Meditácia na 08.03.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Ján z Boha, rehoľník | Mt 25,31-46
K tomu, aby sme dokázali prijať uzdravenie nášho vnútra, našich rodín i vzťahov medzi sebou navzájom, potrebujeme Božiu pomoc, pretože sami sme prislabí, aby sme na svojom živote dokázali čokoľvek zmeniť. - Ľubomír Stanček -
Milosrdenstvo
Hovorí sa, že naša doba stratila cit. Možno aj z vlastnej skúsenosti vieme, ako si brat nevšíma brata, ako sa odcudzujú priatelia. Každý myslí len na seba. Panuje neochota, ľahostajnosť, závisť či žiarlivosť... Niet sa čomu čudovať, keď sa stretávame s chladným prijatím, nezáujmom. A právom zostávame prekvapení, keď cudzí človek preruší prácu, venuje pozornosť, poradí, vysvetlí, ukáže či ináč prejaví svoju úctu človeka a kresťana.
Tak sa plnia slová Ježiša: „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života" (Mt 25,46).
Jakub apoštol, ktorý pozorne ako jeden z Dvanástich sleduje Ježišove slová, podáva jednoduchý výklad: „Viera bez skutkov je mŕtva" (Jak 2,26). Jakub vidí, ako Ježiš v praxi dokazuje svoje slová. Vidí hladný zástup na púšti, ktorý celý deň počúva jeho slová. Nasýti nielen ich duše, ale aj telá, keď rozmnoží päť chlebov a dve ryby. Žene Samaritánke, ktorá mala už viac mužov, dáva piť živú vodu, a tak utíši smäd jej duše. Odmieňa sa súrodencom Márii, Marte a Lazárovi, za chvíle, keď si u nich s učeníkmi na ceste do Jeruzalema mohol oddýchnuť tým, že Lazára vzkriesi z mŕtvych. Žene, o ktorej zle zmýšľa farizej Šimon, pretože bola hriešna a dotýkala sa Ježišových nôh, odpustí hriechy a zakryje nahotu jej duše. Jánovi preukazuje lásku cez učeníkov, keď mu dáva dôkazy, že on je očakávaný Mesiáš. Chorí sú záležitosťou jeho srdca. Chorému v sobotu najprv odpustí hriechy, aj keď sa farizeji pohoršujú a uzdraví aj jeho telo, hoci je sobota. Ježiš však žiada spoluprácu. Stotníka vypočuje a uzdraví mu sluhu na diaľku. Žene Samaritánke i napriek prvému odmietavému postoju k uzdraveniu dcéry odpovie pozitívne. Chorému pri rybníku, ktorému nemá kto poslúžiť a preniesť do vody, ktorá má uzdravujúcu silu, sám poslúži a uzdraví ho. Chváli ženu, ktorá sa túži dotknúť aspoň obruby jeho rúcha, aby bola zdravá. Ježiš je však smutný z deviatich uzdravených z malomocenstva, ktorí zabudli prísť sa poďakovať. Smutný pozerá za odchádzajúcim mladým mužom, ktorý dáva prednosť majetku. Ježišovo srdce bije pre človeka a je naplnené milosrdenstvom.
Apoštol Júda svoj List začína slovami: „Milosrdenstvo vám a pokoj i láska v hojnosti" (Jud 1,2). Skutky života sú naším zrkadlom. Pred Božou tvárou sa stanú našou odmenou alebo trestom. Ježiš jasne dáva najavo, čo bude od nás žiadať pri našom vyúčtovaní zo života. „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane", vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21). Vážne a významné memento.
Keď mám špinavé ruky, nemôže povedať, že sú čisté. Keď mám prázdne dlane, môžem povedať, že sú plné? Keď si srdce zatvorím pred biedou brata, môžem povedať, že je v mojej viere všetko v poriadku? Svätci, ktorí konali skutky milosrdenstva, medzi ktorých patrí i dnešný svätec Ján z Boha, hovoria o tom, že vtedy človek spoznáva Boha nielen srdcom a rozumom, ale aj očami, ušami.... V životopisoch svätých spoznávame to, čo v očiach Boha-Sudcu má skutočnú cenu.
