Meditácia na 29.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
5. deň oktávy Narodenia Pána | 1 Jn 2,3-11
Milovaní, podľa toho vieme, že sme poznali Ježiša, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: „Poznám ho," a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho vieme, že sme v ňom. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on.
Milovaní, nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré ste mali od začiatku: staré prikázanie je slovo, ktoré ste počuli. A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo.
Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením. Ale kto nenávidí svojho brata, je vo tme a chodí vo tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.
Kto miluje svojho brata, zostáva vo svetle
Po tieto dni sme si často podávali a ešte budeme podávať ruky. Pritom si ani neuvedomujeme, aké je to úžasné zapadnutie dlane do dlane. Hoci medzi nami sa len ťažko nájdu dve rovnaké ruky, predsa, keď sa spoja dve dlane, vytvoria veľké puto. Keď sa spoja nielen dlane, ale i srdcia, tak môžeme hovoriť, že plníme slová, ktoré povedal v dnešnom prvom čítaní sv. Ján: „Deti moje, podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania"(1 Jn 2,3).
Pozorný pohľad na dnešné prvé čítanie prezradí, že ho môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť hovorí o poznaní Ježiša a v druhej časti sa viac dozvedáme o najväčšom príkaze Pána Ježiša – o prikázaní lásky. tieto dve časti sú však medzi sebou úzko spojené, ba neoddeliteľné od seba. Pravda, záleží na tom, či sa snažíme Boha skutočne spoznať. Čo to však znamená poznať Boha? Vyjadriť to môžeme i takto. Dokázať sa otvoriť myšlienke existencia Boha a touto myšlienkou sa premeniť na nového človeka. Keď sa to skutočne stane, keď sa človek otvorí Bohu vo svojom živote celkom a uvedomí si veľkosť Boha a nedokonalosť seba, tak toto má pre človeka ďalekosiahle následky. Vidieť to môžeme v zachovávaní, a teda v uverení príkazu lásky.
Kto Boha nielenže poznáva, ale snaží sa plniť aj jeho vôľu, vtedy utvára s Bohom krásne spoločenstvo. Boh je večný. Nemá teda ani začiatok, ani koniec. O tomto Bohu sv. Ján na inom mieste napísal: „Boh je láska". Teda láska je večná, láska je teda stará, keď ju chceme vyjadriť pojmom nás ľudí, ale zároveň je znova a znova mladá, nestarnúca, lebo je večná. Táto láska má moc vytvárať nové a nové skutočnosti. Dôkaz o tom máme práve v jasliach. Dôkaz novej lásky Boha vidíme, keď sa Božie Slovo stalo človekom, keď boží Syn prijal prirodzenosť človeka. A to len z lásky k nám, aby nám podobný a zároveň rovný svojmu Otcovi, zotrel dlžobný úpis hriechu. A tento Boh, ktorého nazývame – Láskou, hoci po ukončení svojho poslania na 40-ty deň odchádza k Otcovi, vieme však, že zostáva s nami i naďalej. Láska Boha je v nás, v údoch Kristovej Cirkvi. Príkaz lásky sme si mohli všimnúť všetci cez predchádzajúce sviatky. Nepocítili sme lásku od svojich drahých? Nesnažili sme sa i my druhých obšťastniť? Kto z učencov, filozofov, ktoré zariadenie, ktorá spoločnosť má na zreteli tak lásku ako Kristus a ním založená Cirkev? Príkaz lásky je dar, ktorý vie rovnako mladému, ako aj staršiemu vliať nové sily, nádej, pokoj do ťažkého života. Vieme, že Kristus práve učením o láske, o pokoji zbúral ohrady, ničil nezmyselné hranice a spájal ľudí.
Spomeňme si na jednu veľmi peknú scénku z filmu od Zeffireliho J e ž i š N a z a r e t s k ý. Pán Ježiš vstupuje do domu mýtnika. Je to čosi nezvyčajné. Pravoverný Žid a ide stolovať s tými, ktorých Židia nemajú v láske, s ktorými pohŕdajú... Peter apoštol ho sprevádza až ku dverám. Nevstúpi! Z diaľky sleduje, čo sa bude diať. Peter nechápe Kristovo správanie. A tu Pán Ježiš začne rozprávať podobenstvo o márnotratnom synovi. Zeffireli to nádherne vyjadril tvárou a správaním sa Petra apoštola. V Petrovi sa udialo pomaly, ale isto, veľké obrátenie. Peter pochopil lásku svojho Majstra. Pán predsa raz povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov". Film túto scénu ukončuje tým, ako sa Peter s mýtnikom objíma.
Tieto sviatky pokoja a lásky, ktorých oktávu ešte prežívame, mali by v nás vyburcovať silu, aby sme sa povzniesli nad všetku nelásku a vedeli odpustiť svojim vinníkom, ako sa to možno modlíme denne, ale neuskutočňujeme. Bolo by krásne, keby sme v tieto dni pokoja roztrhali nepriateľské zväzky, putá, aby sme zas vo svojich srdciach pocítili radosť. Čo je to za život bez radosti? Nielen medzi rodinnými príbuznými, v susedských vzťahoch, ale aj na pracoviskách, pri chvíľach voľna, koníčkoch, všade by sa mal kresťan snažiť plniť príkaz lásky. Podanie rúk, stisk dlaní je krásne gesto lásky. Mohli by sme to prirovnať k súkoliu. Zub zapadá do zuba, každé koliesko, každý zub má svoje miesto, a tak spolu vytvoria hodnotené dielo. Stačí jeden kamienok, stačí narušiť snáď len jedno koliesko, prípadne vylomiť len jeden zub a môže sa znehodnotiť, ba až zničiť dielo mnohých. Láska pravá, nefalšovaná láska, ako ju opisuje sv. Pavol v Liste Korinťanom (por. 13,1-15), nás o tom môže veľa a veľa poučiť.
Amen.