Meditácia na 29.04.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Katarína Sienská, panna a učiteľka Cirkvi | Jn 14,1-6
Nemajme strach
Spomeňme si, z koľkých detí pochádzame. Prečo?
Dnešná svätá Katarína Sienská pochádzala ako predposledná z 24 detí.
Usmievate sa? Prežívame Rok viery. Koľko strachu a úzkosti je v dnešnej dobe, a preto sa práve dnes zamyslíme nad príčinou strachu. Koľko sa dnes vo svete dopúšťa útokov a vrážd na nenarodených deťoch! Prečo? Jedny zo strachu pred hmotným zabezpečením, iné sa boja stratiť postavu, ďalšie sa boja mienky okolia.
Svätá Katarína Sienská, nevzdelaná žena, ale otvorená Bohu, sa však nebojí a píše dokonca nie iba mocným tohto sveta, ale i pápežom a prispeje k návratu pápeža Gregora XI. z Avignonu. Koľko ľudí má dnes strach vyznať svoju vieru! Sv. Katarína Sienská zomiera, keď má 33 rokov. Zomiera pomerne mladá, povieme si, ale splnila svoje poslanie, ktoré s ňou mal Boh.
Od nás dnes chce, aby sme si viac všimli slov Pána Ježiša z dnešného evanjelia. Ježiš aj ku nám hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa" (Jn 14,1).
Je to výzva, aby naša dôvera v budúcnosť sa zakladala na viere v Boha. Z viery v Otca sa rodí viera v Syna. Ježiš chce, aby sme mu dôverovali tak ako Bohu Otcovi. Veď Otec a Syn sú jedno. Ježiš poukazuje, aby sme sa nedali zastrašiť tým, čo príde! Budúcnosť môže byť, a aj bude ťažká, ale treba mať svoje srdce pevné a spojené s ním. Nič sa nemôže udiať bez vôle Božej. Nič sa nemôže vymknúť z rúk Božích. Ježiš si praje pokoj nášho srdca, nech by sa dialo čokoľvek. aj v tej najtmavšej noci sa deje Božie dielo.
Ježiš sa obracia ku nám so slovami: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta! (Jn 18,36). Pri všetkej kráse, hodnote, harmónii a iných hodnotách tohto sveta nám Ježiš chce pripomenúť, že tento svet, život na zemi, nie je a nemôže byť naším konečným cieľom. Ježiš nás preto učí: „Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta. Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch. Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch" (Jn 8,23-24).
Mnohí ľudia, ktorí nepochopili zmysel učenia Krista, veria len zo strachu, alebo časť ich viery je zo strachu. Ráno, večer, ale aj inokedy sa modlia len preto, aby ich boh nepotrestal. Idú do kostola len preto, aby ich Boh nepotrestal. A keď sa z chlapca stáva muž, získa odvahu, a keď jeho viera bola postavená na strachu, prestane sa báť Boha, prestane chodiť do kostola. Smutné je, keď rodičia strašia deti Pánom Bohom, že ich potrestá. Zo strachu, nie z viery, priviedla inoveriaceho muža do kostola na sobáš. Teraz ju opustil a ona je nešťastná. Zo strachu pred peklom voláme zaopatriť sviatosťami našich chorých.
Aké je naše náboženstvo chudobné, keď naň takto pozeráme. Nezdá sa vám, že u mnohých, ktorí takto pozerajú na našu vieru, náš vzťah k Bohu, postoj k Cirkvi sa môže zdať, že je to „horor"? Aká je nespravodlivosť z našej strany k Bohu, k Ježišovi Kristovi, ak sa pozeráme na svoju vieru so strachom?
Prosím vás, kedy sa bojí dieťa svojho otca? Keď urobí niečo zlé a právom môže čakať trest, a keď otec je zlý. Dieťa sa bojí napríklad opitého otca, alebo otca grobiana. V našom náboženstve však o Bohu hovoríme: „Boh je láska" (1 Jn 4,8). Náš Boh nie je teda zlý. Náš Boh nám nič nechce zlé. Veď z lásky Boh Otec dovolil Synovi-Ježišovi Kristovi prísť na zem, aby nás vykúpil a spasil. A pre veľké naše previnenie prijal najpotupnejšiu smrť, smrť na kríži, aby aj tomu najväčšiemu hriešnikovi povedal: „Ak chceš, aj ty môžeš byť so mnou v raji."
Áno, náš Boh dopúšťa na nás aj ťažkosti, kríže a choroby, ktoré my často nesprávne prijímame ako trest, ale je to chybné zmýšľanie. Boh chce, aby sme sa tu na zemi prijímaním takýchto skúšok osvedčili, teda očistili tu na zemi od trestov za svoje hriechy, a nie po smrti v očistci, a čo najrýchlejšie zaujali miesto v Božom kráľovstve. Keď sa bojíme utrpenia, keď prijímame tieto ťažké veci zo strachu, to je len nedostatok našej viery, nádeje a lásky voči Bohu.
