Meditácia na 26.04.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Richarius a Paschazius | Jn 10,22-30
Som členom Rímskokatolíckej cirkvi
Ešte sa vám nesalo, že ste sa hanbili za to, že ste kresťania a patríte do rímskokatolíckej Cirkvi
Na dovolenke pri stole v reštaurácii, keď si rodina vyberá jedlo, sa ozve malý Petrík:
- Ocko, ja mäso dnes nebudem jesť. –
- A prečo? – pýta sa otec asi sedemročného chlapca.
- Veď dnes je piatok! – odpovedá jeho syn.
Otec sa začervenal. Pri okolitých stoloch, kde si stravníci pochutnávali na mäsitom jedle, mnohí spozorneli.
Otec Petríkovi na to odpovedal: - Veď práve preto hľadám niečo bezmäsité. –
Chlapec si reakcie pri okolitých stoloch nevšimol, ale rodičia Petríka áno. Viacerým totiž po tomto dialógu mäsité jedlo šlo dole hrdlom ťažšie.
Na autobusovej zástavke sa hlasnejšie rozprávali dve ženy, preto nebolo ťažké si ich rozhovor nevypočuť. Šli z kostola, kde chodia skoro každý deň a ich rozhovor bolo samé posudzovanie a ohováranie. Viacerí prítomní nechápavo krútili hlavami.
Ale iste sa vám stalo, že ste sa ako kresťania cítili šťastní.
Po pohrebe, keď sa prítomní v tichu rozchádzali, pristúpili dvaja muži ku kňazovi so slovami: - Ďakujeme vám za vaše slová. Sme neveriaci, ale vaše slová nás oslovili a sľubujeme vám, že sa aj my nad nimi zamyslíme. –
Keď odchádzala malá skupina z kostola, povedala ženám, čo kostol práve upratovali:- Tešíme sa, že máte svoj kostol v takom peknom a čistom stave. Je to iste vonkajší prejav vašej viery. Povzbudili sme sa a ďakujeme vám. –
Evanjelium nám rozpráva o návšteve Pána Ježiša v Jeruzalemskom chráme pri príležitosti slávnosti Posvätenia chrámu.
Slávnosť Posvätenia chrámu trvala osem dní a bývala začiatkom decembra. Tento sviatok nepatrí k veľkým povinným sviatkom, no predsa je to radostný sviatok a veľmi pamätný pre Jeruzalem a pre celý izraelský národ.
Židia si po návrate z babylonského zajatia znova vbudovali roku 115 chrám, ktorý bol dovtedy 70 rokov v zrúcaninách. Tento chrám znesvätil v 2. storočí pred Kristom pohanský kráľ Antiochus Epifanes, ktorý sa zmocnil Svätej zeme. Keď ho Izraeliti v tvrdých bojoch porazili, posvätili znova tento chrám, ktorý bol zneuctený.
Pre lepšie pochopenie veci nazrime do Prvej knihy Machabejcov. Po smrti Alexandra Veľkého si jeho ríšu rozdelili jeho nástupcovia. Jedným z nich bol Antiochus Epifanes, ktorý vládol v Sýrii, zmocnil sa Egypta a podrobil si aj Palestínu. V Jeruzaleme sa roku 168 dopustil otrasného znesvätenia chrámu.
Pre lepšie pochopenie veci nazrime do Prvej knihy Machabejcov. Po smrti Alexandra Veľkého si jeho ríšu rozdelili jeho nástupcovia. Jedným z nich bol Antiochus Epifanes, ktorý vládol v Sýrii, zmocnil sa Egypta a podrobil si aj Palestínu. V Jeruzaleme sa roku 168 dopustil otrasného znesvätenia chrámu.
Písmo v Knihe Machabejcov píše: „Vošiel namyslene do svätyne a vzal zlatý oltár, svietnik so všetkým príslušenstvom, džbány, misy a zlaté misky, oponu, vence a zlatú ozdobu na priečelí chrámu... Vzal striebro, zlato a vzácne náradia... Na jeho rozkaz sa dialo vraždenie... Nariekali kniežatá a starší..." (1 Mach 23,27).
O dva roky Antiochus akciu zopakoval. Chcel celkom zničiť izraelské náboženstvo, zrušil obety a nastaval oltáre pohanským bohom. Mnohí Izraeliti volia si radšej smrť, než by sa poškvrnili a zrušili svätú Zmluvu. Vtedy bratia Machabejci vyzvali národ k povstaniu. Porazili nepriateľa a obnovili chrám, ustanovili nových kňazov, znesvätené veci i kamene dali na iné miesto, pokiaľ nevystúpi prorok, ktorý b povedal, čo s nimi. A tak dvadsiatehopiateho dňa mesiaca kisleva roku 148 včasráno priniesli obetu podľa Zákona na novopostavenom oltári. Bolo to výročie presne na deň, keď pohania znesvätili chrám. Bola to veľká slávnosť. Ustanovili, že každý rok po osem dní si bude národ pripomínať znovuposvätenie chrámu. Na tejto slávnosti sa zúčastnil aj Ježiš.
Spomíname to aj preto, že Židia boli s Ježišom netrpezliví. Ježiš ich vraj podľa nich držal v napätí. Ježiš im však dáva nové a nové dôkazy svojho božského poslania. Spomíname si na to aj preto, že aj do našich kostolov prichádzajú mnohí „veriaci", ktorí sú tiež netrpezliví. Prichádzajú len občas a chcú, aby im na prvý Otčenáš, prvé stretnutie pri svätej omši, Pán Ježiš splnil všetky ich priania, čo iste nie je správne a nie je ani dobré.
Pre nás je účasť na omši a vôbec návšteva chrámu nielen povinnosťou, ale aj príležitosťou upevniť sa vo viere a posvätiť sa. Hriechom aj my znesväcujeme Boží chrám, nielen ten z kameňa, ale aj chrám nášho tela. Preto sa máme starať, aby nedochádzalo k znesväteniu a zneucteniu chrámov tela i kostolov.
V zozname svätcov, ktorí sú nám oslovením, vzorom, ktorých máme nasledovať, sú aj svätý Richarius a Paschazius. Na výšku oltára im pomohla vyrásť láska k blížnym. K svätosti im pomohli ich najbližší, ktorých nepoznáme.
Richariusoa cesta za Bohom sa začala vtedy, keď ako laik prijal dvoch hostí-kňazov, ktorí ho priviedli k Bohu. V praxi mu ukázali kresťanský život. Počas rozhovorov doplnili vedomosti, vložili kvas viery a tento muž sa vydá na cestu vykupovania otrokov svojej doby. Na sklonku života sa utiahne do ticha ako pustovník.
Paschazius bol sirota, ale cestu k Bohu mu ukázali soissonské sestričky. Nahradili mu nielen matku, teplo domova, ale aj zapálili svetlo viery. V Corbie sa prihlásil do kláštora, kde neskoršie bol aj sedem rokov opátom. Veľmi trpel od spolubratov, pretože ich napomínal pre ich zlú disciplínu.
Obaja nám ukazujú starostlivosť o chrámy tak z kameňa, ako aj naše telá.
Hľa, pred nami je naša povinnosť, ktorú iste chceme všetci splniť. Vydávať dobré svedectvo viery kresťanského života.
Dobrý príklad kresťanského života je soľou pre dnešný uponáhľaný svet. Dobrý kresťanský život je svetlom, keď svet sa ponára do tmy nevery, hriechu a nelásky. Dobrý kresťanský život je kvasom, keď náš príklad pritiahne aj iných plniť si povinnosti kresťanov čo najvernejšie. Amen.