučené, zvykové. Bola to tvrdá práca na sebe. Bola to však i túžba získať odmenu, ktorú Kristus prisľúbil tým, ktorí vytrvajú až do konca. I oni mali svoje záľuby. Boli krásni, mladí, vzdelaní, mali svoje spoločenské postavenie...
Aj napriek tomu vedeli v pravý čas povedať svoje rozhodné slovo. U väčšiny z nich to nebolo raz. Boli to roky tichej práce na sebe. Neznámi a nepoznaní. Často i najbližší si až po ich smrti uvedomili, kto žil vedľa nich. Boli tak malí, že si ich neuvedomovali. boli tak skromní, že ich pokladali za bláznov. Bohu sa však viac páčila ich duša ako pýcha, moc a bohatstvo ich súčasníkov, ktorých mená dnes nepoznáme.
Svätý Štefan je prvý v tom veľkom počte vyznávačov Krista, ktorí zaňho obetovali svoj život. Tento rad sa nekončí dnešným dňom.
Kedysi sme mohli čítať v S l o v e n s k o m d e n n í k u správu o pripravovanom procese blahorečenia ženy, ktorá si nedala vziať svoje dieťa. Dieťa sa narodilo, ale matka zomrela. Vatikán oznámil, že v tomto roku zomrelo násilnou smrťou 127 kňazov a rehoľných sestier. Dnes si nespomíname len mučeníka diakona Štefana, ale aj iných mučeníkov, vyznávačov a všetkých, ktorí už obdržali veniec slávy.
Dnes prosíme aj sami za seba. Uvedomujeme si, že nestačí sa len vyjadriť – verím, ale skutkami života to, o čom som presvedčený, aj dokazovať. Tiež si uvedomujeme ľudskú slabosť. Aj Peter, keď Ježiš predpovedal svoje utrpenie a smrť, sa vyjadril: „Pane, to sa ti nikdy nestane" (Mt 16,22). a keď mal vyznať svoju vieru pred slúžkou na Pilátovom nádvorí, hovorí: „Nepoznám toho človeka" (Mt 27,72). To Peter ešte nestretol a neprijal Ducha Svätého. Keď však na Turíce naň zostúpi Duch Svätý, Peter sa správa už celkom ináč. Pred veľradou hovorí: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29). Aj my sme prijali Ducha Svätého. Práve preto si tým viac uvedomujeme slová Pána Ježiša: „Nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca z vás prehovorí" (Mt 10,20).
Dnes prosme o silu vyznať svoju vieru. Často sa modlíme, aby sme v každej chvíli i za sťažených okolností, vždy vyznali svoju vieru. Dnes už neradi počúvame, aké krivdy a násilie museli mnohí prednedávnom pretrpieť. Možno aj ty, brat a sestra, mal si ťažkosti s prihláškou na vyučovanie náboženstva. Možno dnes si mohol byť inžinier, či na inom poste odborník, ale pretože ťa dali rodičia na náboženstvo, že si si plnil povinnosti kresťana, bolo to chápané ako zlo proti štátu. Aj dnes sa začínajú opakovať, pravda, pod iným klobúkom, tie isté ťažkosti a nepríjemnosti. Naša pozícia kresťana sa nemení. Kresťanom chcem zostať stále. Potrebujeme však silu, odvahu, vzájomné povzbudzovanie. Dnes si môžeme povzdychnúť: Keď sa viedol otvorený boj proti Bohu, stáli sme vedľa seba. Dnes, keď sa začínajú opakovať ešte horšie útoky, mlčíme a mnohí si myslia, že toto je demokracia.
