Meditácia na 19.06.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Romuald | Mk 4,35-41
Litánie loretánske „Kráľovná vyznávačov"
Samovražda a viera
Iste ste aj vy počuli poznámku: „Aký život, taká smrť". A to najmä vtedy, keď niekto spáchal samovraždu. Zadívajme sa na vieru z iného hľadiska. Strata viery a voľba vlastnej smrti, čiže súvis medzi vierou a samovraždou.
Vďaka Bohu, že takýto odchod zo sveta je veľmi zriedkavý. Keď si rozoberáme piaty príkaz z Desatora: Nezabiješ, je správne, aby sme venovali pozornosť nielen negatívnej časti tohto príkazu, ale aj pozitívnej, čiže zastavíme sa pri hodnote a kráse ľudského života.
Možno ste čítali v čiernej kronike prednedávnom o smrti mladého 17-ročného dievčaťa, ktoré skočilo pod auto. Čo asi zažil nevinný vodič, iste si vieme domyslieť. A prečo to dievča spravilo? Vyšetrovaním sa zistilo, že išla na zábavu s troma priateľmi, s ktorými sa pohádala. Tí ju nevzali do tanca, a preto po polnoci odišla zo zábavy domov a po ceste spáchala samovraždu".
Panna Mária je aj „Kráľovnou vyznávačov". Kto si volí dobrovoľne smrť, ten sa vzďaľuje od Panny Márie. Mária plní vždy vôľu Božiu. Život Panny Márie je nám vzorom.
V živote sa môže stať, že človek zažije sklamanie, napríklad dnes mnohí, ktorí sa dali na podnikanie, krachujú. Prepočítali sa, nevyšli im plány a štatistika hovorí o päťnásobnom zvýšení počtu samovrážd. Ani najlepší lekári dnes ešte nevedia, čo sa deje vo vnútri takého človeka, ktorý sa rozhodne spáchať samovraždu.
Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: „Mlč, utíš sa!" (Mk 4,39).
Vysvetlíme si, aký súvis majú tieto slová Pána Ježiša s piatym príkazom.
Keď evanjelisti, vedení Duchom Svätým, niečo zaznačili v evanjeliách pre nás zo života Pána Ježiša, tak je to dôležité pre našu spásu. Teda nie iba slová, zázraky, ale aj určité udalosti do konca čias, stali sa oslovením pre našu spásu.
Keď Pán Ježiš hovorí učeníkom: „Prejdime na druhý breh" (Mk 4,35), môžeme tomu porozumieť aj ako ľudský život od narodenia po smrť. Slovám: „Boli s ním aj iné lode" (Mk 4,36) sa dá rozumieť, že nikto z nás nie je na svete sám. Víchrica, vlny a útok na lodičku sú ťažkosti života, ktoré na nás dopúšťa Boh pre naše dobro. Praje si, aby sme aj my svoju nádej skladali v Bohu. Boh si nepraje našu záhubu, ale našu spásu. A práve v ťažkostiach, pokušeniach a nebezpečenstve života, ale aj v dňoch pokoja a radosti máme budovať svoju vieru. Kto svoju nádej skladá v Bohu, tomu nepatria slová Pána Ježiša: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?" (Mk 4,40).
Vieme, že viera to nie je len záležitosť osobná, vec kostola, či len určitej doby a miesta. Viera je vec spásy. Ten, čo pácha samovraždu, uráža Boha. Berie si svoj život, ktorý si nedal. Pácha veľký hriech proti láske.
Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma..." (Mt 16,24).
Človek po dedičnom hriechu musí počítať aj s ťažkosťami. Pozrite, mladú ženu zo žiarlivosti bije manžel. Nemá dôvod žiarliť. Ona to neznesie a pustí si plyn, keď sú deti v škole. táto žena si nepoložila otázku: A čo moje deti? Veď budú sirotami! Myslela len na svoje utrpenie.
Nikto z nás nemá právo odsudzovať tých, ktorí spáchali samovraždu a tým menej tých, ktorí trpia pre tento hriech v rodine. Treba sa nám však zamyslieť, ako pomôcť takýmto nešťastným ľuďom, ktorí sa dostali do veľkej ťažkosti. Nie každý je silná osobnosť a v určitých veciach môže zlyhať, keď nemá oporu.
Muž, ináč dobrý otec, nie svojou vinou zabil autom človeka. Vyšetrovanie a ten pocit, že zabil človeka, tak naňho zapôsobili, že sa psychicky zrútil. A výsledok? Našli ho mŕtveho na povale.
