Meditácia na 13.01.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Hilár, biskup a učiteľ Cirkvi; Veronika z Binaska | Mt 5,13-19
Vy ste svetlo sveta
Kto tvorí Cirkev? Pápež? biskupi, kňazi? Áno, ale to by bolo málo. Cirkev – to je každý pokrstený kresťan. Akí sme kresťania, taká je aj Cirkev. Zodpovednosť za Cirkev preto nemôžeme presúvať jeden na druhého. Každý z nás, nech zastávame akúkoľvek funkciu, postavenie, máme si byť vedomí slov Pána Ježiša z dnešného evanjelia:
„Vy ste soľ zeme" (Mt 5,13). „Vy ste svetlo sveta" (Mt 5,14).
Pán Ježiš sa nám prihovára podobenstvom o soli a svetle. Ani soľ, ani svetlo nie sú samé pre seba. Tak soľ, ako aj svetlo, keby niekomu neslúžili, boli by nezmyslom. Soľ je na to, aby dávala chuť; svetlo, aby pomáhalo človeku orientovať sa žiť. bolo by nezmyslom zapáliť svetlo a postaviť ho pod mericu. A rovnako, načo by nám bola soľ, keby stratila svoju chuť?
Čo by sme to boli za kresťania, keby sme nerobili to, čo nám prikazuje a učí Ježiš? Kresťan-karikatúra, čiže pokrstený, ktorý svoju vieru vyznáva len pre seba a podľa seba, ale nie je ani soľou a nie je ani svetlom, nie je na nič. Večný Boh nás nepotrebuje ku vzrastu svojej slávy. Boh si praje, aby sme svoj život premenili na zásluhy pre svoju slávu, ktorú nám chce dať Boh vo večnosti. Naša oslava Boha je našou nádejou na odmenu od Boha. Ježiš prišiel ako svetlo sveta. Ján apoštol nám takto predstavuje Ježiša vo svojom prológu-úvode do evanjelia (por. Jn 1,9). Ježiš si praje, aby sme ho nasledovali. Život Ježiša sa má dostať do nášho podvedomia, aby sme využívajúc tieto skutočnosti, získali potrebné milosti a zásluhy.
Náš život, skutky a myšlienky sú odpoveďou na Ježišove slová o soli a svetle. Podľa zmyslových prejavov svet poznáva v nás Boha, koľko je v nás Kristovho svetla a soli a podľa toho dávame aj svetu to, čo mu ako kresťania máme dať. Keď sme prijali sviatosť krstu, prijali sme aj úlohu svedčiť o Kristovi. Od tejto povinnosti niet dišpenzu. Preto rodičia si majú dobre rozmyslieť, prečo dávajú deti krstiť a taktiež krstní rodičia si majú uvedomiť, akú povinnosť berú na seba. Byť soľou a svetlom nie je jednorazová záležitosť.
Keď si v Prvú nedeľu „cez rok" spomíname na krst Pána, je to pre nás pomôcka, aby sme aj v novom roku žili svoju vieru, ktorá sa začala prijatím sviatosti krstu. Aká je to krásna vec, keď rodičia učia svoje deti milovať Boha, keď im od malička slovom i príkladom odkrývajú tajomstvá náboženstva, keď im pomáhajú duchovne rásť a napredovať v kresťanskom živote. Mnohí toto počínanie rodičov prirovnávajú ku namáhavej práci roľníka, ktorý obrába svoju roľu, seje semeno, aby v pravom čase sa tešil z úrody. Rodičia i krstní rodičia by nemali vidieť vo svojej práci len ťažkosti, povinnosti, ale predovšetkým vnútornú radosť.
Príkladom je nám svätý Hilár z Poitiers. Je pohan. Túži však viac poznať. Siaha aj po Svätom písme. Pravda, ktorú spoznáva v jeho textoch, mu ukazuje iný zmysel života. Spolu s manželkou i dcérou prijíma krst. Tým sa jeho život viery však nekončí. Na svoju dobu je mimoriadne vzdelaný. Má základy v rečníctve, vyniká ako učenec a prejavuje sa aj ako nadaný a zručný spisovateľ. Po svojom obrátení sa dáva na štúdium teológie. Prijíma svätenie a stáva sa svedomitým pastierom v Poitiers. Ako biskup si je vedomý povinnosti byť soľou a svetlom. Arius, ktorý pochádzal z egyptskej Alexandrie, sa tak upriamil na učenie Cirkvi o jednom Bohu, že začal mylne učiť o Najsvätejšej Trojici. Neuznával božstvo Ježiša Krista a pokladal ho za najdokonalejšie Božie stvorenie. Toto jeho učenie musel odsúdiť snem v Nicey r. 325. Na odstránení tohto bludného učenia na západe má zásluhy práve Hilár. Za svoje presvedčenie sa dostáva do vyhnanstva. Vo frýgijskom vyhnanstve približne tri roky využíva čas na štúdium tejto veci. V r. 361 na synode v Paríži, kde boli prítomní všetci biskupi z Gálie, dali mu čestný titul „Osloboditeľ Gálie". Istý životopisec o Hilárovi povedal: - Hilár ukázal, že k teológii nepatrí len jasná hlava, ale aj veľké srdce. –
Inými slovami sa to týka aj nás. Byť kresťanom v súkromí i na verejnosti. Byť kresťanom v sebe i mimo seba.
Druhá osobnosť, od ktorej sa môžeme niečomu naučiť, je Veronika z Binanska. Cirkev jej dáva poctu, ale nie je vyhlásená za svätú.
Pochádza z jednoduchej rodiny. Dlho nevedela čítať a písať. Nikdy nechodila do školy. Keď sa v roku 1466 dostane do kláštora v Mediolanie za akúsi slúžku-pomocnú silu, aj tam medzi zasvätenými osobami a vzdelanými ľuďmi ukázala svoje poslanie.
Z toho kláštora z tej doby nemáme svätých, ktorí zložili rehoľné sľuby. A hľa, jediná je Veronika, ktorej Cirkev dáva tak veľkú poctu.
To je memento pre všetkých nás. Peter apoštol to vyjadril slovami: „A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme" (Sk 10,39).
Svedkom je na svojom mieste pápež, biskup, kňaz. Svedkom je každý veriaci muž či žena, starší či mladší. Nič viac a nič menej nechce Ježiš, len byť svetlom sveta a soľou zeme. Amen.