Meditácia na 10.04.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Michal de Sanctis | Jn 20,19-31
Neprenáhlime sa s výrokom: Neverím!
Nie je to zriedkavé, že príde mladý človek, dievča či chlapec do veku, v ktorom prežíva ťažkosti vo viere. Tak ako iné dievča či chlapec z dobrej kresťanskej rodiny si tom čase vedia položiť otázku: Nevolá ma Boh za rehoľnú sestru? Nevolá ma Boh za kňaza? – tak prichádzajú aj ťažkosti vo viere. Tu je vážna zásada pre rodičov. Vtedy nesmieme nútiť týchto ľudí do modlitby, účasti na omši, sviatostiach, ale práve naopak, viac sa za nich modliť, viac im ísť príkladom kresťanského života. Nič nezapôsobí viac, ako úprimný, nie fanatický kresťanský život.
Je tu na úvod vážna zásada aj pre vás, ktorí snáď prežívate tento stav viery. Prosím vás, neprenáhlite sa s výrokom: Ja neverím!
Pre nás všetkých iste stoja na zamyslenie slová apoštola Tomáša: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy o klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím" (Jn 20,25).
Tieto slová nie sú slová človeka, ktorý by nenávidel Ježiša. Veď Tomáš bol učeníkom Ježiša. Tomáša si vybral spomedzi mnohých sám Ježiš. Aj Tomáš videl mnoho zázrakov, bol svedkom vecí a udalostí, o ktorých by nemal zdania, keby nebol učeníkom Ježiša. Tomáš nie je zradcom ako Judáš, aj keď hovorí tieto slová. Oslovenie „neveriaci Tomáš" sa stalo synonymom človeka, ktorý sa o všetkom chce sám osobne presvedčiť, o čom iní hovoria. Tomáš je typ človeka, ktorého viera sa zakladá na osobnom zážitku.
Táto reakcia apoštola Tomáša je na stretnutie Pána Ježiša s apoštolmi, na ktorom nebol osobne prítomný. – áno, videli sme Pána, - tvrdia desiati Tomášovi. Tvrdia, presviedčajú, ale Tomáš má iný zážitok. videl, alebo aspoň počul, že Učiteľ, ktorého bol tri roky žiakom, odvisol ako zločinec na kríži.
Pri druhom stretnutí Pána Ježiša je prítomný aj Tomáš. Bolo to o osem dní. Ježiš, podobne ako pri prvom stretnutí, osloví apoštolov: „Pokoj vám!" Hneď bez toho, aby mu niekto niečo hovoril, skôr akoby sa Tomáš chcel presvedčiť o ranách, ako to bol povedal, Ježiš sám sa obrátil na Tomáša a vyzval ho, aby urobil to, čo chcel urobiť, ako vyhlásil pred spoluapoštolmi.
Tomáš nič také však nerobí. Tak ako pri prvom stretnutí ostatní apoštoli, tak aj on teraz verí, že pred sebou má svojho Majstra a Učiteľa. Vyjadruje to slovami: „Pán môj a Boh môj" (Jn 20,28). Prečo už nechce Tomáš vložiť svoj prst do rán po klincoch a svoju ruku po kopiji? Bol to zážitok. Presne to, po čom túžil Tomáš. Tomáš nebol zlý, ale jeho vzťah k Ježišovi bol otrasený. To bolestné, čo zažil, muselo byť premožené čímsi radostným a toho sa mu dostáva. Ježiš nikdy nevyčítal Petrovi, že ho zaprel, apoštolom, že sa rozutekali, ale Tomášovi tento jeho postoj vyčítal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, čo nevideli a uverili" (Jn 20,29).
Dnes sme vďační Tomášovi za jeho správanie. Prečo? Tomášove správanie môžeme nazvať krízou viery. Tak ako Tomáš, aj dnes tí, ktorí strácajú pôdu viery pod nohami, si podobne posluhujú jeho slovami. Škoda len, že nemajú viac síl, túžby po poznaní Pána Ježiša, aby sa na nich vzťahovali slová, ktoré Pán Ježiš povedal samotnému Tomášovi, a to pre náš prospech. Nesmieme opovrhovať tými, ktorí sa však vyjadrujú ako Tomáš pred stretnutím s Ježišom. Veď dnes je podobná situácia. Sú mnohí, ktorí sa už stretli s Ježišom a spoznali ho vo svojom živote. Boli snáď tiež podobní Tomášovi, ale už to majú za sebou. Teraz je však potrebné pomôcť dnešným Tomášom stretnúť sa s Ježišom. Naša viera však nikdy nemôže byť položená na materiálnych veciach. Čiže, aby sme svojimi zmyslami snáď tu na zemi uvideli Ježiša, prípadne zažili niečo mimoriadne. to by nebolo správne. Keby to tak bolo, dnes by iste vychádzal niekoľko stostranový denník, kde by sme informovali o svojom stretnutí s Ježišom. Toto však nie je potrebné. Naša viera je položená na niečom celkom inom. Svoju radosť z viery pociťujeme hlboko vo svojom vnútri, a to z celkom iných stretnutí. Práve takých, o ktorých sa zmieňuje Ježiš.
Ak niekto dnes chce mať vieru, nech v tichu hľadá Boha. Nemusí sa s ním stretnúť hneď. O vieru musí človek bojovať. To znamená, že rodičia majú siať semeno kresťanského života, mravov a viery postupne. Keď sa dieťa naučí spamäti určité formulky viery, keď si osvojí kresťanské zásady života a zúčastňuje sa ako dieťa na dianí Cirkvi, ako je aj prvé sväté prijímanie, to je detská viera. Takáto viera rozhodne neuspokojí každého dospievajúceho človeka.
