Meditácia na 19.02.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Konrád z Piacenzy, rehoľník | Mk 8,34-9,1
Pôstny čas môže byť začiatkom nového života s Bohom. Zverme Bohu všetko. Zrieknime sa všetkého,
čo nie je spojené s Ježišom. Pouvažujme o takomto živote s Ježišom v tichu pôstneho obdobia. - Ľubomír Stanček -
NOVINKA č. 2
Viac o MODLITBE sa dozviete tu.
Cesty ku Kristovi sú nevyspytateľné
Kto z nás nemá so sebou určité plány. Rodičia chcú dať deťom vzdelanie, výchovu a zabezpečiť im čo najviac, a tak plánujú... Žiak, ktorý si začne uvedomovať potrebu vzdelania, zmysel života, už premýšľa o sebe, uvažuje, čo je dobré a čo zlé a podľa toho, čo chce dosiahnuť, sa správa. Máme plány, predsavzatia, sny, a predsa vieme, že to nestačí. Ako sme si nedali život, tak ten, ktorý nám život dal, nás pozýva plniť jeho vôľu. A tak sa stáva, že po čase zisťujeme, že sa nesplnili naše plány, a predsa sa nám život stal krásnym a bohatým. Aby sme viac pochopili Boha v starosti o nás, zamyslíme sa nad slovami dnešného evanjelia:
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mk 8,34).
Ježiš prišiel na svet, aby nás spasil a vykúpil. Hriech, ktorý spôsobil tak nedozierne následky, musel byť odstránený rovným Bohu a podobným ľuďom.
Ľudia by nikdy nemohli sami uzmieriť za hriech Boha. Boh vo svojej láske cez Syna, ktorý je rovný Otcovi a Duchu Svätému, slobodne sa podujme zmieriť ľudí s Bohom. Odprosiť Boha za hriech. Ježiš nás nielen vykúpil a spasil, ale aj vyučil, čo máme robiť, aby sme získali večný život. Aj po Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní je naša spása v našich rukách. Kristus nás vykúpil bez nás, ale o svojej spáse rozhodujeme už my sami.
A práve Ježišov výklad o vzťahu človeka k tomuto časnému, ale i večnému životu, nám má vysvetliť, ako sa na naše vykúpenie pozerá Kristus, čo od nás žiada. Náš vzťah k svetu nemá byť na prvom mieste. Všetko, čo je tu na zemi, máme využiť pre večný život. Bolo by nesprávne a bolo by to prekážkou pre získanie večného života, keby sme žili tak, ako by sme na zemi mali žiť naveky. Za nič na svete nemáme vymeniť dušu na zemi. Život s Kristom na zemi sa nevyhne ťažkostiam. Tie sú však skúškou, počas ktorej sa osvedčí skúšajúci, či si zaslúži odmenu od svojho Vykupiteľa a Spasiteľa.
Na svätcovi dnešného dňa môžeme spoznať, ako často sa dokáže život zmeniť. Zo skúseností vieme, že aj v našom živote boli chvíle, keď Boh zasiahol cez veci, udalosti a hlavne ľudí tak, že sme nastúpili inú cestu života a bola to cesta pre nás iste výhodnejšia.
Blahoslavený Konrád z Piacenza by mohol byť považovaný za patróna protipožiarnych poisťovní a agentov. Žil v 14. storočí, pochádzal zo šľachtickej rodiny, rovnako ako aj jeho manželka. Mal jedinú slabosť, a to bol lov. Jedného dňa prenasledoval na koni nádherného jeleňa až k brehu rieky Pád. Uštvané zviera, obkľúčené psami a honcami, našlo posledné útočište v rozsiahlej húštine. Vášnivý lovec z netrpezlivosti a tiež v zlosti, že mu jeleň takto utiekol, vydal nezmyselný rozkaz. Nariadil, aby húštinu zapálili a tým zviera vyhnali znovu von. Bolo leto a zem bola suchá od horúčavy. Oheň sa rýchlo rozšíril, vietor rozniesol iskry široko-ďaleko, takže nakoniec zhoreli i blízke osady a úroda na poliach v blízkom okolí.