Cesty u každého z nás v tejto oblasti sú originálom, ako napríklad u dnešného svätca- Jána z Boha.
Keď mal osem rokov, zastavil sa v ich dome pútnik. Tak rozprával, že Ján bez dovolenia rodičov ušiel s ním. Pútnik ho čoskoro opustí. Ján sa už domov nevráti. Matka zo žiaľu skoro zomiera a otec po smrti ženy vstupuje do kláštora. V španielskom Oropesy, keď je chlapec telesne i duchovne na dne, ujíma sa ho správca grófskeho majetku. Tak Ján spoznáva posvätenie pastiera, robotníka, dozorcu, vojaka, potulného kupca i predavača. Má štyridsať rokov a nevie, čo chce. Cíti však, že Boh ho chce osloviť. Po kázni blahoslaveného Jána Avilského zažije vnútornú premenu. Tak sa mení a správa, že sa dostane do blázinca. Spomínaný kazateľ ho navštívi a usmerní. Ján sa začne starať o chorých. V roku 1540 zakladá prvú nemocnicu v Granade, ktorá vzbudzuje obdiv. Je podobná dnešným poliklinikám s oddeleniami pre rozličné choroby a neduhy pacientov. Ján vtedy ešte nie je rehoľníkom. Keď sa k nemu pripoja ďalší, jemu podobní muži, biskup mu radí nosiť šaty, ktoré by ho odlišovali od ostatných ľudí. To, čo robí, nie je bez ťažkostí a problémov. Chorí sú záležitosťou jeho srdca, čo dokáže pri požiari domu, v ktorom sú chorí. Nik sa ich neodváži zachrániť. On riskuje život. Ján nerobí pri chorých rozdiely. Zomiera kľačiačky s krížom na prsiach a so slovami: - Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. – bolo to 8. marca 1550. Mal 55 rokov.
Jeho slová, ktorými povzbudzoval bratov: - Robte dobre, bratia, - sa stali pomenovaním pre jeho duchovnú rodinu „Fatebenefratelli". Úradný názov týchto bratov, ktorí nie sú kňazmi, ale starajú sa o chorých, je Nemocničný rád sv. Jána z Boha. U nás ich však poznáme pod názvom Milosrdní bratia, ktorí pôsobili v Bratislave, v Spišskom Podhradí a v Skalici. Ak si zoberieme vzor a príklad od Jána, uvidíme, okolo seba viac biedy, ktorej sa naším pričinením dá pomôcť. Uvedomujeme si, že každý z nás môže svojím spôsobom podať pomocnú ruku, byť milosrdný tam, kde žije. Toto chce od náš Ježiš. Skutkami lásky a milosrdenstva si získame zásluhy.
Stačí tak málo a Ježišove slová budú platiť aj nám: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40). Amen.
sv. Františka Rímska, rehoľnica | Mt 22,34-40
Láska u svätých
Ktosi posmešne poznamenal o nás katolíkov, že je o Cirkev žien. áno, väčšina účastníkov svätých omší, náboženských úkonov sú ženy. tieto ženy reprezentujú často nielen seba, ale mnohé viac prosia za deti a manžela ako za seba. Väčšina z nich, aj keď nevie, že to povedala dnešná svätica - Františka Rímska, drží sa podľa jej slov: "Je nanajvýš chvályhodné, keď vydatá žena je nábožná; ale nikdy nesmie pritom zabudnúť, že je gazdiná. Preto musí niekedy opustiť Boha pri oltári, aby ho našla pri domácich prácach."
V týchto slovách nachádzame odpoveď na otázku jedného zákonníka, ktorému Ježiš povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom... Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého..." (Mt 22,36-40).
Nikto nástojčivejšie nevyzýva žiť lásku ako Kristus. Nik na svete opravdivejšie nežil lásku ako Kristus. Väčšiu pravdu o láske Krista nemohol povedať apoštol, ako keď napísal: „Boh je láska" (1 Jn 4,8). Evanjeliá sú dôkazom lásky Boha k svojmu stvoreniu. Nikto viac nemiloval a nemohol milovať ako Kristus. Celý jeho život, od jaslí v Betleheme až po kríž na Golgote, hovorí o láske, ku ktorej vyzýva aj nás. Pavol apoštol to vyjadril slovami: „A tak teraz ostáva viera, nádej a láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska" (1 Kor 13,13).