Rozpráva mladý katolík, ktorý sa vrátil z vojny:
Kolektív v práci, ktorý som zanechal pred vojenčinou, tvorili samí katolíci. Všetci v nedeľu chodili, a aj teraz chodíme do kostola. Keď som však prišiel po vojne do dielne, neveril som vlastným očiam. Na stenách kancelárie samé akty. Nevadí to vydatej matke, ktorej dospieva dcéra. Na tieto obrázky sa pozerá otec, ktorý pripravuje syna na prvé sväté prijímanie. A nehovorím o ostatných. Keď sme sa po smene zišli v kancelárii, majster mi prial, aby som sa medzi nimi dobre cítil. Odpovedal som im, že si ich vážim, ale – a pozrel som sa na nich a na tie plagáty po stenách. Muž z našej dediny, ktorý štvrťročne chodí na spoveď, mi pred všetkými povie: - Tak si to nevšímaj! Taká je dnes doba! –
Taká je dnes doba? Lekár, ktorý zložil prísahu, že bude chrániť život a tiež na sviatky pristupuje ku sviatostiam, akosi samozrejme žene, ktorá príde do ordinácie s tým, že po desiatich rokoch čakajú ďalšie dieťa, povie: - Dajte si ho vziať.-
Taká je dnes doba? Doba je taká, akí sme my! My sme však kresťania. Keď sa vieme domáhať svojich práv v materiálnej oblasti a máme na ne právo, je to správne. Keď sa jedná o duchovné práva, taktiež nemlčme. Vieme, že kto mlčí pri hriechu, hreší. A keď dnes moderní pohania – pokrstení kresťania robia našej Cirkvi hanbu, zastaňme sa jej aspoň my. K tomu nás chce posilniť smrť diakona Štefana: „ale kto vytrvá do konca, bude spasený" (Mt 10,22).
Pomôžte otvoriť po tieto dni oči svojim deťom, vnúčatám a priateľom, pokiaľ je čas. Koľkí spomedzi nás sa klaňajú falošným bôžikom. To mladé dievča, ktoré postŕhalo obrazy herca, keď počula, aký má názor na život, manželstvo a lásku, bolo na tom zaiste lepšie ako ten, ktorý prišiel prosiť manželku, aby ho prijala späť. To nie je výstraha, to je prosba sv. Štefana; pokiaľ je čas. Svedomie sa nedá umlčať. Nech naše skutky sú v zhode s tým, čo nás spája, čo veríme v srdci, čo nás učil Ježiš Kristus.
Amen.
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Svätá rodina; Ježiš, Mária, Jozef | Mt 2,13-15;19-23
O čom sa v našich rodinách málo hovorí
Na stretnutí s rodičmi padla otázka: O čom sa v našich rodinách málo hovorí, Medzi prítomnými nastalo ticho. V tej chvíli však tuho pracovala pamäť. nejedna žena si spomenula na deti. koľkokrát im musí pripomenúť, či majú úlohu do školy, či po sebe upratali. Snáď si spomenula i na výčitky manželovi, keď si viac upil. Nejeden muž si spomenul na robotu. Rozhovor s manželkou sa zasa točí okolo toho, čo kúpiť deťom, čo spraviť, opraviť, zariadiť. Robota, peniaze, deti. Tie staršie deti si spomenuli na svoje záľuby a koníčky. Pravda, tiež na školu, šaty, priateľov, šport, lásku. Skôr narodení si uvedomili, že často sa vracajú v spomienkach do minulosti a porovnávajú to, čo bolo, s tým súčasným. Rozprávajú o svojich chorobách, čo v živote dokázali, kde boli, s kým sa stretli a tiež spomenúť smrť i cintorín.
Veru, každá veková skupina a stav má svoje starosti, úlohy i radosti. Sme ľudia. Sme aj kresťania. Dnes je Svätej rodiny. A možno v tej chvíli by niekto chcel povedať: - Hádam v našich rodinách máme rozprávať aj o svätosti?! Len to nie!-
Áno! V našich rozhovoroch má mať miesto aj Boh. Nie však len vo vymedzenom čase, na miestach ako je kostol, ale malo by to byť niečo tak samozrejmé, ako keď rozprávame o svojich povolaniach, povinnostiach.
V druhom čítaní z Listu apoštola Pavla Kolosanom, priam sa to ponúka za príklad: Bratia, ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému" (Kol 3,12-13).
Dnes je svet proti svätosti. To je často vinou nás – kňazov. Svätú rodinu sme predstavovali tak, že jej život bol ďaleko od života bežnej rodiny. Pozrime sa však, ako o tej rodine rozprávajú evanjelisti.
