Meditácia na 02.07.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Návšteva Panny Márie ; sv. Bernardín Realino, kňaz | Mt 9,14-17
Pane, ďakujem
Bratia a sestry, iste vám nie je neznáma atmosféra v divadle, alebo po inom úspešnom predstavení, či opere. Obecenstvo tlieska a na javisko vystupujú tí, ktorí sa o tento úspech najviac zaslúžili. ale často vidíme aj to, ako umelec, dirigent alebo iní úspešní umelci sa uklonia, rukou ukážu na zbor, orchester alebo ostatných hercov. Toto gesto každý z nás pozná. Znamená, že pomocou ich snahy sa dosiahol tento spoločný výkon. On týmto gestom ďakuje spoluúčinkujúcim. Ba môžeme vidieť aj to, že keď dostane kvety, venuje ich niekomu z tých, ktorí mu dopomohli k úspechu.
Vďaku vidieť aj v deň svätenia na kňazov, kedy novokňazi dostanú veľa kvetov a oni ich prinesú s vďakou do kaplnky v seminári.
V mestách nie je nezvyčajnou udalosťou, že po úspešnom absolvovaní vysokoškolského štúdia absolventi prinesú darované kvety aj do kostola a položia ich na oltár ako prejav vďaky za pomoc pri skúškach.
Bratia a sestry, aj v našom živote je ešte mnoho takýchto a podobných prípadov, kedy sú naše srdcia naplnené vďačnosťou a s vďakou sa približujú ku Kristovi.
Kresťan si často uvedomuje svoju ľudskú slabosť. Aj v dnešnom evanjeliu nám to pripomína Pán Ježiš: „Nik predsa neprišíva na starý odev záplatu z novej látky,..." (Mt 9,16).
Prednedávnom mi rozprával jeden mladý muž o tom, že jeho život bol ako naprogramovaný stroj. Ráno vstal, obliekol sa, niečo zjedol, zamkol bránku a prešiel tých dvesto metrov ku trolejbusu. Stále chodil tým istým spojom. Až jedno ráno tento spoj zmeškal. Veľmi sa rozhneval. Zdržal ho gombík, ktorý sa mu odtrhol a musel si ho prišiť. Trolejbus, ktorým cestoval a ktorý v to ráno zmeškal, sa na jednej križovatke zrazil s nákladným autom. Osem mŕtvych – to bola bilancia cestujúcich v trolejbuse. A mládenec pokračuje: - Vtedy som si prvý raz uvedomil, že niekto sa o mňa stará, že niekomu na mne záleží. – A okrem toho čítal v novinách o zomierajúcich hladom v Indii a znova si kládol otázku, prečo sa nenarodil aj on tam, prečo nezomiera od hladu... A znova konštatoval, že niekto ho potrebuje tu, kde žije. Koľko ľudí žije na svete v opustenosti a bez priateľov! – A ja mám toľko priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť! A okrem toho mám dievča, ktoré si chcem zobrať a je veľmi dobré. Keď o tom premýšľam, stále mám na mysli len jedno. Musím ďakovať, stále ďakovať tomu, kto má starosť o mňa, ktorý ma chce mať tam, kde som, tomu, čo ma dnes obdarúva životom.. –
Dnešný svätec - Bernardín sa narodil v Capri južne od talianskeho mesta Mantov. Keď sa narodil, jeho otec, vznešený patrícius, sa pýtal: - Čo len z nášho Bernardína bude? Neviem, ale Pán dá, že bude k ozdobe nášho rodu. –
Nadaný syn sa stal právnikom a starostom mesta Felizzana. Bol prudkej povahy a ktovie, kde by sa skĺzol, keby si nevštepil do srdca slová svojej hlboko veriacej matky: - Pamätaj, synku, že najväčším pokladom je nesmrteľná duša. –
Neskôr sa spoznal so Spoločnosťou Ježišovou, stal sa jezuitom a kňazom. Do smrti pôsobil v kolégiu v Lecce.
Bernardín podľa chudoby a pokory Svätej rodiny, ktorá bola pre neho charakteristická, formoval seba. Žil akoby v stálom nazeraní na betlehemskú maštaľ. Jeho život bol vďakou Pánu Bohu za milosť, že neskĺzol z pravej cesty k Bohu. Slová otca a matky sa naplnili. Stal sa ozdobou nielen svojho rodu.
Bratia a sestry, zamyslime sa dnes po skončení bohoslužby, či dnešné čítanie i nám nemá čo povedať:
- deti, ďakujte za rodičov, zdravie školu;
- rodičia za deti, za partnerov, za Božiu pomoc, ochranu;
- snúbenci za krásnu a čistú lásku a vzájomnú dôveru;
- starci a starenky za život, ktorého ste sa dožili, za požehnanú starobu, za zdravú myseľ;
- celá farnosť musí ďakovať za milosti, ktorých sa jej dostáva, za dar kresťanstva, za život...
Pane, ďakujeme... Amen.