Meditácia na 30.08.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Margaret Wardová; Félix; Adaukt, mučeník | Lk 4,16-30
Vernosť aj v najťažších chvíľach
Počas svojho života, od detstva až po hrob, sa stretávame s mnohými ťažkosťami, od ktorých nás život neušetrí. Človek, obdarený rozumom a slobodnou vôľou ako najdokonalejšie stvorenie Boha, musí zaujať aj ku týmto veciam postoj.
Zastavme a povzbuďme sa vo vernosti k Bohu. V živote aj vo veciach viery spoznávame mnoho ťažkostí. Vidíme to aj v živote Pána Ježiša.
Ježiša vyhnali rodáci von zo synagógy i mesta. „Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť" (Lk 4,29).
Ježiš hneď od začiatku, keď vystúpi ako Učiteľ, je obklopený zástupmi. Nie je to vždy. V jeho blízkosti sú to najmä apoštoli, ďalší učeníci a niekoľko žien. O jeho učení, skutkoch a najmä zázrakoch sa začalo rýchlo rozprávať v širokom okolí.
Dovtedy neznáme mestečko Nazaret sa stalo Ježišovou zásluhou známym. Jeho príchod do synagógy je očakávaný. Podali mu knihu proroka Izaiáša. On nájde zaiste zámerne v texte časť, ktorú prítomným prečíta. Text obsahuje slová, ktoré cez proroka hovorí očakávaný Mesiáš o sebe. Po prečítaní textu oči prítomných sa uprú na Ježiša. Každý dospelý Žid má právo nielen čítať z posvätných kníh, ale ich aj vykladať. Ježiš vtedy vypovie významné slová: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,21). Reakcia je správna. „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst" (Lk 4,22). Hneď nato sa rozprúdi diskusia. V synagóge to nie je nič mimoriadne, pretože tak to v synagógach chodí. V tomto prípade Židia sú znepokojení výrokom Ježiša. Jasne im dáva najavo, že on je očakávaný Mesiáš. Na ich otázky odpovedá sám Ježiš: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti" (Lk 4,24). A vzápätí poukáže na im známe skutočnosti zo života proroka Eliáša a Námana zo Sýrie. Táto jeho poznámka vyvolala skutočnú vzburu rodákov voči Ježišovi. Na ich ospravedlnenie môžeme povedať, že ešte nebolo im zjavené celé poslanie Ježiša. Boli pravoverní a Zákon im zakazoval, aby niekomu dávali pocty ako Bohu. Ježiš však nielen im, ale všetkým, ktorí uveria v jeho slovo, touto udalosťou dáva inšpiráciu – vytrvať verne pri jeho učení. Sám neskôr dá ku tejto udalosti ďalšie upresňujúce slová, v ktorých hovorí, že mnohí budú pre jeho učenie prenasledovaní. Dáva však povzbudenie, že Duch Svätý ústami prenasledovaných bude vtedy hovoriť. Ježiš o tom hovorí aj toto: „Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. ale kto vytrvá do konca, bude spasený" (Mt 10,21-22). Ježiš prisľúbil takýmto odvahu a svoju silu pri vyznávaní jeho učenia.
Ježišove slová sa veľmi rýchlo začali plniť. Po jeho nanebovstúpení a rozídení apoštolov do celého sveta, a najmä Pavla, vzrastá počet veriacich, čiže tých, ktorí uverili v učenie Ježiša.
Na druhej strane vzrastá aj počet tých, ktorí nenávidia stúpencov z radov vyznávačov Krista. Židia povstávajú proti kresťanom. Mocní svea v Ríme pokladajú kresťanov za niečo menej ako zviera.
Vidíme to aj na príkladoch mučeníkov, na ktorých si dnes Cirkev spomína.
Svätý Félix a svätý Adaukt sa spomínajú v jednej z básní pápeža Damasa (366-384). Píše, že kňaz Vero ozdobil ich hroby. Pochovaní sú v katakombách svätej Domitilly v Ríme. Boli umučení, pravdepodobne, za Diokleciánovho prenasledovania. O ich smrti sa rozpráva udalosť. Félix bol vedený na popravisko. Bol rímskym kňazom. Cesta na smrť v okovách bola takým dôstojným pochodom, že pri pohľade naňho neznámy človek zvolal: - I ja som kresťan! – Félix priam žiaril šťastím. Nebolo na ňom vidieť strach, zúfalstvo či nenávisť. Odpoveďou na slová tohto neznámeho bolo o, že ho priviazali ku Félixovi a spolu popravili. Nik nepátral, kto to bol a odkiaľ. Kresťania mu dali meno „Adauktus", čo znamená „Pripútaný".
Ježiš nikdy neprestal mať kontakt s Otcom. Bol stále Boh, aj keď mal na čas podobu človeka. To je memento pre nás. Kresťan je vždy kresťanom, a to aj vtedy, keď ho viera stojí námahu, keď musí ťažko vydávať svedectvo o Ježišovi.
Takto chápaná viera je kresťanovi nielen na úžitok a pre odmenu, ktorú očakávame pri stretnutí s Ježišom-Sudcom, ale aj radostná pohnútka trpieť pre Ježiša. Vtedy viera prináša už tu na zemi nepoznaný pokoj a radosť.
Vidíme to na dnešnej svätici – svätej Margarety Wardovej, ktorú chceme nasledovať. Keď Hendrich VIII. sa vyhlásil za hlavu anglikánskej cirkvi a pretrhol kontakt s Rímom, nastalo kruté prenasledovanie tých, ktorí nechceli podpísať kráľovi vernosť. Tak pod ostrím meča nezomrel len priateľ kráľa Tomáš Morus či Ján Fisher, ale aj ďalší, medzi ktorých patrí aj dnešná svätica. Margita sa všemožne starala o väznených. Spolupracovala s kňazom Wattsonom. Keď bola zaistená, nielen nič nevyzradila, čím by spôsobila straty už väzneným, ale aj na slobode svojím životom ešte viac svedčila o jednej, svätej a apoštolskej Cirkvi. Tak bola 30. augusta 1588 verejne obesená. Pápež Pavol VI. v roku 1970 ju vyhlásil za svätú.
Takto čestne sa správalo mnoho bratov a sestier aj u nás za štyridsať rokov náboženského útlaku. Veríme, že aj oni splnili Ježišovu výzvu a aj oni už dnes majú svoju odmenu u Otca. Raz aj Cirkev im dá na zemi pre nás vzor úcty. Našou úlohou je, aby sme aspoň tak verne ako ona obstáli v skúškach viery a pri jej verejnom vyznávaní. Aj dnes dochádza ku verejným útokom proti učeniu Cirkvi. Mnohí aj dnes nielenže nenávidia Cirkev, ale ju ani nechcú poznať. A našou úlohou je nemlčať. Nemlčal ani Ježiš v Nazarete, aj keď rodáci povstali proti nemu. Nemôžeme mlčať ani my, keď naši blízki a priatelia sa správajú podobne.
Dnes chcem vydávať čo najkrajšie svedectvo o Ježišovi. Amen.