Meditácia na 22.05.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Rita z Cassie | Jn 15,26-27;16,12-15
Litánie loretánske „Panna najmúdrejšia"
Vydávať svedectvo
Aj dieťa vie, že dúha sa skladá zo základných farieb. A vieme aj to, že sa objavuje na oblohe, ale sa nedá chytiť. Pohľad na dúhu vždy poteší, vyvolá v nás záujem a radosť. Už dvetisíc rokov oslavujeme Tretiu božskú osobu, vieme o nej viac ako apoštoli, vieme o daroch Ducha Svätého. Ale Duch Svätý sa nedá chytiť. Uvažujeme o príkaze: Cti otca svojho i matku svoju. Tento príkaz zaväzuje rodičov i deti. Pohľad na rodinu, kde sa žije láska, vie osloviť, potešiť, a práve v tom dnes máme posilniť a obohatiť naše rodiny. Dá sa láska chytiť?
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku" (Jn 15,26-27).
Tieto slová Pána Ježiša sú veľkým svedectvom lásky. Ježiš ich hovorí apoštolom niekoľko hodín pred svojou smrťou. Vieme, že ísť za niekoho zomrieť je prejavom veľkej lásky. Pán Ježiš to urobil za nás a nielenže zomrel za nás, ale tým, čo uveria v neho, tento Duch pravdy vydá svedectvo. Pán Ježiš vie, že nemôže navždy v podobe človeka zostať medzi nami a vo svojej láske ku nám sa postará o posilu pre nás. Pán Ježiš Ducha Svätého nazval "Tešiteľom". Pre nás je to prejav lásky. Duch Svätý vychádza od Otca a prichádza medzi nás, aby nám vydal svedectvo o tom, čo chce od nás Pán Ježiš. Vieme, že tri roky Pán Ježiš učil o tom, čo máme robiť, aby sme boli spasení. Duch Svätý, ktorý zostúpil na apoštolov, keď boli vo večeradle, sa prejavuje aj dnes ako posila pre nás na ceste k spáse.
Vzťah k Duchu Svätému z našej strany je rôzny. My sme boli vďaka našim rodičom pokrstení, vychovávaní vo viere, ktorú učil Pán Ježiš. Rodičia si často neuvedomujú, že ich slová, skutky a myšlienky riadi Duch Svätý. Keď rodičia milujú svoje dieťa a robia všetko pre neho z lásky, to Duch Svätý ich napĺňa pravdou. Neveriaci rodičia, keď sú úprimne neveriaci, to znamená, že aj keď sa im nedostalo viery, sú tiež zodpovední pred Bohom za výchovu detí i za seba. Boh ich bude súdiť podľa ich vedomia a svedomia. Boh vie, či mohli prijať svedectvo o Bohu. Cirkev preto nezatracuje tých, ktorí neveria. Súd prenecháva Bohu.
Duch Svätý vedie aj tých, čo vedome a dobrovoľne neprijímajú a popierajú Boha. Boh je láska. Aj za nich Pán Ježiš zomrel. Duch Svätý ich vedie preto, aby sa raz nemohli vyhovárať pri ich súde na nespravodlivosť Boha. Boh aj svojim nepriateľom na zemi dáva svoje dary. Aj neveriaci sú obdarovaní múdrosťou, rozumnosťou, sú aj osobnosťami medzi ľuďmi, sú obdarovaní aj mnohými darmi umenia, ale neprijímajú dary nábožnosti a bázne Božej. Niektorí neveriaci zachovávajú aj druhý príkaz z Desatora: Nevezmeš meno Božie nadarmo. Často sú veriacim v tomto príkaze aj vzorom. Často im aj povedia: "Veríš v Boha, a urážaš ho!" Je to pre veriaceho smutná výčitka z úst neveriaceho. Ježiš však zomrel za naše hriechy. A Duch Svätý nás pobáda, aby sme sa chránili hriechu a spolupracovali s ním na spáse svojej duše.
Je pre veriacich rodičov záväzné, že sú povinní vydávať o Ježišovi svedectvo. Ako vydávať svedectvo v spolupráci s Duchom Svätým v rodine? Vieme, že Duch Svätý vychádza od Otca, ale Otec Ducha Svätého nám posiela na prosbu Syna. Pán Ježiš nás miloval. A tak Duch Svätý je láska. Ježišove pomenovanie Ducha Svätého „Tešiteľ" znamená, že Duch Svätý nás v láske chce pobádať ku takému konaniu, správaniu, postojom a zásadám, ktoré sa budú niesť v duchu lásky. Kde sa deje život v tomto duchu lásky, tam sa žije tak, že človek sa neuspokojí len so životom na zemi, ale túži po večnom živote v Božom kráľovstve. Tento nový život si máme pomáhať získať v našich rodinách, a to vydávaním svedectva lásky. Ježiš vedel, že aj keď za naše hriechy zomrel, vykúpil a spasil nás, že náš rozum je často neschopný rozoznať dobro od zla a vôľa je oslabnutá voliť si vždy dobro. Preto si máme pomáhať.
