Meditácia na 20.02.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ulrych | 1 Kor 4,1-5
Pôstna doba je dar od Boha, ktorý keď s ním prežijeme vedome a slobodne, spoznáme, že by sme mali zmeniť svoju tvár, svoj štýl života, dať mu plnší zmysel, pretože to, čo žijeme doteraz, je ďaleko od Boha, jeho vôle... - Ľubomír Stanček -
Nesúďme svojich kazateľov - kňazov
Žijeme vo svete reklamy. Započúvajme sa do sloganu: Neposudzuj, neodsudzuj, neodpisuj svojho blížneho pre jeho niektoré nedobré skutky, správanie, pretože nevieš nič o jeho úmysloch, o tom, ako to vyzerá v jeho srdci. Súdiť môže jedine Boh a jeho súdu sa nevyhne nikto z nás, ani ja, ani ty nie!!! Súd patrí Bohu! Pavol na túto tému píše bratom a sestrám v Korinte: „No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. A ani sám seba nesúdim" (1 Kor 4,3).
Pavla si vyvolil sám Kristus ešte skôr, ako sa s ním stretol pri bráne Damasku, a to za ohlasovateľa radostnej zvesti - Evanjelia všetkým pohanom. Pavol prijal toto poslanie a vidíme v praxi jeho slová: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus." I napriek tomu, že robí všetko, čo je v jeho silách, dáva celý svoj talent do ohlasovania Evanjelia, a predsa sú v jeho okolí ľudia, ktorí Pavla súdia, posudzujú, odsudzujú, kritizujú... Ale nielen jeho, ale v Korinte aj iných, ktorí ohlasujú Krista a jeho učenie. Pavol vidí, že ich počínanie je nesprávne. Zaujíma k tomu stanovisko, kde jasne dáva najavo, že nie pre jeho osobu, ale pre ich spásu mu záleží na tom, aby nezdravo a hriešne neposudzovali svojich ohlasovateľov učenia Ježiša Krista, pretože ich postihne prísny súd. Pavol správne zaujíma stanovisko k tomuto problému a úlohu ohlasovateľa berie ako službu. Svojím životom slúži Kristovi ako nástroj, aby oznámil pravdy učenia Krista a vysvetlil náuku o milosti Božej. Rozhodujúce pre ohlasovateľa Kristovho učenia je jeho poctivosť a vernosť. Od každého správcu sa vyžaduje, aby bol spoľahlivý. Preto nie je správne, keď sa posudzuje ohlasovateľ podľa vonkajších znakov, pravda, ak nepohoršuje svojím životom.
Každý dostal iný dar. Niekto vie rečniť, hovoriť pútavo, strhujúco, pôsobivo... Iný zasa ani nie tak slovom, ako svojím životom káže, a to veľmi výrečne. Spomeňme si na sv. Jána Vianney - farára z Arsu. Ten mal problém sa naučiť potrebnú látku, aby bol vysvätený na kňaza a ľudia k nemu chodili až zďaleka, aby sa povzbudili vo viere a našli si cestu k Bohu. Preto každý si musí byť vedomý, že na konci nás čaká súd. Nie taký, čo sa vie mýliť, ale súd Boží. Preto má každý z nás zaujať verné stanovisko k svojmu poslaniu. Preto apoštolovi nezáleží na tom, čo si o ňom hovoria ľudia, ale tiež sám seba nevie posúdiť, pretože si uvedomuje, čo všetko dostal od Boha - mnoho darov, milostí, schopností, a za to všetko raz bude Boh pýtať vyúčtovanie. Snaží sa preto všetko plniť tak, aby nič z toho, čo dostal, nestratil!
