Meditácia na 17.07.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Andrej-Svorad a Benedikt, pustovníci | Mt 11, 25-27
Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."
Tichý a pokorný srdcom
Možno si to ani neuvedomujeme, hoci sme v kostole, predsa sa nachádzame v škole. No nie na základnej či strednej, ale v škole života. Poznáme v nej len dve hodnotenia. Prospel a neprospel. Zmeníme na drobné. V škole kde neprospel znamená: strata večného života. Prospel znamená: známka jednotka je nebo a známky dva, tri, štyri - očistec.
Ktorý učiteľ môže povedať: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom." ( Mt 11,29)? Možnože, by sme takého našli, ale história ho usvedčí, že klame. Jedine jeden, ktorý presahuje všetky generácie a svet - Boh.
Dnes sa môžeme spýtať: „Koho priťahuje Boh?" Evanjelium nám odpovedá, že nie múdrym a inteligentným, ale maličkým sa zjavil Ježiš. Títo pokorní a jednoduchí boli tými prvými, ktorí ho prijali. Boli to galilejskí rybári, tí najchudobnejší ľudia z dedín a miest, hriešnici, ľudia na okraji spoločnosti. Tí ďalší múdri ako Nikodém, alebo Pavol z Tarzu museli podstúpiť dlhú cestu, byť vyhodení zo sedla koňa, než dosiahli ten bod, kde človek stráca dôveru vo svojich silách, odovzdáva svoj život Bohu a nechajú sa ním viesť.
Ježiš nie je proti múdrosti a rozumu, ale je proti pýche a namyslenému mudrovaniu, ktoré je najčastejšie obyčajnou hlúposťou. Ježiš sa viackrát stretol s takýmto správaním ľudí, ktorí svojou ľahostajnosťou, zatvrdlivosťou a nevšímavosťou, ranili nielen jeho srdce, ale zviedli a pohoršili iných vo svojom okolí. Boli to tí, ktorí videli a spravovali národ. Nevytýkal im ich vedu, učenosť, ale pýchu, ktorá im prekážala prijať pravdu. Je to memento, že nie hlava, ale srdce je pravým domovom evanjelia. Ježiš nepohŕda odvahou, učenosťou, múdrosťou, usilovnosťou, ale tým, čo je spojené s pýchou, ako sú nadutosť, vyvyšovanie sa, podceňovanie iných. Pýcha zatvára človeku cestu k pravde. Človek môže byť múdry ako Šalamún, ak však nemá jednoduchosť a nevinnosť detského srdca, zatvára sa pred pravdou a nakoniec môže byť na tom horšie ako jednoduchý človek bez vzdelania, ktorý je však úprimný, ponížený a otvorený pravde. Ježiš o sebe vyhlásil, že je Pravda (Porov. Jn 14,6). Netreba veľa a rozumieme slovám „učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom" (Mt 11,29), lebo sú označením Boha.
Ako Ježiš vidí Otca, tak my, keď vidíme konať Ježiša, máme sa učiť konať podľa neho, to znamená, že keď sa namáhame a sme preťažení a konáme v jeho duchu, ticho a pokorne, že jarmo sa nám stane príjemným a bremeno ľahkým, pretože On bude s nami. Naša pozemské i večné šťastie je viazané na to, či Ježiša nasledujeme v jeho príklade.
Ježiš vedel byť ticho. Preto nám adresuje slová: „Učte sa odo mňa" (Mt 11,29). Srdce Ježiša, tiché a pokorné, i nám ukazuje vzor, akého srdca máme byť. Preto si musíme si uvedomiť, že všetko zlé pochádza z pýchy. Počnúc pýchou satanovou cez pýchu ľudskú. Veľký mysliteľ sv. Augustín napísal: „Pýtaš sa, čo je prvé v kresťanskom učení? Odpovedám: Pokora! A čo druhé? Pokora! A čo tretie? Pokora! A koľkokrát sa budeš pýtať, toľkokrát ti odpoviem - pokora!" A ďalej hovoril: „Chceš postaviť veľkú, vznešenú budovu? V tom prípade nezabúdaj na základy pokory. Čím väčšiu budovu chceš stavať, tým hlbšie základy kop!"
