Meditácia na 16.04.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Bernadeta Soubirousová, panna | Jn 6,16-21
Ježiš ma volá
Na chodbe v nemocnici sa stretli pacienti. Poznali sa už roky. Jeden z nich je zvlášť bledý a nepokojný, a preto sa ho druhý pýta: - Čo je s tebou? – Na čo dostane odpoveď: - Teraz zomrel môj spolubývajúci. Ešte pred dvoma hodinami sme sa spolu rozprávali. Hovoril, že sa cíti lepšie, tak a bude pýtať na niekoľko dní domov. A teraz je mŕtvy. Chápeš? Zomrel! –
V očiach mu bolo vidieť strach, úzkosť, až bolesť.
Prežívame veľkonočnú dobu. Dominujúcimi slovami v našej liturgii sú slová: z mŕtvych vstal, aleluja a pokoj vám.
Aj dnes sme počuli v evanjeliu slová Pána Ježiša: „To som ja, nebojte sa!" (Jn 6,20).
Evanjelium je nám známe. Učeníci sa na príkaz Majstra Ježiša plavia na druhý beh Tiberiadského jazera. Malá lodička sa dostáva do búrky. Zotmelo sa. Začal duť silný vietor. Muži na lodičke sú rybári, ktorí poznajú takúto situáciu. Chcú sa dostať čo najskôr do prístavu, keď zaujatí veslovaním vidia kráčať po mori Ježiša. Dostávajú strach, ktorý preruší Ježiš oslovením, aby sa nebáli. Vtedy sa ocitli už celkom pri brehu.
Toto evanjelium sa často právom prirovnáva k nášmu životu. Nikto z nás si život nedal. To nám Ježiš dáva príkaz preplaviť sa na druhý breh. Ten druhý breh, to je koniec nášho života. Či si to uvedomujeme alebo nie, náš život je len plnenie vôle Božej. Ako? To je už pre našu večnosť rozhodujúce. Všetci si uvedomujeme, že nás čaká druhý breh, smrť. Jedni pozeráme na smrť ako na radostný cieľ, aj keď sa ho bojíme a cítime svoje slabosti, nedokonalosti, pády, ale máme nádej, že dávame Bohu to, čo sme povinní Bohu dať. I napriek osobným ťažkostiam dávame Bohu, čo patrí Bohu, ako aj cisárovi, čo patrí cisárovi. Bohu patrí nielen nedeľná omša, pravidelná modlitba, ale tiež aj snaha podľa stavu, veku a postavenia plniť to, čo od nás žiada Boh. Nikto nemôže povedať, že je to až také ľahké.
Kto však verí v Boha, vie, že Boh dá aj silu, milosti, keď vidí našu dobrú vôľu. Boh nemiluje niekoho viac a niekoho menej. Boh miluje každého človeka rovnako. Rozdiel je ale v tom, ako my odpovedáme na jeho slová. Nikto z nás nemôže povedať, že nie sme slobodní. Boh nás nenúti, aby sme mu prejavovali svoju náklonnosť. Nesmieme sa však falošne domnievať, že keď my odmietneme Boha, keď nebudeme slobodne a dobrovoľne plniť jeho priania, príkazy, zachovávať jeho slová, že nás bude odmieňať len dobrom. To by nebol Boh spravodlivý. Aj my sa dostaneme do búrky života. Náš život – to je tá lodička – sa dostáva s dovolením Boha do búrky. Inými slovami Boh chce, aby sme sa osvedčili, či si zaslúžime to, čo pripravil pre tých, ktorí vytrvajú v dobrom až do konca. Boh nikoho neskúša nad jeho sily. A práve tu je v učení Krista pre nás oslovenie. Teraz ešte môžeme špekulovať, klamať seba samého, vyhovárať sa na kde-koho, na kadečo pri neplnení vôle Božej, ale len dovtedy, dokiaľ Boh nepovie: Dosť!
A nikto z nás nevie, tak ako v tej tme, víchre a daždi nevedeli ani apoštoli, že sú už pri brehu. Veď kto z nás vie, že nie som už práve ja na rade? Aj napriek tomu, že si niekto v tejto chvíli uvedomí strach, Ježiš nechce nikoho strašiť. Ježiš hovorí: „To som ja, nebojte sa!" (Jn 6,20).
Ježiš hovorí ku nám, aby sme mu dali vo svojom živote to najčestnejšie miesto, aby sme sa chovali tak, aby sme boli šťastní tu na zemi a raz aj vo večnosti.
Včera vo veľkej šou v televízii sme videli šťastnú víťazku krásneho auta. Áno, je to šťastie. Prajeme jej ho. Ale oveľa väčšie šťastie je to, ktoré nás teraz spája.
Tento náš brat, váš manžel, otec, svokor, sused, zomrel ako priateľ Ježiša. Zomrel zmierený s Bohom. Keď bol naposledy u neho kňaz, už len slabo rozprával. ale jeho život nebola šou, jeho život pri všetkých jeho ťažkostiach bola snaha byť verný Bohu. A toto je pre nás všetkých mementom. Mohol by som povedať aj takto: Nech vo vašich očiach sú len slzy vďaky, čo pre vás urobil. On žil bohumilo. Vy najbližší to najlepšie viete, a práve to je pre nás príčinou na zamyslenie. On už iste obdržal veniec víťazstva, odmeny za svoj verný život. Kňaz mu dal pri rozlúčke apoštolské požehnanie Svätého Otca spojené s úplnými odpustkami, ktoré prijal pri plnom vedomí.
Chceme dnes niečo viac? Čo viac by sme boli schopní dať tomuto bratovi? Neklamme samých seba! Nenahovárajme si, že dnes bez Boha sa dá žiť! Aké je to krásne, keď ako rozumní ľudia si vieme rozkázať, vieme sa ovládať, vieme si povedať a dáme Bohu to, čo mu právom patrí, a tak si pripravujeme najistejšiu a najkrajšiu odmenu.
Dnes si spomíname na sv. Bernadetu, jednoduché dievča z Lúrd, ktorej sa zjavila Panna Mária. Vieme, že Matka Božia nás pri všetkých posledných zjaveniach prosí a vyzýva: Pokánie! Modlite sa! Chráňte sa hriechu! Toto nie je hlúposť. Toto rozhoduje o našej večnosti.
Je namieste, aby sme sa zobudili a začali si čo najvernejšie plniť svoje povinnosti k Bohu i k sebe podľa vôle Božej.
V tom nám ukázal príklad i tento náš brat. Je správne, aby sa mu každý, kto je len trochu kritický, poďakoval za všetko dobré, krásne a odprosil za zlo.
Tomu prestrašenému priateľovi ten druhý v nemocnici povedal:
- Si z toho vedľa. Cháp smrť toho, s ktorým si sa len pred chvíľou rozprával, ako memento od Boha pre teba. Aj ty veríš vo večný život, hoci si neplníš svoje náboženské povinnosti. Možno je to posledné memento pre teba... –
Smrť pre veriaceho človeka je, najmä vo veľkonočnom čase, ktorý prežívame, skutočnou prípravou do večného pokoja. Je to pre nás nádejou na nový život, pretože aj my vstaneme z mŕtvych. Amen.