To je podobné ako s ktorýmkoľvek predmetom v škole. V prvých triedach učiteľ naučí dieťa písať, čítať a iné základné veci. Len slabý a lenivý žiak, prípadne ten, čo menej dostal, sa uspokojí s tým, čo dostal v základnej škole. Preto máme aj ďalšie stupne škôl.
Tak je to aj s vierou. Dieťa často prekvapí rodičov otázkou, ktorá sa týka viery, mravov, liturgie. Rodičia sa nad tým hlbšie nezamýšľali, im stačilo to, čo robia, na čom sa zúčastňujú a tu zrazu dieťa má otázku, ktorá ich prekvapí! Nebolo by správne, keby rodičia zahriakli dieťa, prípadne sa rozkričali, alebo povedali, nech im dá pokoj a podobne. Veď najmä u stredoškolákov sa stáva, že aj kňaz musí vynaložiť úsilie, aby zodpovedal takéto otázky. A to je i správne. Je predsa dobré, keď viac vieme, poznáme a ovládame.
Sú aj prípady, keď niekto má nesprávny prístup a len špekuluje. sú to najmä racionálne-rozumovo zmýšľajúci ľudia, ktorí chcú všetko poznať a zažiť rozumom. A to je možné len veľmi ťažké. Naša viera nie je len rozumovou záležitosťou.
Čo všetko napríklad nevidíme, a veríme. Robíme všetko preto, aby sme sa o tom presvedčili. Dnes máme úžasne rozvinutý vedecko-výskumný potenciál. Skúmajú, objavujú, hľadajú, a to nie je na škodu. Veď aj moderné vedy ako je astronómia, archeológia, jadrová fyzika spolupracujú s teológiou. Dnes nám archeológ odkrýva nepoznané veci. Chaldejské mesto Úr donedávna bolo známe len z Písma (por. 1 Gen 11,28;31) a keď sa už vedci nazdávali, že je to len vymyslené mesto, našli sa dôkazy a našli aj samotné mesto. Dnešná veda o rozpade uhlíka hovorí ako o ďalšej pomôcke, ktorá pomáha odkrývať dôkazy viery.
Áno, aj dnes sa nájdu ľudia takého typu, ktorí hovoria: Kozmonauti lietajú okolo zeme, a nevidia Boha, alebo lekár reže ľudské telo, a nevidí dušu. to však neznamená, že Boh a duša nejestvujú. Človek nemusí prijať Boha za svojho Stvoriteľa, Vykupiteľa a Sudcu. Veď dnes len jedna pätina obyvateľov verí v Ježiša Krista. To však neznamená, že Ježiš nejestvuje.
Keď hovorí Ježiš k Tomášovi, hovorí aj ku nám. Ježiš nechce našu naivitu. Chce, aby sme dôverovali v Boha. Hľadali, skúmali, ale tiež aj plnili to, čo sa nám prikazuje, čo nás učí Učiteľský úrad Cirkvi. Je potrebné si uvedomiť, že Cirkev učí len v oblasti viery a mravov, nie v iných oblastiach prírodných či humanitných vedách.
Martin Buber, ktorý je Žid a filozof, rozpráva:
K vzdelanému a nábožnému rabínovi prišiel raz učenec, aby ho presvedčil o nerozumnosti viery. Rabín bol celý pohrúžený do čítania nábožnej knihy a vôbec nespozoroval, že prišiel. Keď už stál pred ním, pomaly zdvihol oči, zavrel knihu a vzdychol si: - Možno je to pravda. – Návštevníka táto odpoveď šokoval. –Tak aj tento svätý učiteľ má pochybnosti? – Rabín sa obrátil na učenca a povedal. – Pána Boha a jeho kráľovstvo ti, syn môj, nemôžem položiť tuto na stôl. Ale pamätaj si, syn môj, možno je to pravda. – To „možno-snáď" celkom zlomilo dobre premyslený odpor vzdelanca. Popri svojej vzdelanosti nemohol nič namietať proti viere zbožného rabína. Musel si úprimne priznať. Veď i ja mám vo svojej nevere oveľa vicej pochybností ako tento muž.
A takúto skúsenosť nemal len Martin Buber. Kde sú dnes tí, ktorí donedávna vedeckým spôsobom šírili, že Boh nie je? Kde sú doktori vedeckého svetonázoru? Kde je ich veda dnes?
Viera je životná sila. Nepadá nám do lona, keď máme založené ruky. Preto dávajme príklad! Učme a dajme sa poučiť. Pýtajme sa a dajme si vysvetliť. To neznamená, že niekto neverí, keď nemá základné vedomosti o Bohu. Keď niekto povie, že neverí, za tým, sa väčšinou skrýva ľahostajnosť a lenivosť človeka. Dnes, keď je možnosť literatúry, keď nikto nie je pre vieru šikanovaný, každý sa môže vo viere vzdelávať a vieru si získať. Tomáš prijal zmŕtvychvstalého Krista.
A tí, ktorí dnes neveria v Boha? Neodsudzujeme ich, nevysmievame sa zo nich, nepohŕdame nimi, ako to robili, či robia ešte aj dnes mnohí.
Príkladom nám je aj sv. Michal de Sanctis, ktorý svojím vzdelaním a tiež za spolupráce s Božou milosťou, stane sa svedkom viery pre mnohých vo svojej dobe. Cez neho Boh oslovil mnohých.
Keď mám vieru, nechcem si ju nechať len pre seba. Keď som šťastný s ohňom, chcem, aby aj iní toto šťastie poznali. Modlím sa a prosím, aby aj tí, ktorí dnes majú na perách slovo neverím, toto slovo zadržali, neurobili si hanbu pred svojím okolím a najmä raz pred Bohom v hodine smrti. Amen.