Meditácia na 14.03.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Matilda | Mt 20,17-28
Kto vstupuje do chrámu, aby sa stretol s Ježišom, musí si pripomenúť, že Ježiš neprišiel súdiť, ale chce človeka spasiť. - Ľubomír Stanček -
Kto chce byť veľký, nech je služobníkom
Prednedávnom som mal možnosť navštíviť mladé dievča, ktoré je pripútané na lôžku. Bola ako iné deti. Chodila do školy, bola i na prvom svätom prijímaní. Potom však prišla choroba, ktorá ju obrala o radosť z chodenia, o svoju vlastnú rodinu, lebo sa nemôže vydať, hoci má veľmi rada deti. Choroba jej bráni ísť do spoločnosti, a ak stratila priateľky, ktoré sa povydávali a ona začala prežívať väčšinu dňa sama. Sama mi hovorila – Boli to ťažké dni, pokiaľ som si neuvedomila, že tento môj bolestný stav môžem zmeniť na radostný. Trvalo niekoľko týždňov, keď som musela začínať znova a znova každý deň bojovať so sebou, aby som sa nerúhala Bohu za svoje položenie – chorobu. Dnes som šťastná, že som to vyhrala. – Dnes už skutočne nikto nevidí na jej tvári smútok a v očiach slzy bolesti, hoci trpí. Prečo? toto pochopí ten, kto sa bude na svoj život a život Ježiša Krista pozerať ako ona.
Matúš v dnešnom evanjeliu dáva vysvetlenie všetkým, ktorí chcú vidieť život krajší, chcú ho prežiť hodnotnejšie a urobiť čo najviac ľudí šťastnými, keď píše: „Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako vykúpené za mnohých" (Mt 20,28).
Tieto slová napísal ten, ktorý skôr ako sa spoznal s Ježišom, poznal len svoju mýtnicu, zdieranie daní a poplatkov, zhrabovanie do pokladnice svojich chlebodarcov – nenávidených Rimanov, a ešte viac vo svoj vlastný prospech. Bola to láska? Nie! Prišiel však okamih, že Ježiš, ktorý mu dal život, ktorý mu určil žiť práve v tom čase, sa ku nemu raz prihovorí: „Matúš, poď za mnou!" A tento egoista volá: „Pane, ak som niekoho okradol, vrátim štvornásobne." A vrátil ešte viac. Stáva sa Kristovým učeníkom, zaznamená jeho slová, a tak sa postará, že i my dnes môžeme nefalšovane vedieť o Ježišovej láske, ktorej aj on uveril. V evanjeliu vystupuje aj matka synov Zebedejových. Bola to nábožná Salome, ktorá s inými galilejskými ženami hmotne podporovala družinu Ježišovu. A táto žena prosí Ježiša o niečo neslýchané. Chce, aby jej synovia, Ján a Jakub, sedeli v Ježišovom kráľovstve jeden sprava a druhý zľava. Ježiš jej odpovie slovami: „Neviete čo si žiadate." Podobné slová sa ozývajú často i z úst veriacich po dvoch tisícročiach. Aj dnes sa nájdu matky ako Salome, ktoré za malú a nepatrnú obetu by chceli, aby im hneď všetko Pán Boh splnil. ale často by sme dostali odpoveď ako Salome: Neviete, o čo prosíte.
Pozrite sa, bratia a sestry, v tejto pôstnej dobe po našej farnosti, rodinách. Koľko je v nich bolestí, telesných múk a chorôb, ktoré niektorých pripútajú tiež na lôžko. ale je ešte viac chorôb, ktoré často nevidíme a človek trpí viac ako pri telesných bolestiach. Často je počuť z úst veriacich výčitku Bohu: Prečo? Prečo musím trpieť? Prečo ja?! Čo zlého som spravil Bohu? Za čo ma Boh trestá? Ba mnohých už pre vyslovenie Božieho mena a Márie ani nerozumieť, čo hovoria.
Je pravdou, že bolesť je veľmi zlá a človek je veľmi slabý. Je tu však niečo a Niekto, kto môže pomôcť. Náš Ježiš. Ten Ježiš, ktorý dobrovoľne trpel za nás, aby nám dal príklad, ako žiť. Ježiš nikoho nezatracuje. Ježiš odpúšťa lotrovi na kríži. Ježiš chce, aby sme s ním trpeli, žili a milovali. Uvedomme si, že rúhaním, hrešením, zanevrením na Boha a Cirkev choroba neprestane, ale môžeme svoju chorobu duše i tela zmierniť. Tak, ako o tom píše sv. Pavol: „Na vlastnom tele dopĺňam, čo Kristovmu utrpeniu ešte chýba." To znamená, že Boh nám túto službu, keď ju budeme znášať, odplatí už tu na zemi veľkým duševným pokojom a raz vo večnosti slávou. Ježiš nám dal milosť pomáhať vykupovať svoju dušu, ale i zatvrdlivé duše. Koľko milostí vyprosia chorí pripútaní na lôžku, keď dobrovoľne prijímajú tento dar, hoci ťažký a nepríjemný. Kto chce byť veľký, nech je služobníkom.
