Meditácia na 30.12.2012
Meditácie Ľubomíra Stančeka
6. deň oktávy Narodenia Pána | 1 Jn 2,12-21
Sme oslovení
Pravidlá slušného správania hovoria, že keď sme oslovení, mali by sme osloveniu venovať pozornosť. Ten, čo nás oslovil, zaiste chce nám niečo oznámiť, darovať, prípadne potrebuje našu pomoc. Preto slušný človek dá patrične najavo svoju odpoveď. Aj my všetci sme v dnešnom prvom čítaní boli oslovení. Ján celkom šesťkrát oslovuje čitateľov Listu: „Deti, vám píšem. Otcovia, vám píšem. Mládenci, vám píšem..." (1 Jn 2,12-13).
Pri počúvaní týchto oslovení si však máme uvedomiť, že Ján nechce osloviť len ľudí rôzneho veku. to si môžeme preto myslieť, lebo to, čo adresuje mladým, platí aj pre starých. V texte oslovenia však vidíme určité stupne zrelosti, ako aj pokrok v poznávaní a uskutočňovaní lásky v živote. Oslovenie deti – nevzťahuje sa len na deti, čo do vzrastu, rokov života, vedomosti a podobne, ale slovo „dieťa" chápeme aj ináč. Veď všetci sme „deti Božie". Krstom sme predsa boli prijatí za deti Boha Otca a stali sme sa bratmi a sestrami Pána Ježiša. Takto vznikli celkom dovtedy neznáme zväzky – putá a vzťahy, čo pravda, príchodom Pána Ježiša na zem nás obohatilo. Oslovenie otcovia – môžeme prijať i tak, že sme sa všetci otvorili učeniu Ježiša Krista, že sme poznali toho, ktorý je od počiatku. Veď otec má učiť, je zodpovedný. Otec plodí dieťa, a to môžeme pochopiť i duchovne. I dieťa, čo do veku a rastu, môže byť na takej duševnej výške, že vie často veľmi vážne dať ponaučenie i vlastným rodičom. aj dieťa vie a cíti zodpovednosť za svojich rodičov, napríklad modlí sa za rodičov, ktorí si neplnia svoje povinnosti, prípadne nežijú tak, akoby mali. Môžeme povedať i to, že dieťa priviedlo späť k Bohu. Neskoršie vie si rodičov natoľko ovplyvniť svojím správaním, že tí, aby sa skôr zbavili detských otázok, dávajú mu odpoveď, a tak vlastne sami sa privádzajú k uvažovaniu o hodnotách života, čomu doteraz nevenovali pozornosť tak, akoby mali. Oslovenie mládeže – sa týka toho, že musí bojovať napríklad so žiadostivosťou, čo môžeme chápať aj tak, že nielen mládež, ale aj dospelí sú vystavení tlakom zo svojho vnútra, ako aj zo svojho okolia. Keď to povieme slovami biblika, tak zlý duch si neodpustí, aby na každom sa nepokúsil prejaviť svoju moc. Rovnako aj mladí môžu byť víťazmi nad zlom, keď silou modlitby, textov Písma, pristupovaním ku sviatostiam a účasťou na sv. omši spolupracujú so svojím Bohom.
Nezáleží na tom, či niekto je v duchovnom živote začiatočník, alebo už pokročilý, ale všetci si musíme byť vedomí, že sme ešte mimo cieľa. Žijeme na svete, ktorý na nás pôsobí svojimi zvodmi, ktorý nám ponúka často vo väčšej miere zlo ako dobro. Chce si nás získať pre seba a stavia nás proti Bohu, ale to všetko premôžeme a zvíťazíme len vďaka dôvere v Boha, v pomalú a postupnú odovzdanosť do rúk Boha. Ján nás dnes upozorňuje na veci a hodnoty, ktorým niekedy zabúdame venovať pozornosť, a že všetko, čomu tu na zemi pripisujeme význam, hodnotu prečo žijeme, sa raz skončí. Zostane iba to, čo má hodnotu pre dušu človeka. Je to dôvod k zamysleniu a prehodnoteniu našich vzťahov k veciam, osobám i ďalším hodnotám na záver končiaceho sa občianskeho roka. Čo mi to alebo ono osoží pre večný život? Nie som otrokom niečoho? Neokrádam svoju dušu, prípadne duše svojich drahých o milosti nesprávnym prístupom k životu?
