Meditácia na 15.01.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Pavol Thébsky, pustovník; Arnold Janssen, blahoslavený | Heb 4,1-5
Potreba ticha v našom duchovnom živote
Každý človek z času na čas zatúži po tichu. Aj mladý človek, ktorý dá na seba pôsobiť decibely hudby, predsa, keď prídu chvíle sklamania, najmä v láske, chce byť zrazu sám. Človek nielen počas prázdnin a dovoleniek túži po tichu, ale aj v iné dni vie v tichu zimnej prechádzky prírodou obdivovať nielen dielo fujavice a mrazu, ale aj veľkosť Boha.
Ako človek potrebuje vypnúť, tak aj príroda si potrebuje odpočinúť. Pohľad na prebúdzajúcu sa jar, nový život, nejednému človeku v tichu hovorí o odhodlaní znova začať. Letná vychádzka cez dozrievajúce obilné polia oduševňuje k novým nádejám, odhodlaniam. Jeseň, pri pohľade na zber úrody, v tichu oslovuje človeka, aby si uvedomil koniec svojho života. Príroda v každom období nás môže viac pritiahnuť k Bohu. V prírode má svoje miesto chlad i teplo, slnko i dážď, šum lístia i tichý vánok, a to je jedno, či v noci, alebo vo dne. Svoju silu má ranné brieždenie i večerný súmrak. Jedno jej pre nás dôležité; otvoriť svoje srdce pre Boha. Urobiť všetko preto, aby sme sa v tichu mohli stretnúť s Bohom.
Dnešný svätec – Pavol pustovník, ktorý na púšti prežil deväťdesiat rokov, nám to môže potvrdiť, čo hovorí autor Listu Židom:
„Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol... „ (Heb 4,11).
Keď čítame Sväté písmo, často sa môžeme presvedčiť o tom, čo znamenalo ticho pre prorokov, kráľov, vodcov národa, ale tiež pre Ježiša, Jána Krstiteľa alebo apoštolov. V tichu sa rozvíjal rozhovor s Bohom. Ten, kto sa usiloval o pokoj, ktorý chce Boh, nachádzal v pokoji to, čo potreboval. Tak sa aj nám dostáva oslovenia, aby sme sa usilovali vojsť do tohto pokoja.
Keď sa spýtame detí, čo je to púšť, tak nám dokážu povedať, že je to krajina pustá, piesočnatá, bez vody, bez života. Staršie deti vedia zo školy, že pod púšťou Saharou je more. Ešte starší špekulujú o tom, ako tú vodu dostať na povrch, aby splnila svoje poslanie. Kresťan katolík pri slove púšť si snáď spomenie na názov knihy Karola Foucaulda P ú š ť u p r o s t r e d v e ľ k o m e s t a. Iný si spomenie na rozprávanie o púšti v tom zmysle, že je tam úžasné ticho. Kresťan môže prírodnú púšť prirovnať k zážitku duše v spojení s Bohom. Je to vtedy, keď človek prestáva registrovať svoje okolie a ostáva sám s Bohom. Je pravdou, že vtedy je skutočne najlepšie odložiť všetko nepotrebné, nechať stranou veci nepodstatné a zostať v akejsi nahote pred Bohom. Boh nielenže vidí do človeka, ale aj si praje, aby človek Bohu túto nahotu daroval. Boh si praje, aby bol Boh všetkým a všetko v duši človeka. Človek vtedy stráca pojem času, necíti únavu, neuvedomuje si chlad, hlad, smäd, zimu, strach, pretože nachádza niečo, čo sa nedá opísať, len prežiť. Ticho je vtedy neodmysliteľnou skutočnosťou.
Kdesi vo vnútri som presvedčený, že všetci sme sa viac-menej s týmto tichom stretli. Možno práve prvé stretnutie s tichom na nás zapôsobilo tak, že sa naň nedá zabudnúť. Keď sme naň zabudli, skúsme sa pozrieť na sv. Pavla pustovníka tak, akoby nás chcel osloviť: Nauč sa mlčať, zostať sám so svojím Bohom. Uvedomiť si, že je potrebné viac mlčať, ako hovoriť a dáva to človeku celkom iné rozmery. Človek sa viac naučí v tichu ako v hluku. V tichu hovorí Boh. Nikde viac a rýchlejšie si neosvojí človek viac lekcií z lásky ako práve v tichu. Človek v tichu cíti Boha blízko seba a vtedy spoznáva iný svet. V tichu sa človek posväcuje. Keď svätý Anton, ktorého sviatok máme o dva dni, nájde Pavla, nájde ho mŕtveho v takej polohe tela, v akej prežil väčšiu časť života; na kolenách so zopätými rukami. Pavol takto prežil na púšti deväťdesiat rokov. Ticho mu dalo viac, ako si dnes môže ktosi z nás myslieť.
Blahoslavený Arnold, veľký zakladateľ rehoľných rodín; SVD – verbisti, úradný názov Spoločnosť Božieho slova, ženskej vetvy Služobnice Ducha Svätého a tretie spoločenstvo Večnej Poklony, nás tiež presviedča o potrebe ticha, kde sa človek v odovzdanosti Bohu celý a celkom nestráca, ale práve naopak, objavuje svet, ktorý ináč by nepoznal. Tieto prvé dve rodiny v celom svete pracujú na šírení Kristovej blahozvesti ako misionári. Sestry Večnej Poklony im v tichu vyprosujú milosť získavať duše.
Každý z nás sa skôr či neskôr môže presvedčiť o potrebe ticha a jeho ničím a nikým nenahraditeľným ovocím. Odpočinie si nielen telo, ale najmä duša nájde svojho Boha.
Prosme dnešných svätcov Pavla pustovníka i skoro nášho súčasníka blahoslaveného Arnolda Janssena o silu často nájsť si čas a chuť ponoriť sa do ticha, stretnúť sa v tichu s Bohom, nechať Boha v nás a cez nás prehovoriť. Amen.