Konrádovi a jeho ľuďom sa podarilo vrátiť sa do mesta bez toho, aby ich niekto videl. Nikto cudzí teda nebol svedkom požiaru. Zostali im však výčitky svedomia i strach, a preto všetci mlčali. Nemlčali však poškodení dedinčania a majitelia domov, ale naopak, prišli do mesta a podali sťažnosť guvernérovi. Ten pochopiteľne nariadil vyšetrovanie. Nakoniec v lese blízko požiaru našli akéhosi tuláka. Zatkli ho, odviedli do mesta, a pretože sa domnievali, že majú proti nemu dôkazy, odsúdili hl bez dlhého súdu na smrť.
Avšak na námestí pred popravou Konrád už nemohol zniesť výčitky svedomia, a preto sa šiel udať ako pravý vinník. Jeho neočakávaným priznaním vyšla najavo i pravda o príčinách požiaru. Pretože nešlo o úmyselné podpaľačstvo, skôr o hrubú neopatrnosť a nedbalosť, šľachtic z mesta Piacenza bol odsúdený len k náhrade škôd spôsobených požiarom. Konrád bol síce bohatý, ale požiar, ktorý spôsobil a zavinil, bol skutočne rozsiahly.
Keď zaplatil všetky škody, prišiel o celý majetok, a to nielen svoj, ale aj o manželkin. Manželia tak prišli na mizinu, ale príliš sa tým nezarmucovali. Považovali túto nepríjemnú udalosť za nebeské znamenie, ktoré osvietilo novým svetlom celý ich ďalší život. Manželka vstúpila do radov sestier sv. Kláry do františkánskeho kláštora v Piacenze. Konrád sa zasa pridal k niekoľkým zbožným pustovníkom, ktorí žili za mestom podľa stanov Tretieho rádu sv. Františka. Pokánie za spôsobený požiar bolo také účinné, že vzbudilo obdiv aj u iných ľudí, ktorí ho začali navštevovať a napodobňovať jeho príklad. Konrádovi sa to však nepáčilo. Nakoniec sa rozhodol, že radšej odíde zo svojho rodného kraja. Vydal sa na cestu do Ríma, no dlho sa tam nezdržal a pokračoval ďalej vo svojej púti. Tak prešiel celým Talianskom až na Sicíiliu. Až tam, vo Vale di Noto, neďaleko Syrakus, si zvolil nové sídlo s pohľadom na modré Jánske more. Tam žil 30 rokov u jedného pustovníka v horách, najprv však v jednej poľnej vojenskej nemocnici. I tu sa však rýchlo rozšírila povesť o jeho svätosti a predovšetkým o jeho tvrdých životných skúškach. Každý piatok Konrádu prichádzal do mesta Noto, aby sa tam vyspovedal a potom sa vždy dlho modlil pred krížom v mestskej katedrále. Keď r. 1351 zomrel, pochovali ho v tejto katedrále. Ľudia si začali zanedlho tohto podivuhodného pustovníka z Piacenzy zbožne uctievať. Vyprosili si od pápeža Leva X. dovolenie, aby si ho mohli uctievať ako patróna, hneď po sv. Mikulášovi, ktorému je zasvätený i chrám, v ktorom dodnes sú uložené pozostatky blahoslaveného Konráda.
Aj keď Božie cesty sú často pre nás nevyspytateľné, predsa sme si každý strojcom svojho šťastia. Nepodceňujme svoju spásu! Na dušu sa pozeráme ako na veľký dar a milosť. Ducha Svätého prosíme o silu a svetlo, aby sme poznali, čo je najvýhodnejšie pre spásu. Rázne a s dôverou v Boha zriekame sa nerozumných slov o osude a všetkých nečistých a pochybných názorov a podujatí, ktoré vraj rozhodujú o nás. Veríme v život večný. Veríme v Boha, ktorý odmeňuje a tiež trestá. Veríme v Učiteľa – Krista, ktorý nás naučil všetkému, čo potrebujeme k spáse.
Aké je nádherné plánovať si to, čo chce od nás Boh. Aký je to úžasný prínos pre naše šťastie, keď chceme vždy plniť vôľu Božiu, keď chceme to, čo si praje Boh. Amen.