Meditácia na 15.03.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Lujza de Marillac | Lk 12,32-34
Duchovné cvičenie: POZNAŤ SEBA SAMÚ podľa vzoru sv. Luisy de Marillac
Poklad a srdce
P. J. Roberti v knihe Nenápadné čnosti píše:
Niekoľko dní pred Novým rokom som navštívil priateľa a na jeho stolíku som našiel skvostne viazanú knižku.
- Koho obdaruješ touto knihou? – pýtam sa zvedavo.
Odpovedal mi: - Malú Luciu. –
Začudoval som sa: - Luciu? Veď je to ešte dieťa! –
- Áno. Dieťa dostane knihu, ale je určená vlastne otcovi. –
Áno, dieťa je priamou a istou cestou k otcovmu srdcu. Ak chcem o niečo poprosiť a darom sa obávam uraziť otca, obdarujem dieťa. A podobne robím, ak chcem poďakovať.
Túto praktiku mala aj dnešná svätá Lujza de Marillac, spoluzakladateľka Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, ktorú Ján XXIII. 10. 2. 1960 vyhlásil za nebeskú patrónku všetkých kresťanských sociálnych diel.
Svätá Lujza pochopila Ježišove slová: „Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce" (Lk 12,34).
Ježiš sa často vo svojich rečiach zaoberá aj sociálnou činnosťou. Sám poukazuje na to, že tejto činnosti sa bude venovať v dejinách len malá skupina ľudí, ktorí budú vystavení mnohým ťažkostiam.
Ježiš im adresuje slová: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo" (Lk 12,32).
Nielen v časoch Krista, ale bude tomu až do konca čias, ako to sám hovorí Ježiš v dome farizeja: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou" (Mt 26,11).
A táto skupina ľudí, ktorá sa ocitla na periférii spoločnosti, potrebuje pomoc. Preto tomuto sociálnemu problému Kristus adresuje vážne slová, dokonca dáva radu: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu" (Lk 12,33).
Ježiš nás učí vidieť nielen svoje potreby, záujmy, ale tiež vo svojom okolí núdzu tak hmotnú, ako aj duchovnú. Svojím životom rovnako tieto slová dokumentuje. Od jaslí až po kríž vidíme Krista chudobného. Tým, ktorí si zakladali šťastie na matérii, venuje výčitku. Spomeňme si na človeka, ktorému sa veľa urodilo a on chce povedať svojej duši, aby jedla a pila... Spomeňme si tiež na bohatého mládenca, ktorý odišiel smutný, pretože mal mnoho majetku.
Ježiš tiež dáva radu: „Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí" (Lk 12,33).
V dejinách si ľudia vždy vážili tých, ktorí dokázali pre pomoc iných niečo si odoprieť.
Sv. Vavrinec, ako správca cirkevného majetku, keď mal odovzdať cisárskym úradníkom majetok Cirkvi, zvolal všetkých žobrákov Ríma. Spomeňme si na chudobného Františka z Assisi. Dnes to môže byť Matka Tereza z Kalkaty a mnohí ďalší, ktorých už odmenil a ešte odmení Kristus, pretože spoznali veľkosť Kristových slov pomoci chudobným. Ježiš chce, aby toto počínanie bolo záležitosťou srdca. Nedávať len z nadbytku, ale vedieť sa pre Ježiša a z lásky k chudobným aj zriecť určitých dobier, výhod, a ak si získať zásluhy pred Bohom.
Pre tak veľkú odmenu, akú sľubuje Ježiš tým, ktorí budú plniť tieto slová, sa rozhodla aj dnešná svätá a zároveň sa stala oslovením pre mnohé ženy a dievčatá aj dnes, ktoré sa rozhodli pracovať na spáse duší takýmto spôsobom.
Svätej Lujze de Marillac matka zomrie skoro po narodení. Otec, ktorý je dobrý, ale nestačí na jej výchovu, ju zveruje sestrám dominikánkam. Neskoršie sa dostáva do Paríža. Dostáva sa jej vzdelania, ktorého sa v tej dobe nedostalo dievčatám. Má slávny rod, a preto sa dostáva na kráľovský dvor. Tam sa aj vydá ň. Je dobrou manželkou i matkou. Má v sebe akýsi zvláštny cit k núdznym. Keď jej zomrie manžel, ešte viac spoznáva kontrast medzi kráľovským dvorom a chudobou, najmä na vidieku po hrozných vojenských konfliktoch.
Jej citlivá duša prežíva aj inú chudobu. Vo svojej duši cíti bezútešnosť. tomto stave sa spoznáva s Vincentom de Paul, vzdelaným a pritom úžasne jednoduchým a už vtedy uznávaným mužom. Pod jeho vedením nachádza zmysel života. Zhromažďuje ženy Paríža, najmä zámožnejšie a organizujú. Charitu. Je to prvá Charita, čiže ustanovizne, ktorá sa zaujíma organizovane o potreby najnúdznejších. Neskoršie prichádzajú nové posily. Vincent ich cez Lujzu posiela tam, kde je najväčšia núdza. tieto sestry sa nelíšia šatami, ale srdcom. Neskladajú sľuby tak, ako to robia sestry v kláštoroch. Kláštormi sa im stávajú nemocnice, sirotince, útulky, väznice... Ich kaplnkou je farský kostol. Chodbami kláštora ulice miest a dedín. A v chudobných, ktorým sa snažia dať to najnutnejšie, vidia Krista a nazývajú ich svojimi pánmi. Rozdávajú lásku. 27. rokov vedie svoje sestry v tomto duchu pod vedením Vincenta de Paul. Ťažko spočítať, koľko biedy prešlo jej rukami. Len Boh vie, koľko lásky rozdali jej sestry – Dcéry kresťanskej lásky. Od roku 1633, kedy vznikla táto Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, je o jedna z najrozšírenejších spoločností na svete. Aj tento fakt hovorí o potrebe realizovať Kristove slová.
Uvedomujeme si, že každý podľa svojich možností a schopností môžeme napomôcť k naplneniu slov Krista. Vedieť sa rozdeliť – znamená dať Kristovi svoje srdce. A vieme, že Kristus to odmení.
Keď chceme dať niečo Kristovi, dajme to jeho najchudobnejším. Chudobní, to nie sú len tí po materiálnej stránke, ale aj tí, ktorým sa nedostáva lásky a porozumenia, keď ich vieme poučiť o veciach potrebných aj pre spásu duše. Amen.