Meditácia na 21.03.2013
Meditácie Ľubomíra Strančeka
sv. Serapion a Mikuláš z Flǘe | Jn 8,1-11
Boh vo svojej dobrote voči nám prijíma ako pokánie všetko to, čo trpezlivo znášame počas života na zemi. Čo všetko môže byť takým trpným pokáním? Každý máme na výber široké pole pokánia. Od choroby svojej i znášania choroby iného, cez iné bolesti duše i tela, denné ťažkosti, pokušenia i nepríjemnosti, vrtochy počasia i rôzne ťažkosti spolužitia s inými od prebudenia po uloženie sa na odpočinok. - Ľubomír Stanček -
Jar v našej duši
Iste si dnes každý z nás pripomenul, že máme prvý jarný deň. Pri tejto myšlienke viac myslíme na to, čo očakávame – pekné, slnečné dni, ako na to, čo bolo – studené a dlhé noci. v tejto súvislosti s prvým jarným dňom si môžeme spomenúť aj na svoj vzťah k Bohu. Pôstna doba vrcholí. Pohľad na trpiaceho Pána Ježiša iste v nás vzbudzuje túžbu viac sa v budúcnosti chrániť hriechu a čo bolo v minulosti, chceme nechať na milosrdenstvo Boha – Sudcu.
Veď slová adresované žene v evanjeliu sú oslovením aj pre nás. Pán Ježiš hovorí aj nám: „ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš" (Jn 8,11).
Žena, ktorú prichytili pri hriechu a priviedli k Pánu Ježišovi, mala veľmi malú nádej na život. Uvedomila si, že Zákon prikazuje takúto ženu ukameňovať (por. Lev 20,10). Žena nevie, čo je to za muža, ku ktorému ju privádzajú. Jej sudca? Nevie a netuší, že tento muž sa nikdy nedopustil ani toho najmenšieho hriechu, a predsa aj jemu, rovnako aj jej, hrozí smrť. Ba čo viac, muži ju milujú, aj keď tajne, ale tohto muža z celej duše títo nenávidia. Žena sleduje tohto muža. Nič jej nehovorí, a dokonca zbadá, že nevenuje pozornosť ani tým, čo ju priviedli a neodpovedá na ich slová. Počína si zvláštne. Zohne sa a prstom niečo píše do prachu. Muži sú správaním tohto človeka znervóznení. Kričia, volajú, aby sa vyjadril. Nemajú čas? Prečo tento muž mlčí?
Až po chvíli sa vzpriami a spýta: „Kto z vás je bez hriechu?" (Jn 8,7). Ženu tieto slová prekvapia. Muž sa díva na tých, ktorí ju priviedli. Ale ako sa díva! Jeho oči sa priam zabodávajú do ich sŕdc. Klopia oči. Žena by mohla povedať, koľkí poznajú jej lásku. Mlčí. Neodváži sa povedať slova. Má strach pred týmto davom mužov, ktorí sa prekrikujú. A Ježiš im prikáže: „Nech prvý hodí do nej kameň" (Jn 8,7). A vidí muža znova sa zohnúť a pokračovať v písaní do prachu ulice. Tieto slová nepochopiteľne znejú v jej ušiach. Začína v nich cítiť akýsi pokoj. Muž sa nad jej hriechom nezastavuje. Jej hriech akoby ho nezaujímal. Skôr cíti, že tento muž chce niečo pripomenúť tým, ktorí ju k nemu priviedli. A čo nevidí? Zástup okolo sa trhá. Pozerajú na zem, čo píše jej sudca a bez slova, skôr s prekvapením v ich očiach odchádzajú. Už nestojí pri nich nikto. Ani jeden z tých, čo ju priviedli.
Muž sa vzpriamuje. Vidí, že už stoja sami, len obďaleč niekoľko zvedavcov. Pýta sa: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?" (Jn 8,10). Až teraz si uvedomuje, že pri nej nestojí obžaloba. Až teraz si uvedomuje, že jej ďalší život je v rukách tohto muža. Odpovedá: „Nik, Pane." (Jn 8,11), a ani nevie, čo si v tejto chvíli už mál myslieť. To všetko sa udialo tak rýchlo! Muž k nej hovorí dívajúc sa jej hlboko do očí a ona cíti, že vidí v jej duši všetko. Tak sa pozerá, ako sa ešte nikdy a nik na ňu nepozrel. Je to pohľad lásky, ale akej? To nie je žiadostivý pohľad, ale pohľad plný dobra!
Muž jej vážnym, ale pokojným hlasom vraví: „ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš" (Jn 8,11). Odchádza. Ona stojí ako prikovaná. Je slobodná. Nik ju neodsúdil na smrť. A predsa cíti niečo dovtedy nepoznané. Cíti, že v nej začína nový život.
Ježiš aj u nás už mnohokrát chcel začať nový život. Pri každom sviatostnom odpustení, ale tiež pri každej ľútosti nám hovorí: „Choď a odteraz už nehreš." A my? Aká je naša reakcia? V tej chvíli radosť, ale veľmi krátkodobá.
Ó, Bože, toľko sa nám dostáva lásky a my nie sme schopní na túto lásku dať dlhodobú odpoveď! Práve dnes znova Ježiš od nás čaká, že sa znova rozhodneme splniť jeho prosbu. Jeho láska je tak vyzývavá, že priam nás provokuje k novým činom, odhodlaniu, k zmene života.
Nepochybujeme, že vidí do nášho vnútra, do vnútra každého z nás. Nie je mu nič utajené. Vie všetko, pozná naše myšlienky, vie o každom našom slove a nie je mu utajený ani ten najtajnejší a najskrytejší náš skutok. A predsa cítime, že nás má rád. Aká je to veľká láska! Túto lásku spoznali aj dnešní svätci, Serapion a Mikuláš.
Prvý žil vo štvrtom a druhý v pätnástom storočí. Prvý v Egypte a druhý vo Švajčiarsku. Prvý bol slobodný a druhý mal desať detí. Obaja sa tešia veľkej úcte vo svojom okolí, obaja opúšťajú výhodný spoločenský život, odchádzajú do ticha a stávajú sa pustovníkmi. Je to nepochopiteľné, bolo to však volanie Boha. Boh ich potreboval, aby iným ukázal veľkosť svojej lásky pri odpúšťaní hriechov.
Aj nás dnes Ježiš volá. Všetkých. Nie do ticha pustovne, ale do ticha srdca uvažovať o svojom hriechu a hriechov iných, ktorým sme snáď dali zlý príklad, na hriech naviedli, spolu zhrešili, prípadne iným radou, mlčaním, pochvalou boli pri hriechu nápomocní. Boh chce, aby sme pre lásku Pána Ježiša prijali odpustenie a zanechali hriech. Ježiš nám dáva svoju milosť. Dáva, ale aj vážne žiada, aby sme sa chránili ďalšieho hriechu. Ježiš nás oslovuje a vyzýva ku zmene života. Je to úžasný prejav dôvery Krista ku nám.
Či z nášho vnútra sa v tejto chvíli nepredierajú slová:
Vďaka ti, Ježišu za túto dôveru?
Ak áno, je to správne. Ak nie, ešte raz uvážme veľkosť Ježišovej lásky k nám.
Dnes, v prvý jarný deň, keď budeme sa ukladať na odpočinok, venujme myšlienku Ježišovi. Zamyslime sa, čo chce Ježiš od nás v budúcnosti. Má to byť pekné, teplé a raz hodné odmeny. Amen.