Je to krásne, keď si uvedomujeme, že nech sme na akomkoľvek stupni dokonalosti, či už ako deti, mládež alebo otcovia, pre nás všetkých rovnako platí, že musíme zvíťaziť nad zlom a tí, ktorí žijú v našom okolí, mali by spoznať, že v nás je prevaha lásky. ako premôcť hriech, ako zvíťaziť nad zlom? Na túto otázku nájdeme odpoveď u starca Zosima v Dostojevského románe B r a t i a K a r a m a z o v i. Keď človek vidí hriechy ľudí, pýta sa: Majú sa chytiť násilne, alebo pokornou láskou? Rozhodni sa vždy pre pokornú lásku. A keď sa raz a navždy pre ňu rozhodneš, premôžeš celý svet. Pokorná láska je úžasná sila, je najväčšou zo všetkých síl a nič sa jej nemôže vyrovnať.
Pravidlá hovoria o slušnosti. Naša slušnosť nech je vedomá a dobrovoľná. Snáď si ešte pripomeňme, že Boh nás oslovuje cez našich blížnych, nie z udalostí, ktoré prežívame, ale hovorí i ticho cez naše svedomie. Amen.
Svätá rodina; Ježiš, Mária, Jozef | Mt 2,13-15;19-23
O čom sa v našich rodinách málo hovorí
Na stretnutí s rodičmi padla otázka: O čom sa v našich rodinách málo hovorí, Medzi prítomnými nastalo ticho. V tej chvíli však tuho pracovala pamäť. nejedna žena si spomenula na deti. koľkokrát im musí pripomenúť, či majú úlohu do školy, či po sebe upratali. Snáď si spomenula i na výčitky manželovi, keď si viac upil. Nejeden muž si spomenul na robotu. Rozhovor s manželkou sa zasa točí okolo toho, čo kúpiť deťom, čo spraviť, opraviť, zariadiť. Robota, peniaze, deti. Tie staršie deti si spomenuli na svoje záľuby a koníčky. Pravda, tiež na školu, šaty, priateľov, šport, lásku. Skôr narodení si uvedomili, že často sa vracajú v spomienkach do minulosti a porovnávajú to, čo bolo, s tým súčasným. Rozprávajú o svojich chorobách, čo v živote dokázali, kde boli, s kým sa stretli a tiež spomenúť smrť i cintorín. Veru, každá veková skupina a stav má svoje starosti, úlohy i radosti. Sme ľudia. Sme aj kresťania. Dnes je Svätej rodiny. A možno v tej chvíli by niekto chcel povedať: - Hádam v našich rodinách máme rozprávať aj o svätosti?! Len to nie!-
Áno! V našich rozhovoroch má mať miesto aj Boh. Nie však len vo vymedzenom čase, na miestach ako je kostol, ale malo by to byť niečo tak samozrejmé, ako keď rozprávame o svojich povolaniach, povinnostiach. V druhom čítaní z Listu apoštola Pavla Kolosanom, priam sa to ponúka za príklad: Bratia, ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému" (Kol 3,12-13).
Dnes je svet proti svätosti. To je často vinou nás – kňazov. Svätú rodinu sme predstavovali tak, že jej život bol ďaleko od života bežnej rodiny. Pozrime sa však, ako o tej rodine rozprávajú evanjelisti. Jozef mal svoj rodokmeň. Pochádzal z kráľovského rodu, podobne aj Mária, ale ich rozvetvená rodina bola chudobná. Boli však pravoverní Židia (por. Mt 1,1-17). Mária i Jozef boli mladší. Svedčí o tom správa: „Mária bola zasnúbená s Jozefom" (Mt 1,18). A hoci Boh mal s ňou iný zámer, Mária žije ako iná žena. Má svojich rodičov. tradícia hovorí o Joachimovi a Anne. Majú tiež svojich príbuzných, a to nielen Alžbetu, ale z čias učenia Ježiša vieme aj o bratoch a sestrách Pána Ježiša, čiže o bratrancoch a sesterniciach, pretože výraz v tom čase bol len jeden /por. „Tvoja matka a tvoji bratia" (Mt 12,49)/.
