Meditácia na 07.08.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Sixtus II., sv. Kajetán, sv. Štefánia | Jn 6,41-51
Prejavme si radosť
Vo viacerých kolektívoch, ako je škola, úrad, ale i dielňa, sa stáva, že sa rozoberá v pondelok okrem iného aj kázeň, homília. Jedna žena o svojom kňazovi hovorí vždy len dobre, hoci všetci vedeli, že je ušomraný.
Po nedeli, keď sa čítalo evanjelium, v ktorom Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Nešomrite medzi sebou!" (Jn 6,43), spolupracovníčky nedočkavo čakali, o čom kázal „ušomraný" pán farár. Na dotyčnej žene bolo hneď vidieť, keď prišla reč o kostole, že je spokojná a usmieva sa. Hovorila: - Viete, dnes sme prvýkrát videli nášho pána farára usmiať sa v kostole. Predstavte si, začal takto kázať:
- Keď som si prečítal dnešné evanjelium, šiel som sa trochu opláchnuť, pretože mi bolo veľmi teplo. Pozriem sa do zrkadla a pod vplyvom práve prečítaných slov v príprave na homíliu sa dívam na seba a hovorím: Ó, Bože, aký som hrozný, a tí moji veriaci, chudáci, musia celú omšu na mňa pozerať, a k tomu som ešte taký ušomraný. Odpusťte mi túto nepeknú vlastnosť, pretože si veľmi prajem, aby sa na mne splnili slová dnešného evanjelia. –
„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec" (Jn 6,43).
Evanjeliá nám rozprávajú o činnosti Pána Ježiša. Zo slov evanjelia cítiť veľkú lásku Pána Ježiša k nám. Počúvame o veľkej dôvere Ježiša, ktorú má ku svojmu Otcovi. Čítame o úcte, ktorú má Ježiš ku svojej matke. Sledujeme veľkú starostlivosť o chorých, trpiacich a počúvajúcich. Nikde sa však nepíše o tom, že by bol Pán Ježiš ušomraný.
Šomrú však Židia, ktorí boli účastní zázračného rozmnoženia chlebov na púšti, ktorým Pán Ježiš ponúka svoje telo ako chlieb, ktorý zostúpil z neba (por. Jn 6,41). Zabudli na slová: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Mt 4,4).
Pán Ježiš je priamy tak v slovách, ako aj v skutkoch. Šomranie je prejavom nedokonalého človeka. Pán Ježiš učí: „Vaša reč nech je „áno-áno," „nie-nie". Čo je navyše, pochádza od Zlého" (Mt 5,37).
Keď sa nazývame kresťanmi, je správne, že aj v tejto oblasti sa chceme podobať svojmu Učiteľovi. Nielen naše správanie, ale už aj naša reč má reprezentovať Učiteľa Krista.
Pán Ježiš neostáva iba pri slovách, ako lekár neostáva len pri konštatovaní choroby, ako majster sa nepozerá len na plány, a tak dostávame od Pána Ježiša aj pomoc. Dnes nepochybujeme o tom, čo hovorí Pán Ježiš: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta" (Jn 6,51), ktorý nás lieči, uzdravuje a posilňuje tak v spoločenskom, ako aj v duchovnom živote.
Nezdravá nespokojnosť je na škodu. Dieťa trucuje, žiak ohovára svojho učiteľa, robotník nadáva na majstra. Sú to časté prejavy. Nie je na škodu zamyslieť sa nad takýmto naším správaním a po príklade Pána Ježiša veci napraviť.
Je správne, keď sa dieťa vychováva aj v sebakontrolovaní. Nie všetko je osožné, potrebné a správne, čo si dieťa myslí.
Ak chce žiak posúdiť svojho učiteľa, nech si najprv týždeň čo najsvedomitejšie plní svoje povinnosti. Spozná pravdu a uchráni sa nepekných zvykov.
Keď má robotník pravdu, keď sa mu robí ujma, je povinný ísť si za svojím, ale čestne získať svoj úžitok.
V každodennom živote sa podobné situácie vyskytujú pomerne často. Dnes sa nám dostáva poučenia, že šomranie nie je ten najsprávnejší spôsob získania pravdy. Pri zistení svojho nedobrého správania, vlastnej skúsenosti so šomraním a všetkým, čo s tým súvisí, je dnes namieste využiť práve Ježišom ponúknutý prostriedok na svoj kvalitatívne lepší život.
Áno, pri častom pristupovaní k Eucharistii môžeme prosiť aj o silu správne riešiť problémy a ťažkosti,. Viac konkrétne a osobne sa rozprávať a prosiť Ježiša o riešenie našich vecí. Tak svoju vieru dostávame viac do oblasti konkrétneho života, čo je správne a chvályhodné.
Je to vlastne podaná ruka priateľa Ježiša. Cítime, že s ním sme silní. Šomranie sa ničí a naša malomyseľnosť, strach či beznádej sa mení v spolupráci s Ježišom na naše víťazstvo.
Príklady môžeme vidieť vo svojom okolí, sami u seba a tiež aj u svätých.
Sv. Kajetán, človek širokého rozhľadu a ostrého umu, to tiež dokázal. Založil spoločnosť kňazov na dokonalej evanjeliovej chudobe. Nesmeli mať žiadne príjmy, ale nesmeli ani žobrať a nesmeli vlastniť žiadne majetky. Medzi svojimi bratmi sa z času na čas stretáva so šomraním. Najmä keď išlo o veľkú núdzu. Práve vtedy Kajetán nielen učí bratov, ale aj sám praktizuje: Nešomrať, ale dôverovať! Často hovorieval: - Boh, ktorý si nás povolal a ktorému sa páčilo, že sa zrodilo naše dielo, nedá zahynúť. Preto zbytočne nestrácajme čas rozprávaním, špekulovaním a sťažovaním sa, ale poďme sa modliť! – Pozerali na neho rôzne. Kajetán a rovnako zmýšľajúci s ním sa nikdy neprehrešili tým, žeby boli šomrali.
Je správne, keď robíme všetko, čo sa od nás žiada a čaká. Sme povinní to aj spraviť. Je správne, keď sa dištancujeme od rečí, ktoré nevedú k pravde, ktoré škodia a urážajú. Medzi ne patrí aj šomranie.
To pochopil i pán farár a žena bola šťastná. A čo my? Amen.