Meditácia na 07.07.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Anton Mária Zaccaria | Mt 10,7-15
Hlásať pravdu
Zmysel toho, čo sme práve počuli, je aj pre nás asi toto: aj nás posiela Pán hlásať jeho pravdu. Aj pre nás platia slová, že k tomu nič zvláštneho nepotrebujeme.
To platí pre všetkých, nielen pre kňazov. Každý je povinný vieru, ktorú dostal, odovzdať ďalej. Nič by nám nepomohlo, keby sme sa chceli vyhovárať ako Amos v Starom zákone, že on je pastier, a nie prorok, ani syn proroka. Odpoveď na volanie Boha – žiť a hlásať Evanjelium – nebolo vždy bez váhania. Niektorí sa vyhovárali, alebo utekali pred ťarchou poslania. A odpoveď tých, ku ktorým boli proroci poslaní? Bol to výsmech a nepochopenie. Tak to okúsili apoštoli s Ježišovým posolstvom, tak to skusujú kňazi, kresťanskí rodičia a laici. Jeden z vás namieta: Nebolo by lepšie, keby sám Boh sa zjavil každému bezprostredne, keby neposielal svojich poslov-ľudí so svojimi chybami? Veď tí iba zatieňujú jeho posolstvo. Veľkou ťarchou v živote proroka, kňaza, apoštola je vedomie vlastnej nedokonalosti. Stála obava, či ľudia neodmietnu Božie posolstvo pre chyby ľudské a nedostatky človeka. Aj kňaz je len človek, padne z ľudskej slabosti, ale aká je odozva u tých, ktorým chcel len dobro. Veriaci sa z neho smejú, hádžu mu polená pod nohy, roznášajú jeho chyby, ale nájde sa aj malé percento dobrých a verných, ktorí ho zastanú a pomôžu mu modlitbou povstať. Na tento strach z pádu je Božia odpoveď stále tá istá: „Neboj sa, choď a ohlasuj môjmu ľudu..." Boh chce zachrániť ľud, ale chce ho zachrániť spoločne ako jedno spoločenstvo a Cirkev ako jedno telo. Boh nám ponúka spoluprácu medzi nami navzájom. Veľká radosť vykúpenia je v tom, že sme vykúpení spoločne. Pán Ježiš nás povoláva všetkých: „Poďte ku mne všetci..."
A všetkých nás posiela, aby sme hlásali svetu jeho posolstvo. Všetci veriaci sú poslaní Kristom hlásať Evanjelium, každý svojím spôsobom.
Osobitnou črtou poslania je spoločenstvo. Pán posiela svojich po dvoch a posiela ich domov, aby tam prinášali pokoj. Rodinný apoštolát je prvotriednou cestou Cirkvi. Vás, rodičia, Pán posiela po dvoch do vašich rodín, aby ste roznášali pokoj, pozdrav a požehnanie: Pokoj tomuto domu! Hovorievajte to najprv pre svoj dom a pre svoju rodinu. Takto by ste mali pozdraviť svoj nový byt, svoj nový dom, svoju domácnosť dnes po sv. omši a každý deň. A tento dar pokoja roznášajte aj susedom a známym. Pri návšteve nečakajú od vás veľké dary. Najkrajším darom pri návšteve sú milé slová prežiarené pokojom, ktorý svet dať nemôže.
Nielen veľkí kazatelia sa zaslúžili o rozšírenie viery, ale všetci tí, čo uverili a žili podľa toho. Úspech kazateľa nespočíva v tom, ako nádherne povie svoju kázeň, ale v tom, čo si odnesieš, čo necháš vniknúť do svojho srdca.
Abrahám Sancta Clára píše v jednej svojej knihe o žene, ktorá slúžila svojmu mužovi ako spovedné zrkadlo. On namiesto spytovania svedomia dal žene zaucho a tá mu okamžite vypočítala všetky jeho hriechy. Nespomínam to preto, aby to takto niekto robil, ale niečo na tom je. Naše chyby vidia najlepšie tí, ktorí sú proti nám. Iste ste mali už možnosť počuť človeka, ktorý je proti náboženstvu. Obyčajne nám povie, že nežijeme podľa toho, čo vyznávame. Či môže niekto z nášho chovania vybadať, že naše náboženstvo je náboženstvom lásky a odpúšťania, keď držíme hnevy celé generácie, keď sme schopní obrátiť sa biede chrbtom bez toho, aby sme pomohli radou, pomocou, dobrým slovom, útechou, či otvorením peňaženky?
Ako má svet uveriť, že kresťanstvo hlása lásku k nepriateľom, keď mnohokrát nemáme lásku ani k najbližším? Ako má neveriaci poznať veľkosť a vznešenosť i moc nášho Boha, keď máme takú malú úctu k nemu? Veď kedy nás počujú vyslovovať jeho meno? Nie je to najčastejšie v hneve a v rozčúlení?
V knihe C h u ť ž i ť prirovnáva autor ľudstvo dnešného sveta ku skupinke turistov na ceste do hôr. Po istej dobe výstupu sa začnú prejavovať tri skupinky ľudí:
Tí prví ľutujú, že vôbec sa vybrali na túto prechádzku, hovoria, že to nestojí za námahu a riziko. Vracajú sa späť.