Jozef mal svoj rodokmeň. Pochádzal z kráľovského rodu, podobne aj Mária, ale ich rozvetvená rodina bola chudobná. Boli však pravoverní Židia (por. Mt 1,1-17). Mária i Jozef boli mladší. Svedčí o tom správa: „Mária bola zasnúbená s Jozefom" (Mt 1,18). A hoci Boh mal s ňou iný zámer, Mária žije ako iná žena. Má svojich rodičov. tradícia hovorí o Joachimovi a Anne. Majú tiež svojich príbuzných, a to nielen Alžbetu, ale z čias učenia Ježiša vieme aj o bratoch a sestrách Pána Ježiša, čiže o bratrancoch a sesterniciach, pretože výraz v tom čase bol len jeden /por. „Tvoja matka a tvoji bratia" (Mt 12,49)/.
Mária je verná Jozefovi. Vieme to z toho, že sa anjela pýta, ako sa to všetko stane, pretože ona muža nepozná. Inými slovami; Mária žije v čistej príprave na manželstvo s Jozefom. I Jozef sa správa k Márii podobne. Písmo Jozefa nazýva „spravodlivým" (por. Mt 1,19). Zvestovanie anjela Gabriela bola veľká skúška pre ich lásku. Jozef Márii verí. Nepochybuje, že to, čomu dala Mária súhlas, je dielo Božie. On sa však necíti byť pozvaný k tomuto dielu. Tak chápeme aj jeho správanie, že chcel Máriu potajomky prepustiť. akú musel mať Jozef veľkú vieru, keď mu stačí sen a on – muž zdravý, mladý, pekný, škoda, že ho umelci znázorňujú oproti Márii ako starca, súhlasí s Božím dielom. Jozef sa stáva pred zákonom otcom dieťaťa a mužom Márie. Mária mu patrí, ale nie ako žena. Jozef s Máriou nikdy nemali žiadne dieťa. Ježiš bol nielen prvorodený, ale aj jediný, ktorého Mária priniesla na svet. Je však aj ako Matka Božia podriadená zákonu mocného tohto sveta. Rozkaz cisára Augustusa sa vzťahuje aj na ňu. Ako mladí rodičia sú v Betleheme ako v cudzom kraji. Nemajú tam príbuzných. A do toho všetkého dostanú v noci príkaz od anjela, že majú odísť do cudzej krajiny – Egypta. Kto si vie predstaviť cestu v tom čase, stave, tiež i vzdialenosť, musí uznať, že Mária a Jozef, hoci majú už dieťa Ježiša-Boha, správajú sa ako obyčajní ľudia. Po návrate do Nazareta Jozef si zarába ako tesár, aby uživil seba i svoju rodinu. Ježiš je Boh. Neskôr dokáže vzkriesiť mŕtvych, mohol to urobiť aj skôr, keď Jozef – jeho pestún zomiera prv, ako Ježiš vystúpi ako učiteľ.
Nazaretská rodina žila tak, ako všetky iné rodiny v tom čase. Prežívali svoje radosti i žiale. A čo ich dnes robí naším príkladom? Všetci plnili Božiu vôľu. Mária a Jozef sa starajú o Ježiša, keď sa im stratí, hľadajú ho. Obidvaja vedia, že Ježiš je Boží Syn. Mária i Jozef plnia Božiu vôľu. Aj Ježiš plní vôľu svojho Otca. Dáva sa vychovávať svojim rodičom. Všetci rešpektujú jeden druhého. A toto všetko sa zaiste neudialo bez rozhovorov na tému: Božia vôľa.
Boh má túžbu obdarovať každého z nás svojou večnou prítomnosťou, ale hovorí sa: Keď chceš niečo mať, musíš pracovať! Alebo „Ťažko na cvičišti, ľahko v boji". Tak to platí aj o našej odmene. Máme pracovať každý sám i všetci spoločne na svojej i spoločnej svätosti. Ako si vieme podať informácie o tom, s kým sme sa stretli, čo sme sa rozprávali, tak by mala byť aj samozrejmá častá osobná i rodinná spoločná modlitba. Ako vieme nájsť si čas spoločne si zasadnúť pred televízor, či ísť na návštevu, tak samozrejme by malo platiť, že sa ide spoločne na sv. omšu. Ako to pekne vyzerá a aký úžitok to dá pre rodinnú pohodu, keď si vie rodina spolu zasadnúť ku sviatočnému stolu. Svoje ovocie prinesie i spoločné pristupovanie ku sviatostiam, najmä k Eucharistii.