Mária je verná Jozefovi. Vieme to z toho, že sa anjela pýta, ako sa to všetko stane, pretože ona muža nepozná. Inými slovami; Mária žije v čistej príprave na manželstvo s Jozefom. I Jozef sa správa k Márii podobne. Písmo Jozefa nazýva „spravodlivým" (por. Mt 1,19). Zvestovanie anjela Gabriela bola veľká skúška pre ich lásku. Jozef Márii verí. Nepochybuje, že to, čomu dala Mária súhlas, je dielo Božie. On sa však necíti byť pozvaný k tomuto dielu. Tak chápeme aj jeho správanie, že chcel Máriu potajomky prepustiť. akú musel mať Jozef veľkú vieru, keď mu stačí sen a on – muž zdravý, mladý, pekný, škoda, že ho umelci znázorňujú oproti Márii ako starca, súhlasí s Božím dielom. Jozef sa stáva pred zákonom otcom dieťaťa a mužom Márie. Mária mu patrí, ale nie ako žena. Jozef s Máriou nikdy nemali žiadne dieťa. Ježiš bol nielen prvorodený, ale aj jediný, ktorého Mária priniesla na svet. Je však aj ako Matka Božia podriadená zákonu mocného tohto sveta. Rozkaz cisára Augustusa sa vzťahuje aj na ňu. Ako mladí rodičia sú v Betleheme ako v cudzom kraji. Nemajú tam príbuzných. A do toho všetkého dostanú v noci príkaz od anjela, že majú odísť do cudzej krajiny – Egypta. Kto si vie predstaviť cestu v tom čase, stave, tiež i vzdialenosť, musí uznať, že Mária a Jozef, hoci majú už dieťa Ježiša-Boha, správajú sa ako obyčajní ľudia. Po návrate do Nazareta Jozef si zarába ako tesár, aby uživil seba i svoju rodinu. Ježiš je Boh. Neskôr dokáže vzkriesiť mŕtvych, mohol to urobiť aj skôr, keď Jozef – jeho pestún zomiera prv, ako Ježiš vystúpi ako učiteľ. Nazaretská rodina žila tak, ako všetky iné rodiny v tom čase. Prežívali svoje radosti i žiale. A čo ich dnes robí naším príkladom? Všetci plnili Božiu vôľu. Mária a Jozef sa starajú o Ježiša, keď sa im stratí, hľadajú ho. Obidvaja vedia, že Ježiš je Boží Syn. Mária i Jozef plnia Božiu vôľu. Aj Ježiš plní vôľu svojho Otca. Dáva sa vychovávať svojim rodičom. Všetci rešpektujú jeden druhého. A toto všetko sa zaiste neudialo bez rozhovorov na tému: Božia vôľa.
Boh má túžbu obdarovať každého z nás svojou večnou prítomnosťou, ale hovorí sa: Keď chceš niečo mať, musíš pracovať! Alebo „Ťažko na cvičišti, ľahko v boji". Tak to platí aj o našej odmene. Máme pracovať každý sám i všetci spoločne na svojej i spoločnej svätosti. Ako si vieme podať informácie o tom, s kým sme sa stretli, čo sme sa rozprávali, tak by mala byť aj samozrejmá častá osobná i rodinná spoločná modlitba. Ako vieme nájsť si čas spoločne si zasadnúť pred televízor, či ísť na návštevu, tak samozrejme by malo platiť, že sa ide spoločne na sv. omšu. Ako to pekne vyzerá a aký úžitok to dá pre rodinnú pohodu, keď si vie rodina spolu zasadnúť ku sviatočnému stolu. Svoje ovocie prinesie i spoločné pristupovanie ku sviatostiam, najmä k Eucharistii. Vieme si urobiť radosť, pomôcť si, poradiť, povzbudiť sa. Aký úžasný úžitok prinesie slovo – pomodlil som sa za vás, obetovala som sv. omšu za teba, neboj sa, budem na teba myslieť a podobne. Aj keď sme moderní kresťania, nesmieme dovoliť, aby lásku medzi nami a k Bohu vytlačila technika. Nesmieme mať radosť len z materiálnych úspechov, ale aj z duchovných.