Pokora je základom života Cirkvi a každého kresťanského spoločenstva. Je to niečo úplne iné, než to, s čím sa často stretáme: Prečo mám vždy ustúpiť len ja? Čo som nejaká slúžka? Čo som nejaký poskok? A predsa učte sa odo mňa - hovorí Ježiš. A on nebol ani poskok, ani slúžka ale predsa slúžil ľuďom so všetkou úctou. Postavenie si nevydobýjal pýchou, ale úctivou pokorou... láskou, dobrotou srdca. Bez pokory nie je možná ani dobrá sv. spoveď a odpustenie hriechov. Kto nemá v sebe aspoň kúsok pokory, ten sa o sebe nikdy nedozvie pravdu, lebo pokora to je pravda o sebe. Pokora vychádza z tichosti. A kde nadobudnem tichosť? V rozjímavej modlitbe. Najprv sa musím stíšiť aby, som mohol rozmýšľať nad určitou pravdou. Je ťažké byť tichý v dnešnej hlučnej spoločnosti. Zovšadiaľ sa na nás valí nejaká muzika, v autobuse - ráno do práce, či školy, potom na pracovisku a doma tiež. Čo máme v ušiach? Dnešní ľudia používajú MP3. Nevieme dnes ani vypočuť kamaráta, či priateľa. Bojíme sa hluku. A keď sa už rozprávame, tak chceme, aby `nás` počúvali a nie my `ich`.
Započúvajme sa a zamyslime sa nad tým, čo robiť v tichu a pokore. Hovorí nám o tom nasledujúci príbeh.
„Stačí! Už toho mám dosť!" Všetci v nebi zatajili dych. Ešte nikto nevidel Ježiša takého napätého. Hromovým hlasom si vylieval svoj božský hnev. „Bol som 33 rokov medzi ľuďmi, tisíckrát som im hovoril, že skutky zavážia oveľa viac než slová, a preto som bol ukrižovaný, vysvetľoval som, že mojich učeníkom možno rozoznať podľa lásky, a nie podľa množstva slov a prázdnych gest. Skoro nikto ma nepochopil. Kážu na všetky svetové strany, spievajú dojímavé chválospevy, zúčastňujú sa pekných slávnosti, ale robia tak málo!"
„Čo s tým chceš urobiť?" placho sa opýtal anjel. „Odnímem im hlas... rovnako ako Zachariášovi, otcovi Jána Krstiteľa." Tak zrazu zmĺkli všetci kresťania na svete. V prvej chvíli sa čudovali. Mnohí sa ponáhľali do lekárne kúpiť si sirup alebo pilulky proti bolesti hrdla, na dračku išli liečivé bylinky a med. Mali strach. Ako sa budú modliť bez hlasu? Ako budú môcť povedať Ježišovi a blížnym, že ich milujú?
Veľkí teológovia a kazatelia sa cítili zbytoční. Veriaci sa už nemohli pohádať, ale, čo bolo horšie, už nevedeli vyjadriť spolupatričnosť, útechu, podporu, súcit. Chtiac-nechtiac sa museli zamyslieť a prišli na to, že čo nemôžu povedať slovami, vyjadria skutkami! Veľkí majstri slova začali byť spontánni a úprimní a naučili sa vyjadrovať pohľadom, úsmevom, láskavosťou a službou. Na teologických fakultách sa otvárali jedálne a nocľahárne pre chudobných a opustených. Aj Katechizmus napĺňal radosť a hry. Mnohí sa zahanbili, keď si spomenuli na to, aké bolo ľahké klamať slovami. V niektorých novinách sa objavili články s titulmi: „Pozrite, ako sa milujú!" Stále viac ľudí považovalo túto vieru za veľmi zaujímavú. Priťahovalo ich ovzdušie pokoja, láskavosti, radosti a skutočného prijatia, ktoré vládlo medzi Ježišovými nasledovníkmi. Keď im Ježiš po čase prinavrátil schopnosť rozprávať, bolo im to takmer ľúto. Láska predstavuje uskutočňovanie Božieho kráľovstva vo svete.
Kde patrím ja? Som teológ, majster v rozprávaní. Veľa rečí, skutkov - pracujeme pre Boha, ale bez Boha! Od rána do večera. Deti v škole, starší na pracoviskách. Pracujeme a nepočúvame spolužiakov a kolegov okolo nás. Aj v dnešnej dobe tak mnohí konáme. No dá sa to zmeniť. Treba si viac všímať toho druhého. A tak ako ľudia v príbehu, tak aj my môžeme v období veľkého ticha spoznať, koľko nehy je v kresťanskej viere.
Dnešné Ježišovo učivo nás pobáda, aby sme vedeli správne konať v každom okamihu nášho života. Vedieť ako Ježiš, keď mu priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, kedy hovoriť a kedy nie (Porov. Jn 8,10). Vedieť hovoriť pravdu, ale vedieť aj mlčať. Vedieť robiť dobré veci, ale aj byť nečinní. Učme sa od Krista, ktorý je tichý a pokorný srdcom. Amen.