V oblasti lásky bolo a bude až do konca čias čo robiť. Hriech, ktorý ničí lásku, bude až do konca čias príčinou, aby sme sa láskou znova zaoberali a príkaz lásky Krista plnili. aj dnes sa ozývajú hlasy, aby sa o láske prestalo hovoriť. Iní zastávajú stanovisko, že keď sa pri veľkom zanedbávaní pravej a čistej lásky, ešte aj prestane zdôrazňovať táto láska, čo to prinesie ľudstvu? Láska spojená s Evanjeliom sa ocitla v kríze. Začala sa ešte viac podceňovať, ignorovať a na lásku sa pozerá ako na obchodný artikel. Láska sa nedá kúpiť. Láska je hodnota, ktorá sa po dedičnom hriechu získava nadobúda veľmi ťažko, ale čím viac stojí, tým väčší zisk prináša. Dnes je potrebné, až nutné dať také miesto láske v našom živote, aké jej patrí. Bez lásky je naše namáhanie a obeta bez ceny a významu. Keď vo svete zavládne láska, svet získa pokoj a pokoj prinesie obohatenie vo všetkých pozitívnych smeroch života. Ak kresťanstvo malo niekedy čo povedať svetu, tak tým viac je to práve dnes. Ak sa kresťan cíti byť kresťanom, tak to musí byť v spojení s láskou. Bez pravej lásky nie je možné poznať Boha.
Nepochybujeme o potrebe lásky. Kde však vziať vietor do plachiet pri jej realizovaní? Jednoducho to vidieť aj na príklade svätých i dnešnej svätej - Františke Rímskej. Jej život je skutočne poznačený láskou. Smrťou 9. marca 1440 vo veku 56 rokov láska neskončila, pretože hneď po smrti mnohí svätci, jej súčasníci, usilovali sa o jej svätorečenie. Františka túžila po rehoľnom živote. Nakoniec ale uzatvára manželstvo ako 15-ročná s Vavrincom de Ponzianim. Čo na tom, že sú mladí, bohatí? Zo šiestich detí, pri nepokojoch v Ríme, keď je ťažko ranený manžel, strácajú dve. Chlapec, ktorý im ostal nažive, je odvlečený ako rukojemník. Františka biedou trpiacemu obyvateľstvu Ríma otvorí svoj dom. Všetko robí z lásky a dopĺňa svojou modlitbou. Spolu so ženami zakladá Združenie benediktínskych oblátok pre pomoc ľuďom. Františka sa stará o svojho manžela. Po jeho smrti aj ona vstupuje natrvalo do tohto domu služby lásky a modlitby. Iba štyri roky plní tam svoje služby a zomiera. Žila Kristov príkaz lásky: Boh, blížny, ona. Za jej vernosť Boh sa už za života postaral o mnohé milosti. Počas práce a modlitby často upadala do extázy.
Milovať Boha a milovať blížneho ako seba je príkaz, ktorý je adresovaný aj nám. Keď ho prijímame, Ježiš nám nesľubuje na zemi život bez starostí, sĺz či bolestí. Ježiš nám len sľubuje, že neostaneme bez neho, jeho pomoci, bez prísľubu odmeny vo večnosti. Uvedomujeme si, že láska na tomto svete nemôže získať skutočnú odmenu. Sme predsa povolaní vyššie. A práve preto dnes si znova pripomíname hodnotu lásky. Keď príklad svätých je tak jasný, tým viac sa nám tlačí na jazyk povedať „áno".
Aj keď mnohí sa usmievajú, že naša viera je položená na viere žien, Ježiš vám, ženám dáva dar lásky, aby ste obohatili seba i svoje rodiny. Je krásne, keď žena – kresťanka popri svojich povinnostiach doma, v práci a spoločnosti si vie nájsť cestu i do kostola. Vďaka vám, ženy, že nám mužom dávate príklad. Amen.