Meditácia na 22.02.2013
ďalšia meditácia na evanjelium sv. Marka 16, 13-19
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Katedra sv. Petra, apoštola | Mt 16,13-19
Pôst je čas rozhodnúť sa - prestať blúdiť, vrátiť sa na cestu bezpečnú, istú; cestu, ktorá vedie k Bohu. - Ľubomír Stanček -
Ako a koho rímskokatolícka Cirkev vyhlási za svätého?
Okolo svätosti a svätých sa vedú často zbytočné a nepravdivé reči. Jedni svätosť neuznávajú, popierajú, hania. Druhí zas k svätosti pristupujú až prehnane, nekriticky, na škodu svoju i iných. Spomínam si na prípad, o ktorom rozprával Prof. Dr. Š. Dúbravec na CMBF:
Kongregácia, to je úrad Cirkvi, ktorá má na starosti prípravu materiálov pre úradné vyhlásenie Cirkvou za svätého, zapožičala materiál skupine ľudí, ktorí podceňovali postoj Cirkvi ohľadom udeľovaniu titulu „svätý". Táto skupina neveriacich mala možnosť preštudovať písomnosti, ktorých nebolo málo. Pri odovzdaní predstaveným kongregácie, zástupcovia tých, ktorí mali možnosť si toto preštudovať a prešetriť, poznamenali: - Je to aj naša mienka, že tento dotyčný je skutočne svätý. – Člen kongregácie na to odpovedal: - Podľa nášho postoja tento prípad nemôže byť vyhlásený za svätého, pre toto a toto ...
- Veď je to maličkosť, - odpovedá druhá neveriaca strana, brániac osobu, ktorou sa zaoberali.
Už na prvý pohľad vidíme, že Cirkev nikoho úradne nevyhlási za svätého bez vážneho aj prísneho prešetrenia jeho života. To neznamená, že ten človek nie je v nebi, v stave blaženosti. Zaiste tam je, ale Cirkev musí byť opatrná, pretože sa tu jedná aj o nás, aj svätec je pre nás vzorom, ako nasledovať Pána Ježiša.
V roku 1993 v Ríme Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil Anežku Českú za svätú. Bola to zaiste veľká udalosť i pre náš národ. Aby sme vedeli o postoji Cirkvi k tejto udalosti čo najviac, zamyslime sa nad témou:
Ako a koho naša rím.kat. Cirkev vyhlási za svätého? Zastavme sa nad touto témou dnes, keď si pripomíname, že hlas apoštola Petra je hlasom pápeža.
Nedá sa v jednom príhovore dať vyčerpávajúcu odpoveď. Preto aspoň informačný pohľad.
Vyhlásenie niekoho za svätého prešlo v 20. storočí dlhým vývinom. Cirkev však už v prvých dobách dáva titul „svätý", a to tým, ktorí už tu na zemi pre svoju vieru a učenie Pána Ježiša najprv podstúpili mučenie a smrť. Do 3. storočia sa v Cirkvi oslovujú svätými všetci, ktorí zomreli za Krista. Za svätých sa uznávali tu na zemi aj tí, ktorí priamo nezomreli pri mučení, ale pre vieru trpeli. Tak máme napr. od Petrovho nástupcu pápeža Lína až po Melchiada, mnohých pápežov vyhlásených za svätých. Je to r. 313, keď cisár Konštantín dal slobodu kresťanom v Ríme. Ďalej až do stredoveku bolo zvykom vyhlásiť za svätého biskupa, ktorý založil novú diecézu. Už v tomto čase tam bola podmienka, že dotyčný muž alebo žena musel viesť čistý panenský život. Od 4. storočia bolo Cirkvou prísne sledované, aby tento titul sa nedostal človeku, ktorý by si ho nezaslúžil pe nejakú vážnu osobnú chybu. K vyhláseniu za svätého sa predkladal životopis. Často sa stávalo, že sa do životopisov svätých dostalo to, čo s ich životom nesúviselo. Za svätého vyhlasovali biskupi na svojom území osoby, ktoré už zomreli a nikdy nie živých. Od r. 993, keď pápež Ján XV. kanonizoval salzburského biskupa Ulricha na žiadosť cisára Ota III., prenáša sa pomaly toto právo vyhlásiť niekoho za svätého do moci a kompetencie rímskeho biskupa, čiže pápeža. Už vtedy sa presne začína formovať proces, teda príprava na vyhlásenie niekoho za blahoslaveného alebo za svätého.