Vieme si urobiť radosť, pomôcť si, poradiť, povzbudiť sa. Aký úžasný úžitok prinesie slovo – pomodlil som sa za vás, obetovala som sv. omšu za teba, neboj sa, budem na teba myslieť a podobne. Aj keď sme moderní kresťania, nesmieme dovoliť, aby lásku medzi nami a k Bohu vytlačila technika. Nesmieme mať radosť len z materiálnych úspechov, ale aj z duchovných.
Čo toto prinesie? Matka-vdova vychovala sedem detí a ona je šťastná, že jej sedem detí žije pekne. Nik nie je rozvedený. Učila ich milovať Boha, báť sa hriechu... Aj keď výnimka potvrdzuje pravidlo a nájdu sa aj prípady, že dobrý otec má „lumpa" syna, verná matka „pobehlicu" dcéru, predsa dobrý príklad, kresťanská výchova bez fanatizmu a preháňania viac dokáže.
V posledných B r a t i s la v s k ý c h l i s t o c h (r. 1992) sme mohli čítať poučný článok: Bez komentára.
Bratislava, je novembrové popoludnie. V natrieskanej električke sedí mladučká mamička a na kolenách drží svoj poklad. Drobec, asi dvojročný chlapček sa nespokojne vrtí a kýva nohami. Staršia pani, ktorú niekoľkokrát kopol, sa najprv usmieva. Keď však zbadá na kabáte špinavé odtlačky, kúsok sa odtiahne a spýtavo sa pozrie na matku dieťaťa. Táto sa tvári, že sa nič nedeje. Keď sa dieťa venuje svojej zábave ďalej, nevydrží to a ozve sa nahlas: - Pani dávajte trochu pozor na svoje dieťa. Špiní mi kabát. – Veď má čisté topánky, - ozve sa začudovaný hlas mladej mamičky. – A okrem toho, ja si nedám a nebudem svoje dieťa obmedzovať. Chcem, aby vyrástlo v slobode. – Prítomní okolo nej v električke stŕpli. Nečakanú bodku za touto malou lekciou výchovy dal zarastený mládenec, ktorý sa kýval zavesený na žrď, hneď vedľa. Pokýval hlavou, vytiahol z úst žuvačku a prilepil ju na čelo modernej vychovávateľky so slovami: - Oukej, kočka. Aj mňa matka vychovávala takto. – Kým sa táto spamätala, pretlačil sa k dverám a vystúpil.
Nikde nemáme napísané, koľko sa musíme modliť, tak ako nikde nemáme napísané, koľko musíme zjesť. Každý však cítime potrebu žalúdka. aké je potrebné uvedomiť si aj potrebu nasýtiť svoju dušu. Každý z nás vieme, čo spôsobí telu nedostatok kalórií, vitamínov, nepravidelná strava a pod. A čo občasné, odbité, bez nábožnosti vykonané modlitby, omše, sviatosti?
Aká je to hrdosť, keď otec je na promócii syna. Aká je to však radosť zomierajúceho otca, keď zanecháva dobre vychované deti, keď má nádej, že sa s nimi stretne. Aké je krásne a je namieste, keď v dnešnú nedeľu Svätej rodiny ďakujeme Bohu za oslovenie – dať viac času a miesta svätosti a posväcovaniu medzi nami. Aký veľký dar je v dnešnej nedeli! V tak krásnych sviatkoch, ktoré prežívame, že nachádza Cirkev miesto pre naše povzbudenie k väčšej láske, úcte a pozornosti v našich rodinách.
Cirkev nikoho nechce okrádať o čas, pohodlie, ale práve naopak, dnešný deň, každý skôr narodený i dieťa, čo začína užívať rozum, sa máme snažiť viac rozprávať aj na duchovnú tému. Boh by nikdy nemal byť spomenutý ako urážka, svätosť chápaná ako prekážka, ale práve naopak, tak ako to chce Ježiš, Mária a Jozef. Dnes nám dávajú príklad a oslovujú nás: Nasledujte nás!
Amen.