Meditácia na 09.02.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Apolónia, mučenica | Mk 7,1-13
Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka II.
Knižočka JE UŽ V PREDAJI - pre vás za super nízku cenu 2,60 € (!) exkluzívne vo vybraných kníhkupectvách:
Bratislava - tel. (02) 54435338, 0915 700 581, Košice - (055) 6226358, Prešov - (051) 7721516, serafin@serafin.sk
Vážny okamih
Po tieto týždne prebiehajú plesové zábavy a maškarné bály. Na viacerých miestach je zvykom, že na vyvrcholenie zábavy hlavný usporiadateľ zvolá: Masky dole! Odložte masky! Vtedy tí, ktorí celý čas skrývali svoju tvár za maskou, ukazujú svoju skutočnú tvár. Mnohí sa tak dokonale zamaskujú a po celý čas správajú, že ich nik nemôže spoznať. Veď sa na túto noc pripravovali tak dlho.
Toto je však len zábava a po jej ukončení ide život ďalej. Predstavme si však iný okamih. Boh naraz povie: Predstúp pred moju tvár! V tom okamihu bez rozlúčenia, bez vlastného vedomia, žeby smrť mohla nastať tak rýchlo, bez možnosti sa pripraviť, predstúpiš pred Boha, pred ktorým sa nedá nič skryť z tvojho života. am neplatí vyhováranie, sľubovanie, okrášľovanie sa...
A práve na toto myslí Ježiš, keď farizejom a zákonníkom cituje slová, ktoré dobre poznajú. Povedal ich prorok Izaiáš: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy" (Mk 7,6-8; Iz 29,13).
Ježiš odhaľuje pravú tvár tých, ktorí sa pokladajú za dokonalých, ktorí však svoj vzťah k Bohu preukazujú len navonok. Takéto správanie Ježiš ostro a rázne odsudzuje, ako každý formalizmus či pokrytectvo vo viere farizejov. Tradícia je podľa Ježiša dobrá, ale len dovtedy, pokiaľ neskostnatie a keď sa nekoná len pre oči. U Ježiša nerozhoduje, či pri modlitbe má čisté ruky, ale či má čisté srdce! Prepiata a nezmyselná nábožnosť farizejov robila židovskú vieru ťažkou, a veru, neraz aj neuskutočniteľnou. Židia povymýšľali množstvo prikázaní a zákonov. Ježiš človeku, ktorý sa ho pýtal na najdôležitejší príkaz, povedal: Je to príkaz lásky. Ži príkaz lásky a budeš žiť večne!
Ježiš aj nám dnes dáva najavo, že sa mu nepáči viera perí, to znamená, len svojimi ústami vyznávať vieru. Ak má mať naša viera cenu, musí byť vsadená do srdca. Boh každému z nás dal dar, ktorý voláme hlas svedomia. Dnešné evanjelium máme chápať ako oslovenie Ježiša, aby sme začali pracovať na sebe, na svojej spáse, zbavili sa nezdravých a nepotrebných vecí vo svojom duchovnom živote. Jedná sa o vážnu vec, ktorá vyžaduje našu vytrvalosť, pretože naša spása sa nedá získať predstieraním navonok, keď v našom vnútri je opak pravdou. Mnoho ľudí je zamilovaných do svojej fasády života. Presadzuje všade len svoj názor, považuje len seba za „naj" a často je pravdou, že žije život dvoch tvárí. Iný je navonok, a iný je vo svojom vnútri. Omyl môže ísť až tak ďaleko, že nedovolí sám sebe vstúpiť do svojho vnútra. Takýto spôsob života je nepríťažlivý a odsudzujúci.
Akú pozitívnu úlohu môže zohrať opačný príklad. Človek, ktorý vie, čo chce, ktorý sa nebojí dať Bohu, aj cisárovi, čo mu patrí, ktorý si vie nájsť čas pre dušu i telo, ktorý nerobí rozdiely medzi tými, s ktorými žije, keď sa snaží plniť si svoje povinnosti a poslanie pre dobro a úžitok iných, nečaká odmenu, pochvalu od ľudí, ale žije vo vedomí, že Boh mu je a bude najlepšou odmenou.
Ježiš nám akoby kládol pred oči zrkadlo. V tejto chvíli sa máme postaviť sami pred svojho Boha. Toto je čas milostí, čas spásy, pretože sa jedná snáď o to najcennejšie, o našu večnosť. Kto z nás môže povedať, že bude mať ešte raz čas sa postaviť a mať možnosť zmeniť svoj život?
Veľkým povzbudením nám môže byť i dnešná svätica – Apolónia, patrónka športovcov. – Svätá Apolónia, máš čo povedať i nám, ktorí bežíme o závod do večnosti. Tvoj víťazný skok má nás o niečom presvedčiť. –
Žila v utiahnutosti. Jej život bol však činný. V tichu sa posväcovala. Keď prenasledovatelia prepadli ich dom, práve sa modlila. Najprv ju dobijú tak, že jej vytlčú zuby, a potom si urobia plán na nevídanú scénku. Pripravia horiacu hranicu a dajú jej na voľbu; alebo sa zriekne Krista, alebo ju vrhnú do plameňov zaživa. Prosí o chvíľu času. Pohania jasajú. Majú dojem, že sa naľakala plameňov. Ona sa v jednom okamihu, skôr ako sa pohania stačia spamätať, sama, z vnuknutia Ducha Svätého. Jej víťazný sok sa jej podaril. Jej bezvýhradná láska ku Kristovi jej priniesla víťazný veniec.
Memento pre nás. Smrť môže prísť v okamihu. Rozhodujúce pre našu spásu a večnosť bude v tom okamihu naše vnútro. V akom stave je moje vnútro teraz, v tejto chvíli? Aký je to pocit šťastia a spokojnosti, keď môžem povedať: - Pane, môžeš prísť. Môžem sa postaviť pred tvoju tvár. –
Život to nie je zábava. Život je skúška, čas, kedy sa máme osvedčiť, dokázať, že si odmenu od Boha zaslúžime. Život s maskou na tvári, pretvárkou, s odkladaním dať Bohu, čo mu patrí, vyhováraním sa na objektívne okolnosti, presviedčaním seba, že ma nič nebolí, je náš nerozum, ktorý sa nám nemusí vyplatiť. A práve preto si uvedomujeme vážnosť tejto chvíle. Amen.