Čo platí dnes v tejto oblasti v Cirkvi? Svätý Otec Ján Pavol II. schválil 25. januára 1983 cirkevný zákon CIC, v ktorom neboli pojaté zákony o blahorečení a svätorečení, ako to bolo v CIC z r. 1917. Ohľadom kanonizácie – vyhlásenia niekoho za blahoslaveného alebo svätého – je základný dokument pápeža Jána Pavla II. Divinus perfecitonis Magister – Božský Učiteľ dokonalosti, ktorý nadobudol platnosť 25. januára 1983 (Acta Apostolicae Sedis, vol L XXV, 1983, pp. 349-355). Táto konštitúcia sa zaoberá zreorganizovaním Posvätnej kongregácie pre záležitosti svätých, kde sa presne určuje úloha zainteresovaných v procese kanonizácie. Skôr, ako je niekto vyhlásený za svätého, najprv je vyhlásený za blahoslaveného. Je tu dovolené, aby sa takéto osoby tešili verejnej úcte v určitej oblasti.
Napríklad u nás to boli blahoslavení košickí mučeníci. Len tak na okraj pripomeniem, že zomrelý trnavský arcibiskup Július Gábriš posunul tento problém, aby sa začal proces svätorečenia.
Keď Svätý Otec slávnostne definuje, že svätec je v nebeskej sláve, nariaďuje jeho kult-úctu v celej Cirkvi. Podľa všeobecnej mienky teológov vyhlásenie za svätého je neomylným výrokom najvyššieho Učiteľa Cirkvi. To znamená, že vyhlásenie sa nedá odvolať.
Samotný proces svätorečenia má tri časti – fázy vyšetrenia. Prvá prebieha v diecéze, kde dotyčná osoba zomrela, alebo prežila väčšiu časť svojho života.
Druhá a tretia fáza vyšetrovania pokračuje v Posvätnej kongregácii pre záležitosti svätých a pozostáva z preskúmania všetkých dokumentov, ktoré kongregácii zaslal diecézny biskup.
Osobu a dielo skúmajú poradcovia, najvyšší hodnostári kongregácie a napokon biskupi a kardináli, ktorí sú členmi kongregácie. Hlasujú o hodnote prípadu, či sa má vôbec vážne započať s procesom. Ak je výsledok priaznivý, Posvätná kongregácia predloží Svätému Otcovi odporúčanie ku kanonizácii Božieho služobníka.
Z uvedeného je vidieť, že základom kanonizácie je diecézne skúmanie. biskup určí kvalifikovaného žiadateľa (postulatora), ktorý pracuje v záujme úspešného pokračovania prípadu – kauzy. Tento má za úlohu najprv zozbierať písomne všetky dokumenty o jeho živote, činnosti, chýre svätosti, alebo mučeníctve dotyčného kandidáta svätorečenia. Ďalej zozbiera všetky jeho spisy a zostaví zoznam svedkov, ktorí majú byť vypočutí. Toto musí biskup preštudovať a ak usúdi, že sa v procese môže pokračovať, pošle dotaz na susedných biskupov, alebo na konferenciu biskupov, aby sa aj oni vyjadrili k veci – prípadu. Tu si môžeme pripomenúť, že u nás v diecéze sa takýto materiál zbiera k osobe otca biskupa Jána Vojtaššáka.
Ak ani v tomto štádiu nie sú vážne námietky, biskup ustanoví dvoch cenzorov – teológov, aby preskúmali písomnosti kandidáta svätorečenia, či v nich niet niečo proti viere a dobrým mravom. ak vyšetrovanie vyznie priaznivo, biskup pošle o tom správu Posvätnej kongregácii pre záležitosti svätorečenia. V prípade, že kongregácia nemá námietky voči predbežnej správe „nihil obstat" – „bolo prekontrolované", môže biskup pokračovať v diecéznom procese. Vyšetrovanie pokračuje vypočúvaním svedkov a skúma sa prípadne i hrob, miestnosť, kde kandidát kanonizácie zomrel.