Tá druhá skupinka ničoho neľutuje. Naopak, sú radi, že je pekné počasie a príroda je prežiarená slnkom. Ale po čase si kladú aj oni otázky, prečo ísť vyššie? Načo až na tie končiare? Tu je pekný trávnik, pekný výhľad, ľahnime si, rozbaľme si zásoby a budeme vychutnávať celú tú krásu okolia prírody.
Tretia skupinka, opravdiví alpinisti. Sú to ľudia, ktorých neodradia prekážky, únava, páľava a smäd. Sú zapálení, chcú zdolať vrchol a chcú sa sami prekonať.
Tieto tri skupiny môžeme vidieť všade na svete.
Najsmutnejšia je tá prvá. V nej sú ľudia znechutení, otrávení životom, pesimisti, unavení bez iskry nadšenia a bez motívu žiť. Hovoria si, či stojí život toľko námah.
Do druhej skupiny patria ľudia, ktorí sa majú k životu. Dokážu pracovať, namáhať sa, idú vpred, ale len po určitý obzor, ktorý nesiaha ďalej ako život tu na zemi. Usadia sa tak, aby mali pohodlie, od každého pokoj a žijú sami pre seba.
Do tretej skupiny by mal patriť každý kresťan. Ak patrí niekam inam, len nie do tej skupiny, je pre Cirkev bremenom.
Ježiš Kristus nám zažiaril najvyšším vrcholom ľudskej lásky a krásy i dokonalosti. Na tento vrchol chce pritiahnuť všetkých ľudí. Cesta je však strmá a namáhavá, ale i náročná. Horolezci si na obtiažny výstup berú so sebou len to najpotrebnejšie. Minimum vecí, žiadne kilo navyše. Všetko zbytočné je len prekážkou. Ťahá to potom dole. A tu je aj hlavná myšlienka dnešného evanjelia. Ježiš posiela svojich apoštolov do sveta a hovorí im, čo si majú brať na cestu. Nič, len palicu. Naozaj, majú si zobrať so sebou len to najpotrebnejšie. Je isté, že keď sa človek vydá na cestu s ťažkým vakom na chrbte, musí sa rozhodnúť: Buď sa vzdá vaku a dosiahne vrchol, alebo sa nevzdá zbytočnej záťaže a vrchol nedosiahne. Tak je to aj v živote kresťana katolíka.
Povzbudením nám môže byť aj sv. Anton M. Zaccaria, ktorý v svojej dobe vedel šíriť pravdu. Túto pravdu by sme mali vedieť správne širiť aj my, kresťania, každý v svojom živote.
Svätec – Anton Mária Zaccaria žil v čase, keď sa v strednej a severnej Európe šírila proticirkevná reformácia. Na rozdiel od nej sa sv. Anton svojím životom a dielom zapojil do pravej cirkevnej reformy, ktorá sa úprimne usilovala o vnútornú a vonkajšiu obnovu Cirkvi.
V roku 1530 po príchode do Milána stáva sa členom náboženského bratstva Oratórium večnej Múdrosti. Pod jeho vedením sa z bratstva vytvorili tri spoločenstvá, ktoré mali reformovať Cirkev a ľudskú spoločnosť v mene ideálov svätého apoštola Pavla.
Členovia týchto spoločenstiev sa snažili o duchovnú obnovu nábožnosti medzi veriacimi. Svojimi skutkami prísneho pokánia chceli otriasť svedomím ľudí a pohnúť ich k náprave.
Sv. Anton zomiera pri plnení svojej úlohy sprostredkovať mier medzi pápežom a mestom Guastally pri Parme, ktoré bolo postihnuté pápežským interdiktom.
Na jednej univerzite v Indii sa raz pýtal profesor,
či nie je niekto z prítomných katolíkom. Keď sa prihlásil jeden poslucháč, pýtal sa ho, čo je to naozaj pravda, že katolíci veria v prítomnosť Boha v kúsku chleba. Keď to poslucháč potvrdil, profesor sa ho ďalej pýtal, či to verí aj on. Poslucháč čakal výsmech, ale potvrdil to, hrdinsky povedal, že verí. A bol veľmi prekvapený, keď dostal otázku, ako často prijíma svojho Boha. Raz do roka. Profesor pokýval nechápavo hlavou a hovorí: - Ale, keby som to ja dokázal veriť, iste by som takú úžasnú výsadu používal ako často by sa len dalo! –
Keby tu stál medzi nami tento človek, aká by bola u neho reakcia po našej sv. omši? Začal by strácať aj tú trochu viery, čo si ťažko nadobudol, keby videl, aký malý záujem majú kresťania o spojenie s Bohom.
A nakoniec. Môže svet uveriť Evanjeliu? Či môže byť vyznávačom a hlásateľom radostnej zvesti človek večne zachmúrený, podráždený a nervózny? Svet potrebuje vidieť kresťanov so žiarivým pohľadom. Najlepšími hlásateľmi nie sú ani tak učení kazatelia ako tí, ktorých slová a pohľady sú ako žiarivé a teplé slnečné lúče. Amen.