Meditácia na 07.03.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Perpetua a Felicita, mučenice | Lk 4,24-30
Ježiš nás varuje pred aktivitou hriechu. Kto nie je priateľ Boha, kypí a je schopný v ktorúkoľvek dobu urážať Boha, blížneho i seba. Nie je schopný prinášať ovocie, je strom bez ovocia. - Ľubomír Stanček -
Viera vyžaduje odhodlanie
Mladá kresťanka z Thuburda neďaleko Kartága, v dnešnom Tunise – Perpetua napísala vo svojom denníku: - Mám 22 rokov. Bola som vrhnutá do strašného podzemného väzenia bez vzduchu a svetla. Dieťatko, ktoré som kojila, mi ponechali. So mnou je zajatá katechumenka Felicita, ktorá je v požehnanom stave. Pán mi vnukol prosiť si milosť trpezlivosti pri mučení. Všetci sme odsúdení ako korisť divým šelmám. Ja s Felicitou pred divú kravu. Posledné dni života mi najviac strpčoval môj otec. Chodil za mnou stále ako zmyslov zbavený, aby som sa zľutovala nad jeho šedinami a svojím dieťaťom. Raz som mu ukázala na krčah a povedala som: - Otec, ako tento krčah sa nemôže inakšie volať len krčah, tak ja nemôžem byť iné ako kresťanka!
Lukáš píše slová, ktoré povedal Pán Ježiš v synagóge: „Veru, hovorím vám: ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti... „ (Lk 4,24).
Pán Ježiš v Nazarete, kde prežil skoro celý svoj život, ako sa vrátili s Jozefom a Máriou z Egypta, zažije sklamanie. Už je známy a uznávaný Učiteľ. Keď sa predstaví rodákom, že je ten, o ktorom predpovedali proroci, že je očakávaný Mesiáš, rodáci namiesto toho, aby sa tešili, že z ich Nazareta pochádza Mesiáš, vyženú ho z mesta von a chcú ho zhodiť zo skaly. Ježiš im jasne dá najavo, že tomuto mestu sa nedostane od neho veľkých milostí.
Pôstna doba vyžaduje od nás odhodlanie. Aj nám pravdy viery a normy Desatora zovšedneli. Ocitli sme sa vo veľkom zhone, viac a viac si osvojujeme moderné pohľady na život. To všetko však bez Boha, prípadne sa Boh vytláča na okraj nášho života. Tak sa vlastne vedome a dobrovoľne zriekame milostí. Naša viera však potrebuje milosti. Bez posily náš život nebude napredovať. Počas týchto dní Ježiš kul nám prichádza s myšlienkou pokánia. Kríž, sebazápor, zriekanie sa, zintenzívnenie duchovného života, toto všetko je pre nás obohatením. Zriecť a týchto prostriedkov znamená vyhnať Ježiša zo svojho srdca. V boji o svoju spásu však musíme v takom prípade počítať s väčšími útokmi zla – hriechu proti nám. Neobstojíme, ak sa budeme spoliehať na seba, svoju šikovnosť, múdrosť a podobne. Je správne, keď v nás rastie a dozrieva vedomie ešte odhodlanejšie prejavovať svoju vieru a spolupracovať čo najužšie s pomocou Pána Ježiša. I napriek tomu, že si uvedomujeme naše slabosti, že nám zovšednievajú aj také veci, aké by nemali, nechceme sa vzdať. Uvedomujeme si potrebu znova a znova bojovať proti všetkému, čo nás môže obrať o pokoj srdca, o náš vzťah k Bohu.
Perpetua vo svojom denníku píše aj o svojej priateľke vo väzení, Felicite: - Felicita plakala, že nemôže byť s nami naraz umučená pre svoj stav. Všetci väzni – kresťania začali sa za ňu modliť a ona porodila skôr. Keď pri pôrodných bolestiach kričala, žalárnik sa jej posmieval: - Vidíš, ako teraz kričíš a čo bude pred šelmami? – Sestra Felicita krásne odpovedala: - Teraz trpím sama, potom bude so mnou ten, za ktorého budem umierať. –
Je krásdne žiť v nádeji, že keď my dnes, v tejto pôstnej dobe, vo svojom živote budeme preukazovať vernosť a lásku bohu, on sa nás ujme a odmení našu vernosť. Preto sa zriekame všetkého, čo by nás malo urobiť čo len na chvíľu podobnými rodákom Pána Ježiša v ich synagóge. Chceme pevne plniť vôľu Pána Ježiša.
My si nepíšeme denník ako Perpetua. Bohu však nič nie je utajené. Veríme, že poslednú stranu v náš prospech napíše sám Pán Ježiš. Amen.