„Nesúďte, aby ste neboli súdení." Toto si máme dnes zvlášť povšimnúť a zamyslieť sa nad Pavlovými slovami. Nám, čo denne prichádzame do kostola, tiež patria tieto slová. Veď stačí sa vrátiť späť k rozhovoru, keď sme šli do kostola. Čo bolo náplňou rozhovoru? Tešili sme sa na Krista, že sa poučíme z jeho slova? Tešili sme sa, že si z chrámu odnesieme Kristovo Telo? Túžili sme si odpočinúť, posilniť sa, pookriať v priestore chrámu pred Kristom prítomným pod spôsobom chleba? Mnohí z nás, čo často prichádzame do chrámu, sa dopúšťame hriechu pohoršenia. Cestou do kostola posudzujeme, odsudzujeme iných, a nie seba. Koľko zbytočných slov vypovieme cestou do kostola a späť! Aj o nás predsa platia slová Písma: „Blažený človek, čo je pánom svojich úst!" Keď už máme ťažké srdce na niekoho, že nám ublížil, zarmútil nás, prípadne vieme o jeho nedostatkoch, hriechoch, i verejných, zopakujme si slová, ktoré napísal Pavol Korinťanom, a ktoré sme dnes čítali: „Preto nesúďte predčasne..."
Veď vieme, čo viedlo a vedie človeka k tomu, že sa tak správa? Nie sme snáď sami toho príčinou? Nesúďme! Každý si prinesieme pred svojho Sudcu-Krista svoj batôžtek. Starajme sa, aby ten náš, v ktorom sú naše chyby, hriechy, omyly, bol čo najmenší. A ak sa skutočne cítime byť dobrými kresťanmi, tak sa za tých, ktorí nežijú ako sa patrí, modlime! Áno, modlime sa za nich. Keď oni vyháňajú Krista zo svojich sŕdc a rodín, keď páchajú hriech, buďme to my, čo budeme prosiť Boha za nich, aby Boh neodchádzal od nich - od nás. A nie aby sme ten odchod ešte viac urýchlili. Čo je teda rozumnejšie; súdiť, odsudzovať, klebetiť, alebo v tichu srdca i po ceste do kostola či z kostola prosiť Boha o odpustenie hriechov, a to nielen našich?!
Áno, toto je správnejšie. Sme však veľmi slabí. Preto prosme Boha o posilu pri kontrole svojich myšlienok a úst. Chráňme sa zbytočných posúdení a odsúdení iných, a to nielen v našich slovách, ale už v našich myšlienkach. Povedzme si často: "Nesúďme, aby sme neboli súdení!"
Poučením nám môže byť i svätý Ulrych. Dnešný svätec, s ktorého menom sa dnes stretávame v kalendári, je prvým z rady svätcov tohto mena.
Narodil sa okolo r. 1100 blízkosti Bristolu v Anglicku. Pochádza z chudobnej rodiny. V podstate sa podobal kniežatám, ktoré vtipne opísal vo svojich poviedkach moderný taliansky spisovateľ Renato Fuccini. Nie sú to kniežatá zlomyseľné. Sú to skôr vášniví lovci, ktorých dokáže z ich duchovných povinností vylákať každý zajac. Lovu a honu bol oddaný na svojej fare v Bristole i sv. Ulrych. Pre túto svoju záľubu zanedbával i svoje kniežacie záväzky. Potom však toho oľutoval, odišiel zo svojej fary do Dorsetu, aby tam žil pustovníckym životom. Tam už nechal vtáčikov na pokoji a keď mu spievali na streche jeho domu, hádzal im omrvinky zo svojho skromného jedla, namiesto toho, aby po nich strieľal ako predtým. Tak sa stalo, že lesná zver, ktorú predtým prenasledoval a lovil, začala sama k nemu prichádzať a keď sa práve nemodlil, tak ich kŕmil. Modlitba bola jeho prvou pustovníckou zbraňou, s ktorou vychádzal na lov Božích milostí, tak pre seba, ako aj pre ostatných, ktorí k nemu chodili pre radu i útechu. Boh dal anglickému pustovníkovi tiež dar poznávať i tie najskrytejšie myšlienky a predvídať budúce udalosti. Predpovedal i vlastnú smrť, ktorá ho zastihla r. 1154 v jeho pustovni, plnej divokých zvierat, ale tiež i anjelov.
Buďme dobrou reklamou svojmu okoliu. Dajme v tomto dobrý príklad. Amen.