Keď vieme, že niekto prežíva ťažké chvíle ak prípadne sú určité náznaky – ja si vezmem život – nesmieme byť k takým slovám ľahostajní. Ak to hovorí, už to môže byť ťažký hriech proti príkazu „nezabiješ" a prípadne aj pohoršenie. Je správne, keď vtedy dar rozumu využijeme a zveríme človeka lekárom. To nie je hanba, keď niekomu zlyhá zdravý rozum.
Takýmto ľuďom sme povinní viac pomáhať, starať sa o nich a umožniť im nadobudnúť stratený ideál života. Nie je to vec príjemná a nie je to maličkosť. Keď už dôjde k nešťastiu, je správne, aby rodina zaujala ten najlepší postoj aj k rozlúčke. Kňaz najlepšie vie, čo môže a ako vykonať rozlúčku. Je na to aj spôsob určený Cirkvou. Nemôžu však žiadať niečo, čo by spôsobilo pohoršenie, dalo zlý príklad. Cirkev musí rozlišovať medzi smrťou a smrťou, aj keď ani samovraha neodsudzujeme do zatratenia.
Vieme, že Boh je milosrdný. Vieme, že viacerým v poslednom okamihu sa dostalo milosti oľutovať jednou myšlienkou či slovom. Také prípady nachádzame u viacerých svätých, ktorí boli pozostalými oslovení o ich nešťastných, ktorí spáchali samovraždu. Cirkev sa modlí aj za nich, ale musí rozlišovať aj v pohrebných obradoch.
Je správne, keď sa dnes modlíme nielen za svoju šťastnú hodinku smrti, ale aj za to, aby sme zomreli pri zdravom rozume.
Nepochybujeme, že viera aj v tomto prípade je úžasnou posilou pre človeka. Kto verí v Boha aj v najťažšej chvíli, má nádej, a dokonca aj tí, ktorí zostávajú po tých, ktorí spáchali samovraždu.
O tom, čo dokáže viera, spomína muž, ktorý prežil ako nepriateľ štátu vo väzení, keď nechcel podpísať vstup do Jednotného roľníckeho družstva.
Bol trýznený telesne, nedostával prídel stravy, ktorý mu patril, cela bola nevykurovaná, pre najmenší protest dostával bitku od dozorcov, ale najťažšie bolo deptanie duše, keď vedľa v cele počul plač a mal pocit, že je to jeho dieťa či manželka. Vtedy mu bachar hodil povraz a povedal: - Obes sa, ty... – Hovorí, ako sa modlil na kolenách pred povrazom: - Bože, nikdy som ťa nezradil a nechcem ťa zradiť. Ďakoval som ti vždy za dar života a dnes by som si ho mal skrátiť? Nie! Bože, prosím o silu vytrvať až do konca. Verím v život večný... –
Je správne, keď si často pripomíname radostné stretnutie s Bohom po našej smrti tým, že si smrť nechceme násilne vyvolať, ale sme ochotní prijať smrť ako dar od Boha. Zásadne sme proti akémukoľvek spôsobu samovraždy. Veríme, že život je dar a chceme ho prežiť tak, aby sme od Boha mohli prijať aj odmenu – večnú blaženosť.
Raz Romualda, svätca dnešného dňa, otec pozval za svedka na súboj so svojím príbuzným, s ktorým sa pohádal. Otec ho v súboji zabil. Vtedy Romualda čosi preniklo; strašné výčitky svedomia vŕtali mu v duši ako črvotoč. Stále počul to isté: - Ako spoluúčastník súboja nesieš i ty zodpovednosť za smrť príbuzného. –
Smrť jeho príbuzného ho mení. Z výberového chuligána sa stáva svätec.
ako 20-ročný vstupuje do benediktínskeho kláštora v rodnom meste Ravenne. Stáva sa z neho mních. Sto rokov prežil v prísnom pokání. Sto rokov pokánia naklonilo Božie milosrdenstvo a otvorilo mu blaženú večnosť.
Koľko rokov pokánia potrebuješ ty, brat a sestra?
Aký život, taká smrť. Tieto slová sú známe. My sa dnes hlásime k učeniu Cirkvi, ktorá učí, že život sa smrťou nekončí, ale len prechádza do nového spôsobu života, kde budeme plniť iné poslanie, za iných okolností. Preto sa tešíme zo života na zemi aj vtedy, keď trpíme, keď sme oklamaní, keď sme si pokazili časť života a chceme ju napraviť.
Rovnako sa modlíme aj za tých, ktorí zomreli a smrť si spôsobili sami, aby im milosrdný a láskavý Boh, ak trpia v očistci, skrátil tento stav a mohli prejsť do stavu oslavy Boha. Amen.