Sv. Ľudovít Maria Grignion z Montfortu po jednom videní napísal. – Milovníci kríža, prajte si očistec na zemi a nie očistec po smrti. Ten dobrovoľný tu na zemi je oveľa výhodnejší pre nás ako ten, ktorý nám spravodlivý Boh musí dať pre naše očistenie po smrti. –
Vieme, že Boh je všade; aj v nebi, a aj v pekle. V nebi ako otec, ktorý odmeňuje a v pekle ako otec, ktorý trestá. Teda len zlé dieťa, ktoré si je vedomé hriechu, bojí sa dobrého otca. Keď si dieťa uvedomí; mám dobrého otca, ja ho poprosím o odpustenie a urobí všetko, čo sľúbi otcovi, či mu otec neodpustí? Spomeňme si na podobenstvo o márnotratnom synovi (por. Lk 15,11-32), alebo o zablúdenej ovečke (por. 15, 1-7).
Naše náboženstvo nie je náboženstvom strachu. Naša viera nie je vierou strachu. Ako náš Boh nie je Bohom strachu. Ježiš nám priniesol učenie, ktoré sa volá Evanjelium, čo z gréckeho slova znamená „radostná zvesť". Cirkev teda učí náuku o radostnej zvesti. Naša viera je viera radostná.
Kto nám mohol viac sľúbiť ako Ježiš? On vraví: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú" (1 Kor 2,9).
To nie je chyba Boha, ale naša, keď sa modlíme len zo strachu. Modlitba je oslovenie Boha, keď o niečo prosíme, za niečo ďakujeme, keď oslavujeme alebo odprosujeme Boha. Pokiaľ sa nenaučíme správne modliť, to znamená s radosťou, dovtedy nám naša modlitba nebude prinášať to ovocie, ktoré je modlitbou prisľúbené. Či s radosťou nezbierame úrodu? So strachom sa zbiera len vtedy, keď sa kradne. Modlime sa radšej menej, ale nech je naša modlitba prejavom radosti voči Bohu. Zrieknime sa myšlienky strachu pred kostolom. V Starozákonnom žalme sa hovorí: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia" (Ž 84,5) a tiež: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho" (Ž 122,1).
Účasť na sv. omši nikdy nesmie byť u dospelého človeka násilná. Nemusíš, ale môžeš. Prečo dnes mnohí nechodia do kostola? Jedni preto, že boli nútení, museli a ďalší preto, že buď ich vinou, alebo aj iných sa v kostole nestretli s radostným duchom.
Rovnako prístup ku sviatostiam len vtedy prináša radosť, keď človek to robí s nadšením, a tiež, keď má patričné vedomosti. Nemilujeme predsa to, čo nepoznáme. Kto spoznal radosť z čistého svedomia, radosť z Eucharistie, tomu nie je ťažké si nájsť čas a ísť častejšie ku sviatostiam.
Ak robíme niečo zo strachu v oblasti viery, skôr-neskôr sa to obráti proti nám. Načo niekoho nútiť napríklad k sobášu v kostole? Keď si veriaci, veriaca, rozmýšľaj vopred, s kým máš známosť, aký ma vzťah k duchovným veciam. Je neskoro, keď človek už nie je slobodný. Aj vtedy treba radšej oddialiť, počkať.
Prečo sa bojíme smrti, veď ideme k Otcovi! Veď naša vlasť je v nebesiach. A keď cítime jej blízkosť, tým viac sa tešme, že sa môžeme očistiť od hriechov, posilniť vo viere, nádeji a láske na stretnutie s Bohom-Sudcom. Nemajme strach!
Verím, že všetci máme vieru aspoň takú malú ako horčičné zrniečko, a práve preto v tejto chvíli je správne, keď sa rozhodneme zrieknuť sa strachu pred Bohom, strachu z viery a zo sviatostí, a naopak, vyprosme si radosť. Povedzme si teraz každý sám v tichu, a keď máte odvahu aj nahlas so mnou: Pane, zriekam sa strachu! Pane, už sa nechcem teba báť. Bojím sa len hriechu. A teraz radostne: Pane, chcem byť s tebou šťastný! Pane, naplň ma pokojom, radosťou a dôverou v teba. Teraz si vydýchnime. Teraz sa na seba usmejme.
A pretože dnes je sv. Kataríny Sienskej, ktorej pápež Pavol VI. 4,10, 1979 sa nebál dať žene titul „učiteľka Cirkvi". Nebojme sa aj my ešte viac v tomto Roku viery, svoju vieru vyznávať a žiť. A to vždy a všade, aj tam a v tom, v čom sme mali strach. Pretože v našom srdci sme sa rozhodli dať miesto len a len Ježišovi Kristovi, ktorý je „Knieža pokoja". Amen.