Meditácia na 02.03.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Simplicius, pápež, mučeník; Anežka Česká | Mt 6,7-15
Sila a veľkosť Kristovho zmŕtvychvstania je neporovnateľný dar, ktorým Boh premieňa človeka tak, že má silu odpúšťať. Preto ten, kto pocíti silu odpustenia, získava schopnosť odpúšťať. - Ľubomír Stanček -
Mnohovravnosť
S novembrom 1989 sa spája aj dnešná svätica Anežka. Takmer po 700 rokoch bola vyhlásená za svätú. Mnohí v príprave na jej svätorečenie hovorili, že Anežka sa národu odmení za to, že si ju postavil na oltár. A slová sa splnili. Prvé prekvapenie bolo, keď mnohí z nás po prvý raz dostali povolenie vycestovať do Ríma na jej svätorečenie.
Anežka bola storočia umlčovaná. Teraz, keď sa dostala tam, kde jej miesto patrilo už dávno, rozviazala ústa miliónom ľudí na námestiach. To, čomu mnohí už neverili, stalo sa za niekoľko dní, bez jedného vyhasnutia ľudského života.
Dnes vidíme, že aj po zmenách, ktoré nastali a s ktorými celkom nesúhlasíme, máme sa učiť od svätej Anežky. Čomu?
Modlitbe. Ježiš učí apoštolov modliť sa Otče náš...
O modlitbe sme už mnoho počuli a čítali. Ježiš nás dnes oslovuje v spojitosti s modlitbou v jednej významnej veci: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť" (Mt 6,7).
Ježiš zdôrazňuje apoštolom skutočnosť, že Boh je vševediaci, vie, čo potrebujeme, ale máme i napriek tomu nájsť si čas na živú, nie zvykovú, mechanickú, ale od srdca a srdcom prežívanú modlitbu.
Každý z nás by si mal pred očami vytvoriť obraz modliaceho sa Krista. Kristus sa nikdy nemodlil preto, že musel. Bol Boh, a predsa sa modlil! Ježiš sa v modlitbe rozprával s Otcom o všetkom, čo chcel podniknúť, o tom, čo ho ako človeka čakalo. Nechcel nič podniknúť, čo by sa nepáčilo Otcovi.
Pre nás memento. Ako často sa modlíme len vtedy, keď nás niečo tlačí!? Ako často sme vypočítaví a chceme vyslyšanie hneď. Ako často presadzujeme svoju vôľu a keď sa nám dostáva inej – Otcovej vôli, reptáme a sme nespokojní.
Ježišove správanie je práve opačné. V obraze modliaceho sa Krista neobjavíme správanie farizejov. Tí sa modlili pre obdiv ľudí na rohu ulíc. Ježiš odchádza na rozhovor s Otcom do ticha a samoty. Farizeji sa modlili perami a nerozmýšľali, čo hovorí ich srdce. Ježišova modlitba je rozhovor lásky. Aj keď sa Ježiš modlí celú noc, jeho modlitba je milá a nie je únavná pre Otca.
Spomeňme si, že keď sa stretneme s tým, koho máme radi, koho si vážime, kto má rád tiež nás a môže nám pomôcť, či nám je vtedy dlho? Nie! Tak chápeme, že nebudeme vyslyšaní pre mnohovravnosť, ale rozhoduje láska, s akou hovoríme.
Tak sme porozumeli, keď sa modlíme srdcom, mysľou, vtedy sa naša modlitba stáva milou Bohu. Keď sme počuli, že sa niekto učí modliť sa celý život, chápeme, že je to práve toto. Modlitba nie je recitovanie, ale rozhovor tých, čo chcú a majú si čo povedať. Boh tak čaká, že si nájdeme čas aj na neho. Čaká, že sa mu poďakujeme. Čaká, že mu povieme, čo nás trápi, čo potrebujeme, čo si prajeme, že poprosíme o jeho požehnanie. Čaká, že po svojom omyle, páde do hriechu prídeme a povieme: Odpusť! Poprosíme o odpustenie a sľúbime polepšenie. Budeme možno viac ústami mlčať, ale jeho pohľad na nás, do nášho vnútra nás uistí, že tak ako Petrovi, odpustí aj nám.
Anežka Česká, hoci pochádza z kráľovskej rodiny, zrieka sa života na kráľovskom dvore, zrieka sa troch pytačov – kráľov a dáva sa celá Kristovi v kláštore klarisiek. Svätá Klára sa jej stáva na začiatku radkyňou. Potom však jej radcom je Ukrižovaný a Matka Sedembolestná. Pre sestry je len sestra Anežka, hoci pápež ju menuje predstavenou. Je za bránou kláštora, a predsa je radkyňou Václavovi I., ktorý je jej bratom, tiež i Otakarovi II., ktorému je tetou. Nehovorí veľa. Keď ju počúvajú, darí sa im. Národ jej dal titul „Anjel národa".
Pápež Simplicius tiež veľa nerozpráva. To, čo však hovorí, je pravda a zároveň obohatenie. Obráni Cirkev od monofyzitov, ktorí popierali, že Ježiš bol zároveň aj Boh, a aj človek. A hoci nehovoril mnoho, jeho hlas Zenonovi – cisárovi východu jasne ukázal, že nerobí správne. Po smrti Simpliciusa sa pre nezriadené nároky objavuje prvý rozkol – schizma.
Uvedomujeme si, že pred Bohom nezaváži mnohovravnosť, ale srdce a naše skutky. Popri svojej činnosti, úlohách a povinnostiach je našou prvoradou povinnosťou kresťana rozhovor s Bohom. Boh si právom zaslúži prvé miesto v našom živote.
Ukázali sme sa ako civilizovaný národ. Bez zbraní a výstrelov došlo u nás ku zmene poriadku, ústavy, života. Ukázalo sa, že sme sa málo modlili. Chceli sme život zmeniť slovami. Zabudli sme Bohu poďakovať, Boha odprosiť, Bohu sľúbiť, a tak i žiť. Amen.