Uvedomme si túto skutočnosť, bratia a sestry, a nereptajme, nerúhajme sa Bohu, ale učme sa v tomto čase utrpenia Krista znášať svoj kríž s láskou a pokorne. Tieto slová nepochopí človek, ktorý sa nezamyslí nad Kristovým utrpením. Svoje utrpenia a bolesti nedokáže človek niesť trpezlivo, keď sa bude pozerať len na seba a svoje okolie. Pozerajme sa na Krista. Ecce homo! Ajhľa, človek! Pre koho trpel? Pre seba? To nemusel. Urobil to len pre nás. Veď len preto prišiel na svet, aby slúžil a svoju službu ukončil na dreve, a to na dreve kríža – z lásky. Tomu sa máme a učíme aj my. Ako to urýchliť, vylepšiť, nám môže a napomôcť myšlienka na dnešnú svätú – Matildu.
Svätá Matilda, známa ako Matilda Saská, bola manželkou nemeckého kráľa Jozefa a matkou Ota, ktorý sa stal potom prvým cisárom tohto mena. Nesmieme veriť, že sv. Matilda, pretože bola kráľovná, mala snáď uľahčenú cestu k duchovnej dokonalosti a väčší zmysel pre chápanie a konanie dobra, že snáď mala v tomto ohľade nejaké výsady. Naopak, sala sa skutočnou mučeníčkou práve preto, že bola kráľovná. Jej synovia sa medzi sebou stále škriepili kvôli dynastickému súpereniu a jeden druhému závideli väčšiu moc. Tým však matke len sťažovali a otravovali život. Matilda bola veľkodušná v láske a neúnavná v konaní dobra. Pre svojich poddaných bola anjelom, pokiaľ mala po boku svojho manžela, ktorý ju miloval a povzbudzoval. Keď jej manžel zomrel, jej dvaja synovia začali medzi sebou boj o trón a Matildin život sa stal očistcom, lebo jej synovia sa medzi sebou nielen hádali, ale otvorene obviňovali matku, že premrhala rodové meno a že kráľovské príjmy z daní sú štedrou dobročinnosťou. Aby ju ponížili, zbavili ju všetkého bohatstva, vzali jej majetky, ktoré dostala ako veno a zbavili ju dokonca dávok, ktoré jej patrili ako kráľovnej. Štedrá kráľovná tým klesla na úroveň najchudobnejšieho žobráka, ktorých predtým podporovala. Ale nikdy nepovedala ani slovo proti tejto nespravodlivosti a nevymáhala svoje práva. Je isté, že plakala, nie však nad svojím osudom, ale nad svojimi synmi, ktorí boli zaslepení sebectvom. Modlila sa, ale nie za to, aby jej boh vrátil predošlé pôvodné postavenie, ale za svojich synov, aby sa polepšili. Jej slzy a modlitba nakoniec dosiahla svoj vytúžený cieľ. Synovia začali ľutovať svoju tvrdohlavosť, poprosili matku o odpustenie, uznali všetky jej práva a vrátili jej všetky majetky. Matilda mohla znovu neúnavne pokračovať vo svojej pomoci všetkým, ktorí to najviac potrebovali, a to chorým a zarmúteným až do svojej smrti. Zomrela v roku 968 v kláštore Quedlinburgu, ktorý sama založila.
Začal som dnes dievčaťom, ktoré pochopilo, že jej bolesti môžu pomôcť iným, keď ich bude prijímať s radosťou ako dar Boží. A preto sa ešte raz pozrime do svojich rodín. Poznám rodinu, ktorú takéto utrpenie zachránilo pred rozvodom: Chorý chlapec tak miloval otca a matku, že sa rozhodli zrušiť žiadosť o rozvod, lebo chlapec nechcel ísť ani k jednému, ale chcel oboch. Rodičia nevedeli, prečo cítia k nemu takú lásku. Až neskôr im ju prezradil; všetko svoje utrpenie obetoval za svojich rodičov. Sľúbil Bohu, že sa nebude rúhať, ani sťažovať, ani plakať, len aby zachránil duše svojich rodičov. A čo my? Amen.