Pripomeniem jednu perličku, prečo sa to robí. Prebiehal jeden proces a keď otvorili hrob, zistili, že telo je otočené naopak a končeky prstov sú ohryzené. Čo sa asi stalo? ento človek bol pochovaný zdanlivo mŕtvy. Zaiste sa v rakve prebral a podľa ohryzenia prstov sa nevylučuje, že si tento človek mohol zúfať, hoci predtým žil v chýre svätosti.
Po ukončení vyšetrovania biskup pošle opis celého diecézneho procesu v dvoch vyhotoveniach na Posvätnú kongregáciu spolu s jedným exemplárom písomnosti dotyčného kandidáta. Predstavme si, že to je poriadna hŕba papierov. Opis diecézneho procesu musí byť vyhotovený v jednej z rečí, ktoré sa v kongregácii používajú. Je to taliančina, španielčina, francúzština a angličtina. Po doručení predmetného spisu na kongregáciu sa skúma, či v procese boli zachované všetky normy apoštolskej konštitúcie Divinus perfectionis Magister, ako aj predpisy kongregácie. V kladnom prípade nasleduje skúmanie kauzy v kongregácii. Keď aj tam všetko prebehne s kladným výsledkom, vec je predložená Svätému Otcovi, ktorý na tajnom skrutíniu, kde sú prítomní len kardináli, nikto iný, sa rozhodne s konečnou platnosťou, či bude dotyčná osoba vyhlásenú za svätú a kde.
Vidíme, že to nie je ľahká a jednoduchá vec, aby sa z toho robil posmech, prípadne boli o tom pochybnosti. Nie je to záležitosť jednej osoby, ale desiatok i viac. Je to aj vec financií. Sami vidíme, že sú to mesiace i roky, ktoré tomu venujú vzdelané osoby a potom aj ostatné náklady, ako i samotná slávnosť.
Svätorečenie vykoná pápež podľa osobitného liturgického obradu. Kardinál – prokurátor prednesie formálne prosbu o svätorečenie. Po modlitbách; Mizerere, Litánie ku všetkým svätým, vzývanie Ducha Svätého a Veni Creator sa prednesie dokumentárne schválenie. Potom nasleduje Teba Boha chválime a osobitná modlitba o príhovor nového svätca. Priečelie býva vyzdobené portrétom svätca. Táto svätá omša má zvláštny obetný sprievod, kde sa nesú obetné dary.
V každej krajine, kde pôsobí Cirkev a v každom čase sa vyskytujú prípady, keď nejaký človek svojím životom, hrdinským činom, či mučeníckou smrťou zapôsobí na verejnosť v tom zmysle, že sa začína o ňom uvažovať v súvislosti s možným kanonizačným procesom. Sú to teda prísne nielen náboženské, ale i ľudské normy a pravidlá. Za svätých nevyhlásia živých, ktorí neužívali rozum – deti, okrem betlehemských chlapcov. Iné dieťa za sväté vyhlásené nemáme. Dominik Savio a teraz vyhlásená Laura Vicuňa už užívali rozum. Vyhlásiť sa môže len po náležitom šetrení, a preto len zriedka to býva v prvých desaťročiach po smrti. Napríklad pápež Pius X. zomrel 20. augusta r. 1914. Pius XII. ho 3. júna r. 1951 vyhlásil za blahoslaveného a ten istý pápež ho vyhlásil 29. mája r. 1954 za svätého. Podobne to bolo i s Máriou Goretti, ale napríklad s našou Anežkou Českou to trvá už niekoľko storočí.
Nakoniec si musíme uvedomiť, že v konečnom dôsledku je to všetko vôľa Božia. Preto, ak sa vyskytujú nejaké úvahy o možných kanonizačných kauzách, je dôležité objektívne zbierať materiály, dôkazy a najmä modliť sa za spravodlivé vyjasnenie a vyzdvihnutie daného prípadu. Amen.