Meditácia na 21.06.2013
Meditácia o Alojzovi z Gonzagy
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Alojz z Gonzagy, rehoľník | Mt 7,6.12-14
Litánie loretánske „Kráľovná všetkých svätých"
Ako a koho naša Cirkev vyhlási za svätého?
Svätý! Kto je svätý? Len Boh? Vieme, že Panne Márii dávame prívlastok „Kráľovná všetkých svätých". Prečo? Panna Mária nikdy nedala vedome a dobrovoľne súhlas k hriechu. Bola vždy slobodná. Panna Mária s stala vzorom a inšpiráciou pre mnohých tak v minulosti, ako aj dnes, až do konca čias. Svätý nie je čudák, je to zdravý, rozumom a slobodnou vôľou narábajúci človek, ktorý však nadovšetko miluje Boha. Vieme, že rozhodujúci je stav duše v hodine našej smrti. Do stavu blaženosti sa dostane len ten, kto vtedy zomiera zmierený s Bohom. Tak môžeme povedať, že do neba sa rozhodne dostáva viac ľudí, ako je tých, ktorých cirkev vyhlási za vzor nám žijúcim.
Dnes sú nám aktuálne slová Pána Ježiša: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!" (Mt 7,13-14).
Tieto slová vysvetľujú činnosť Cirkvi pri vyhlasovaní za svätého. Podľa slov samého Krista to nie je ľahká vec.
Proces, akým je niekto vyhlásený za svätého, prešiel za XX. storočí dlhým vývinom. Od začiatku prvých storočí dáva Cirkev titul „svätý". V prvých dobách to boli najmä mučeníci a potom aj vyznávači,. Tak tomu bolo do 3. storočia. Tak napríklad od Petrovho nástupu Lína až po Melchiada tento titul dávame všetkým pápežom, hoci všetci nezomreli mučeníckou smrťou, ale trpeli za vieru.
V roku 313 dostáva Cirkev slobodu. Potom až do stredoveku vyhlasoval za svätého biskup územia, kde trpeli a žili významní činitelia v duchovnom živote. Už v tomto čase mala Cirkev prísne kritéria. Tento titul sa nedal nikdy človeku, keď o jeho bezúhonnom živote nebolo prevedené dôkladné šetrenie. Nikdy za svätého nebol vyhlásený živý človek. Od roku 993, keď Ján XV. kanonizoval augsburského biskupa Ulricha na žiadosť cisára Otta II., začína tento akt patriť výlučne rímskemu biskupovi, pápežovi. Nový CIC z 25. 1. 1983 nemá zákony o vyhlásení za svätého a blahoslaveného, ako tomu bolo v predchádzajúcom CIC z roku 1917. Pápež Ján Pavol II. dokumentom Divinus perfecitonis Magister – Božský učiteľ dokonalosti (Acta Apostolicae Sedis, vol. L XXV, 1983, pp 349-355) dáva úpravu o týchto procesoch. Skôr, ako je niekto vyhlásený za svätého, je vyhlásený za blahoslaveného.
Keď Svätý Otec slávnostne definuje, že svätec je v nebeskej sláve, nariaďuje jeho kult, to znamená úctu v Cirkvi. Toto vyhlásenie sa nedá odvolať.
Samotný proces má tri časti, alebo fázy šetrenia:
Prvá prebieha v diecéze, kde dotyčná osoba žila, pôsobila a prípadne zomrela.
Druhá a tretia pokračuje na Posvätnej kongregácii pre záležitosti svätých a pozostáva z preskúmania dokumentov, ktoré kongregácia dostala od diecézneho biskupa. Nakoniec táto kongregácia vydá priaznivý výsledok šetrenia Svätému Otcovi s doporučením ku kanonizácii Božieho služobníka.
Základom šetrenia je diecézne skúmanie. Biskup určí kvalifikovaných odborníkov, ktorí majú zozbierať všetky dokumenty o živote, práci a smrti kandidáta svätorečenia. Sú povinní vypočuť každého, kto k prípadu môže niečo povedať. Proces má svoje časti, počas ktorých sa otvorí aj hrob, v ktorom sú uložené telesné pozostatky.
Posledné rozhodnutie je vynesené pápežom na tajnom skrutíniu, kde sú prítomní len kardináli, a nikto iný. Tak sa určí čas, ako aj miesto vyhlásenia.
Vyhlásiť niekoho za svätého nie je jednoduchou záležitosťou. A už nie vonkoncom jednej osoby, alebo len malej skupiny ľudí. Proces trvá mesiace a roky. Samotné svätorečenie má svoj liturgický program. Skladá sa z prosby, ktorú prednáša kardinál-prokurátor. Nasledujú modlitby: „Miserere", Litánie k všetkým svätým, vzývanie Ducha Svätého, „Te Deum" a táto časť sa končí modlitbou k novému svätcovi. Priečelie býva vyzdobené portrétom svätca.
Pannu Máriu žiaden človek nevyhlásil za svätú. Sám Boh, keď si ju zobral s telom a dušou do neba, nám ju dal za vzor. Dnes jej právom patrí titul „Kráľovná všetkých svätých".
Je správne, keď sa modlíme ku tým, ktorým Cirkev venuje pozornosť v procese svätorečenia. významným svedectvom sú zázraky, ktoré sa udiali na príhovor svätého. Samotný zázrak uzdravenia musí byť náležite prešetrený. Keď sa však niečo také udeje, je správne o tom nemlčať.
Je správne, keď sa aj my dnes snažíme tak žiť, aby sme získali nebo. To neznamená, aby nám Cirkev dala titul svätý, ale aby sme od samého Ježiša – Sudcu počuli slová, ktorými nás pozýva do stavu večnej slávy.
Svätý Alojz z Gonzagy zomrel ako 23-ročný. Keď zomieral, svojmu provinciálovi spoločnosti Ježišovej šepkal: - Idem do raja! – Zomrel skutočne v chýre svätosti.
Iste nám v tom chce, a aj pomáha „Kráľovná všetkých svätých". Amen.