Meditácia na 18.01.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Priska, panna; Margita Uhorská | Mk 2,18-22
Cirkev je opatrná pri vyhlasovaní za svätých
Je pravdou, že mnohí kresťania, a to nielen mladí a nielen muži, ale aj teológovia zaujímajú voči svätým veľmi kritický postoj. Svätosť ako titul je veľmi vážny a Cirkvou chránený. Veríme, že v nebi sú aj takí, ktorých Cirkev nevyhlásila za svätých. Aj keď cirkev si uvedomuje, že príhovor obyvateľov Kristovho kráľovstva nám veľmi pomáha, predsa je opatrná pri vyhlasovaní za svätých. Dôkazom je aj dnešná prvá svätica – svätá Priska.
Počas Druhého vatikánskeho koncilu dochádza k revízii cirkevného kalendára a tiež prevádzajú sa šetrenia aj o svätých. Cirkev za dve tisícročia úradne vyhlásila hlavou Cirkvi-pápežom za svätých niekoľko desiatok tisíc svätých. Vtesnať do kalendárneho roka na každý deň všetkých týchto svätých je nemožné. Aj dnes máme nových svätcov. To je veľmi dobre.
Cirkev však urobila v slávení svätých významný krok, či rozhodnutie. V určité dni roka, ako je čas od 16. decembra do Vianoc, pôstne obdobie, oktávy narodenia či zmŕtvychvstania Pána a ďalšie, nepripúšťajú slávnosti svätých. Rovnako i v nedeľu si máme pripomínať deň zmŕtvychvstania Pána a iba na mieste, kde sa nejaký svätý uctieva, si možno naň spomenúť. Napríklad, ak prípadne sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie na nedeľu, slávi sa buď v sobotu, alebo v pondelok. Počas roka vybrala Cirkev niektorých svätých ku celosvetovej oslave a ostatných svätých dovoľuje sláviť len na miestach, prípadne cirkvách, komunitách, s ktorými je ten alebo onen svätý spojený. Tak apoštolov slávime na celom svete. Podobne aj sv. Františka Assiského. V celom svete sa však neslávia naši svätí, ktorí neboli zo Slovenska, ale na Slovensku žili a zomreli, ako sú svätý Svorad a Benedikt. Okrem toho Cirkev po zvážení ponechala titul „svätý", tým svätým, o ktorých vieme veľmi málo.
Tak je to napríklad so svätou Priskou, o ktorej sa teraz viac hovorí ako o darkyni, než o svätici. Prečo? Nemáme žiadny historický dokument, že skutočne existovala. Hoci máme jednu baziliku na Aventinskom pahorku v Ríme, hoci sa uctieva ako mučenica od najstarších čias, predsa je správne, že sa jej úcta obmedzila na spomínaný chrám. Pomenovanie chrámu pochádza z čias, keď vznikali tzv. kresťanské domy, z ktorých postupne vznikli rímske kostoly. Boli to súkromné domy, ktoré patrili rímskym občanom, ktorí ich dávali k dispozícii sv. Petrovi, prípadne jeho nástupcom. Meno majiteľky pre tento dom bolo skôr pre orientáciu. Meno s kostolom zostalo aj po jej smrti. V neskorších storočiach sa k menu začal pridávať titul „svätá". Ľudia boli štedrí ako Priska, ale to ešte neznamená, že je to dôvod k titulu „svätý".
To však neznamená, aby sme si viac neuvedomili slová sv. Marka, ktorý nám dnes pripomína slová Pána Ježiša: „Preto mladé víno patrí do nových nádob" (Mk 2,22).
Podobenstvo Pána Ježiša nás chce osloviť aj v téme, kde si pripomíname opatrnosť Cirkvi, keď svojich bratov a sestry vyhlasuje za svätých. Každá doba má svoj osobnosti. Sú to tí, ktorí dávajú svetu hodnoty, keď poukazujú na to, čo zovšednelo, odložilo sa, či zrieklo.
Aj naša doba potrebuje vzory na ceste ku večnému cieľu. Na jednej strane majú veľa ťažkostí pre svoje presvedčenie tam, kde žijú, pretože sú často svojím správaním a životom odlišní od iných a na druhej stane aj Cirkev je veľmi opatrná. Najzaujímavejšie na tom je, že tí, ktorí skutočne nasledujú Boha, sa nad tými vecami, pre ktoré sa trápi ich prostredie, netrápia. Netúžia po niečom mimoriadnom. Ich spokojnosť je práve preto obdivuhodná. to je jeden zo skutočných znakov vernej duše Bohu.
Ježišove slová nestrácajú na význame. Keď žijeme aj my v čistote srdca, podobáme sa svadobným hosťom. Keby však prišla chvíľa a zhrešili by sme, vtedy chceme splniť slová textu dnešného evanjelia: „V tých dňoch sa budú postiť" (Mk 2,20).
Máme medzi sebou aj také duše, ktoré nás prevyšujú väčšími a dobrovoľnejšími skutkami lásky k Bohu a blížnemu, ako sa prikazuje. Medzi takéto vo svojej dobe patrila aj Margita Uhorská.
Je dcérou uhorského kráľa. Rodičia ju ešte pred narodením ponúknu Bohu, keď Boh ochránil ich krajinu pred nájazdmi Tatárov. Od štvrtého roku je vo výchove u rehoľných sestier – dominikánike. Keď má dvanásť rokov, skladá sľuby. Príbuzní si mysleli, že to urobila z detskej nerozvážnosti a chceli ju zobrať späť na kráľovský dvor. O jej ruku sa uchádzajú európski vladári, ako český kráľ Otakar II., brat francúzskeho kráľa Karola z Anjou, neskorší neapolský kráľ a tiež poľský kráľ Boleslav Pobožný. Rozhodnutie mladej Margity je neodvolateľné. Ako 19-ročná prijíma z rúk ostrihomského arcibiskupa rehoľné rúcho. Hoci pochádza z kráľovského dvora, rehoľný dom využila ako prostriedok k získaniu večnej odmeny na výbornú. Zomiera pomerne mladá 18. januára r. 1270 vo veku 28 rokov. Pochovali ju v kláštore, ktorý dal postaviť jej otec Bela IV. na Zajačom ostrove, ktorý hneď po jej smrti pomenovali Margitin ostrov. Je to v Budapešti. Za čias tureckej okupácie sestry vzali so sebou jej pozostatky do Trnavy a neskôr ich priniesli do Bratislavy.
Prosme dnešnú sväticu o jej príhovor za nás. Hoci zomrela tak dávno, pápež Pius XII. ju až po 700 rokoch vyhlásil za svätú, a to r. 1943. Vidíme, že proces trval dlho. Cirkev je však opatrná. Tým viac sa môžeme na svätých pozerať s úctou a vernejšie ich nasledovať na ceste čností.
Dnešnú sväticu si neuctievajú na celom svete. Zvlášť na jej orodovanie čakajú na milosti dominikánky a maďarský národ. Cirkev však nikomu nebráni obracať sa o pomoc aj ku takýmto regionálnym svätým. Zvlášť tí, ktorí nosia meno po týchto svätých, majú veľkú príležitosť vo vzraste ku svätosti. Amen.