Meditácia na 13.07.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Henrich II., cisár | Mt 11,25-27
Pochopme povzbudenie Pána Ježiša
Keby sme mali rozdeliť ľudí na dve skupiny, tak by sme nedelili na bohatých a chudobných, pretože v našich podmienkach nie je to až také vyhrotené. Môžeme však hovoriť o veriacich a neveriacich. Jedni verejne útočia, majú za sebou súčasnú moc a môžu všetko. Druhí zasa i napriek rôznym ťažkostiam veria. Možno ste si aj vy položili otázku: Prečo niekto verí a niekto nie?
Pri správnom pohľade na tento problém môžeme konštatovať, že učenie Pána Ježiša prijímajú a zachovávajú „maličkí", o ktorých hovorí v dnešnom evanjeliu sám Pán Ježiš: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 11,25).
„Maličkí" v tejto terminológii sú tí, ktorí sa dokážu skloniť pred Bohom a dokážu zároveň natiahnuť svoje prázdne ruky, zatiaľ „múdri a rozumní" sú ľudia, ktorí si zakladajú len na svojej šikovnosti, nedokážu sa dopracovať ku viere, pretože sú zamilovaní sami do seba. Jednému bráni kariéra, inému sláva, moc a postavenie, pretože sú zamilovaní do svojej vedeckej pravdy, metódy, či systému. Nesmieme sa však domnievať, že Pán Boh dáva možnosť poznať jeho zjavenie len neučeným, jednoduchým ľuďom, prípadne duševne zaostalým. Musíme si uvedomiť, že viera nie je závislá na kvociente inteligencie IQ, ale na prístupe ku pravde. Skutočná inteligencia – na rozdiel od zdanlivej – čím viac vie, tým viac uznáva nedostatočnosť svojho poznania. Vieme, že nejeden vedec, ktorého meno vyslovujeme dnes s úctou, ktorý niečo priniesol pre svet, bol nielen vedec, odborník a špecialista, ale bol aj hlboko veriacim človekom.
Spomeňme si na Louisa Pasteura, ktorý povedal:
Pretože som mnoho študoval a premýšľal, mám vieru ako bretonský sedliak. Keby som bol premýšľal a študoval ešte viac, mal by som vieru ako bretonská sedliačka. – Pre nás to znamená: Ten, kto viac vie, mal by byť blízko k Bohu. Boli časy, keď učitelia odhovárali rodičov, aby svoje deti neprihlasovali na náboženstvo. Môžeme povedať, že k nevere neprivádza štúdium, inteligencia, veda, ale naopak, je to pýcha.
Chodil do kostola. Popri zamestnaní si spravil školu, bol pyšný, ale dostal strach o miesto, a tak Boha zradil, zaprel. Veda ešte nikoho nepriviedla ku skutočnej nevere. Práve naopak, ten kto veľa poznal, skláňa svoju hlavu pred tým, ktorý toto všetko nielen stvoril, ale aj riadi... Opakom pýchy je pokora. K viere prichádza len pokorný človek svojou prostotou, ale i vedec svojou láskou k vede cez svoje vedomosti.
Myslím, že môžeme veľa urobiť pre vzrast viery v našom okolí, keď budeme nielen seriózne študovať, pravda, kto na to má, ale i milovať Pána Boha. Preto dobrý kresťan sa má snažiť nielen o to, aby bol svätý, aby sa chránil hriechu, ale aby čo najviac poznal, naučil sa a rozvinul svoje nadanie, schopnosti a zručnosť. Príslovie hovorí: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť".
Nielen slová tohto príslovia, ale aj slová dnešného evanjelia platia v prípade svätého Henricha, cisára.
Po smrti cisára Otta III. sa stal nemeckým cisárom. V deň svadby s manželkou, dcérou luxemburského kniežaťa, si zložili sľub ustavičnej čistoty. Zbožnosť a rozvinutý duchovný život mu neprekážal, aby si plnil povinnosti vládcu.
Počínanie cisára nebolo po vôli najmä pre jeho príbuzných a rôzne kniežatá, a preto mu v tom prekážali a závideli.
Henricha to zraňovalo, a preto chcel vstúpiť do kláštora trevírov. Opát oponoval. Keď sa konečne rozhodol, dal Henrichovi otázku: - Trváš, cisár, vstúpiť do tohto kláštora a zaviazať sa sľubmi; zvlášť sľubom poslušnosti? Henrich odpovedal: - Trvám! – Načo dostal odpoveď: - Dobre, prijímam vašu cisársku milosť za člena a rozkazujem tebe na základe sľubu poslušnosti, aby si zostal pri tróne, a ďalej spravoval ríšu, ktorú ti zveril Boh! Dokáž, že vieš niesť svoj kríž! –
Henrichovi bolo treba do smrti bojovať. Zomrel vysilený a nakazený maláriou.
Je možné byť cisárom, vládcom a svätcom?
Keď to dokázal svätý Henrich, prečo by sme to nemohli dokázať aj my. Nech nám k tomu napomôžu aj slová z dnešného evanjelia.
Poznám staršieho profesora, ktorého majú v úcte pre výsledky nielen veriaci, ale i neveriaci a ten sa nebojí, ba čo on hovorí, stojí si za tým a plní si tým svoje povinnosti. Poznám aj iného, ktorému sľúbili miesto majstra v podniku, a preto má dôvod nielenže sám neísť do kostola, ale bráni i svojej rodine. A pritom vyhlasuje: Ja verím! Čo je to za viera?
Modlime sa často k Duchu Svätému o jeho dary. Prosme často Boha o posilu a vytrvalosť vo viere. To sa páči Bohu.
Otázka viery a nevery je v našom prostredí často nesprávne chápaná, vysvetľovaná a uskutočňovaná. Ako to priznáva i náš štát, aj keď hovoríme, že je u nás náboženská sloboda, máme ešte veľa nedostatkov, a to práve tam, kde by vôbec nemuseli byť. Amen.