Meditácia na 20.04.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Agnesa z Montepulciano | Jn 6,35-40
Nevera
Malá školáčka hovorí: - Môj otecko je neveriaci. On neverí v Pána Boha. – A ešte na tej istej hodine, keď sa hovorí o vďačnosti, dievčatko poznamená: - Keď mama navarí dobrý obed, otecko jej povie: - Pán Boh zaplať za dobrý obed. –
Pán Ježiš povedal v dnešnom evanjeliu zástupom: „Ale už som vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte" (Jn 6,36).
Zástup, ktorý našiel Ježiša po zázračnom nasýtení na púšti v Kafarnaume a vypočul si slová o novom chlebe, nesúhlasí s Ježišom. Na Ježiša pozerajú stále len ako na človeka. Ježiš im aj napriek ich odmietavému postoju ponúka seba ako „chlieb života". Títo ľudia videli a majú v čerstvej pamäti, ako Ježiš tisícom rozdával chlieb, a teraz, keď im dáva prísľub na nový chlieb, neveria. V čom spočíva ich nevera? Ľudia prijímajú len chlieb, ale nerozmýšľajú nad tým, kto im ho dáva. Môžeme sa pýtať, či táto nevera zástupu nebude prekážkou ďalšiemu Božiemu plánu. S neverou Ježiš ako Boh iste počítal. Nevera ľudí však nemôže prekaziť Boží plán. Božia vec nezávisí od ľudí, ale od Boha. Boh vždy bude mať dostatok verných vykonávateľov svojej vôle. Ježiš prišiel spasiť všetkých ľudí, ale pre spásu sa musí rozhodnúť každý človek slobodne a dobrovoľne. Preto v Božom pláne má miesto aj nevera. Viera je dar a dar sa môže aj odmietnuť. Následky si vtedy každý znáša sám. Ježiš nikoho neodoženie, kto prichádza ku nemu (por. Jn 6,37). Ježiš prijíma človeka ako bratov a sestry (por. Gal 3,28).
Pán Ježiš pozerá do budúcnosti človeka. Bohu je všetko v prítomnom čase, ale človek práve prítomný čas má najkratší. To čo bude, čo nevidieť sa pripojí k tomu, čo bolo. A preto naša nevera voči Bohu je hodná trestu už teraz, pretože už teraz svojou neverou zvolávame na seba súd. Odmietnutie Ježiša je odmietnutie večného života! Ježiš zostáva pokojný aj po reptaní odporcov.
Uveriť v Ježiša nie je jednoduchá záležitosť. Je to vlastne zázrak, keď z malého semiačka vyrastá veľký strom. Tak usudzuje aj sv. Augustín. Keď si však uvedomujeme, že je to zázrak, tak už aj vtedy to chápeme ako Boží dar. Niekto môže povedať: Ako potom verím z vlastného rozhodnutia, ak ma pritiahol Boh? Boh ťa pritiahol cez istú radosť, cez radosť srdca, ako hovorí žalm 36,4. Pritiahol ťa Kristus, nakoľko si v ňom našiel radosť pravdy, blaha, spravodlivosti a radosť večného života!
Ak má telo svoje radosti, prečo by ich nemala mať aj duša a srdce? Daj mi srdce, ktoré je schopné milovať a ono pochopí, čo som povedal. Ukáž dieťaťu hračku a pritiahneš ho. A uteká za tým, čo ho priťahuje. Uteká bez donútenia. Tak nás priťahuje kniha, priateľ a všetko to, čo máme radi. Tak nás priťahuje aj Kristus, ktorého poslal Otec, ktorý je Pravda a v ktorom poznávame život. Záhradník sadí, polieva, ale vzrast dáva Boh. Ak človek-kazateľ môže hovoriť, ale milosť vo vnútri dáva Boh. A tak si uvedomujeme slová: „A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast" (1 Kor 3,7).
Cítime, že Ježiš v dnešnom evanjeliu nás poučil o svojej veľkej láske a zároveň zdôraznil, že od nás sa žiada, aby sme urobili všetko preto, aby sa viera v nás ujala a nevera bola vypudená z nášho srdca. Vtedy máme nádej v slovách: „A ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6,40).
Toho si bola vedomá sv. Agnesa z Montepulciano, ktorá založila kláštor a žila tam od 15 roku svojho života ako predstavená. Je to neuveriteľné, ale takú mladú si ju staré sestry zvolili za predstavenú. Bola im vzorom už v tomto veku. Úrad prijala až na príkaz pápeža. Jej život bol zvláštny švih. Cítila volanie Ježiša. Dala sa viesť. Neveru odstránila hneď na začiatku.
Je otec dievčatka neveriaci? Nie! Len mu niečo chýba. Amen.