Rodičia svojím príkladom, modlitbami, podávaním náuky o svojej viere sú v Duchu Svätom svedkami. To sa im stane od Boha odmenou, a to i napriek tomu, či túto ich činnosť deti prijmú, alebo nie. Rodičia tak splnila vôľu Božiu a spasia si svoje duše. a keď deti prijmú ich pomoc, aj oni splnia svoje poslanie a získajú spásu. Keď však deti odmietnu to, čo im v láske k Bohu rodičia dávali, volia si život bez Boha, vedome a dobrovoľne sa zriekajú toho, čo im cez rodičov ponúkal Boh. Duch Svätý, ktorý je láska, ktorá vychádza od Syna a od Otca, nemôže nikoho z nás prinútiť žiť lásku k Bohu. Tak si človek sám volí svoju spásu, alebo zatratenie i napriek činnosti Ducha Svätého.
V našich rodinách sa dejú víťazstvá i tragédie. Strojcami šťastia a nešťastia sme si každý sám. Keď rodičia zanedbávajú spoluprácu s Duchom Svätým pri svojej spáse a spáse detí, volajú po večnom treste. Deti i napriek nevere svojich rodičov môžu prísť k spáse, keď pri získaní rozumu a slobodnej vôle prijmú Ducha Svätého. Naša viera nás zaväzuje aj pri štvrtom príkaze vydávať svedectvo o Bohu svojím kresťanským životom.
Bolo to v Južnej Amerike pri rieke Amazonke. Misionár kázal o Duchu Svätom. Malý chlapec Martinko si vytvoril vlastnú predstavu o Duchu Svätom. Bolo to v predvečer sviatku. Chlapec si povedal, že keď sa Duch Svätý zjaví v podobe holubice, že ho chytí. Ráno, keď vstával, pýta sa ho otec: "Kam ideš?" Chlapec odpovedal: "Idem chytiť Ducha Svätého. Otec misionár sa bude čudovať, keď sa s ním vrátim." Otec sa zasmial: "Syn môj, zle si predstavuješ Ducha Svätého. Ten sa, veru, nedá chytiť, podobne ako slnko, vietor či dážď." "Ja chytím do siete slnko, vietor i dážď," vzdorovito odpovedal otcovi.
Za ranného svitu v zátoke, keď vyšlo slnko, odrážalo sa vo vode ako v zrkadle. "Aha," povedal si, "teraz chytím slnko." Šikovne ako skúsený rybár hodil sieť na slnko a tešil sa zo svojho úlovku. Ale zrkadlo na hladine vody sa rozbilo na tisíce malých častí. Keď vytiahol sieť, tak do lodičky mu kvapkala len voda. "Ale vietor chytím," povedal si v duchu. Počkal si na kraji pralesa. Keď začal vietor fúkať, hodil sieť, ale tá zostala prázdna a vietor si fúkal ďalej a chlapcovi sa zdalo, akoby mu hovoril: "Nedám sa chytiť." "Skúsim to s dažďom." Predpoludním začalo pršať. Martinko natiahol sieť, aby chytil dážď. Ale jeho pokus bol márny. Sieť ostala prázdna. Ako tak dumal, zasvietil prudký blesk a zahrmelo. "Žeby tak prichádzal duch Svätý? Žeby Duch Svätý bol prudké a jasné svetlo prenikajúce do našej duše? Žeby bol dobrou myšlienkou a láskavým citom v nás?" Dumal a dumal o tom. Cítil väčšiu radosť, spokojnosť v srdcia potom si povedal: "Slnko, vietor a dážď sa nedajú chytiť do siete. Ani Duch Svätý sa nedá chytiť do siete, a to preto, že Ducha Svätého mám v sebe." "Tak čo, chytil si Ducha Svätého?" pýtal sa otec. Martinko neodpovedal, šiel za misionárom a tomu sa zveril so svojím poznaním: "Otče, teraz viem, že Duch Svätý sa nedá chytiť. Nosíme ho v sebe, vo svojich myšlienkach, vo svojom srdci, vo svojom konaní."
Cítime aj my, ako správne Martinko rozmýšľal?
Aj my v našich rodinách nosíme Ducha Svätého, preto ak zachovávame štvrtý príkaz, nechávame pôsobiť Ducha Svätého so svojimi darmi tak na seba, ako aj na najdrahších.
Ako farby dúhy sa nedajú chytiť a vidíme ich, tak aj dary Ducha Svätého sa nedajú chytiť, ale ich cítime vo svojom živote. Práve preto o ne chceme prosiť aj dnes. Svätá Rita, orodovnica v beznádejných situáciách, oroduj za nás, aby sme mali dosť viery a dôverovali Bohu i v beznádejných situáciách. Amen.