Čo toto prinesie? Matka-vdova vychovala sedem detí a ona je šťastná, že jej sedem detí žije pekne. Nik nie je rozvedený. Učila ich milovať Boha, báť sa hriechu... Aj keď výnimka potvrdzuje pravidlo a nájdu sa aj prípady, že dobrý otec má „lumpa" syna, verná matka „pobehlicu" dcéru, predsa dobrý príklad, kresťanská výchova bez fanatizmu a preháňania viac dokáže. V posledných B r a t i s la v s k ý c h l i s t o c h (r. 1992) sme mohli čítať poučný článok: Bez komentára.
Bratislava, je novembrové popoludnie. V natrieskanej električke sedí mladučká mamička a na kolenách drží svoj poklad. Drobec, asi dvojročný chlapček sa nespokojne vrtí a kýva nohami. Staršia pani, ktorú niekoľkokrát kopol, sa najprv usmieva. Keď však zbadá na kabáte špinavé odtlačky, kúsok sa odtiahne a spýtavo sa pozrie na matku dieťaťa. Táto sa tvári, že sa nič nedeje. Keď sa dieťa venuje svojej zábave ďalej, nevydrží to a ozve sa nahlas: - Pani dávajte trochu pozor na svoje dieťa. Špiní mi kabát. – Veď má čisté topánky, - ozve sa začudovaný hlas mladej mamičky. – A okrem toho, ja si nedám a nebudem svoje dieťa obmedzovať. Chcem, aby vyrástlo v slobode. – Prítomní okolo nej v električke stŕpli. Nečakanú bodku za touto malou lekciou výchovy dal zarastený mládenec, ktorý sa kýval zavesený na žrď, hneď vedľa. Pokýval hlavou, vytiahol z úst žuvačku a prilepil ju na čelo modernej vychovávateľky so slovami: - Oukej, kočka. Aj mňa matka vychovávala takto. – Kým sa táto spamätala, pretlačil sa k dverám a vystúpil.
Nikde nemáme napísané, koľko sa musíme modliť, tak ako nikde nemáme napísané, koľko musíme zjesť. Každý však cítime potrebu žalúdka. aké je potrebné uvedomiť si aj potrebu nasýtiť svoju dušu. Každý z nás vieme, čo spôsobí telu nedostatok kalórií, vitamínov, nepravidelná strava a pod. A čo občasné, odbité, bez nábožnosti vykonané modlitby, omše, sviatosti? Aká je to hrdosť, keď otec je na promócii syna. Aká je to však radosť zomierajúceho otca, keď zanecháva dobre vychované deti, keď má nádej, že sa s nimi stretne. Aké je krásne a je namieste, keď v dnešnú nedeľu Svätej rodiny ďakujeme Bohu za oslovenie – dať viac času a miesta svätosti a posväcovaniu medzi nami. Aký veľký dar je v dnešnej nedeli! V tak krásnych sviatkoch, ktoré prežívame, že nachádza Cirkev miesto pre naše povzbudenie k väčšej láske, úcte a pozornosti v našich rodinách.
Cirkev nikoho nechce okrádať o čas, pohodlie, ale práve naopak, dnešný deň, každý skôr narodený i dieťa, čo začína užívať rozum, sa máme snažiť viac rozprávať aj na duchovnú tému. Boh by nikdy nemal byť spomenutý ako urážka, svätosť chápaná ako prekážka, ale práve naopak, tak ako to chce Ježiš, Mária a Jozef. Dnes nám dávajú príklad a oslovujú nás: Nasledujte nás! Amen.