Meditácia na 04.09.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Rozália z Palerma; Rozália Viterbská | Mt 18,15-20
Neprehliadnite - NOVINKY na SEPTEMBER
Prečítajte si reedíciu kníh: Všedné dni s Božím slovom. Služba slova nemôže byť len nedeľnou a sviatočnou záležitosťou, ale dennodenným chlebom, ktorý napomáha rast v kresťanskom živote. V tomto duchu prijmime aj túto knihu ako každodenný pokrm, ktorý je dielom Ducha Svätého v živote kňaza - autora P. Ľubomíra Stančeka, CM, prednášateľa homiletiky na TI v Spišskej Kapitule a špirituála. Verím, že táto zbierka homílií na všedné dni veľmi pomôže kazateľom i poslucháčom Božieho slova v ich duchovnom raste. Mons. Štefan Sečka.
Z vedeckej činnosti dávame do pozornosti dvojdielny dokumentárny film História Bošáckej doliny z roku 1988. Scenár a réžia Ľubomír Stanček. (dokument nájdete na stránke dolu)
Potreba a význam napomenutia
Učiteľ, ktorému záležalo na žiakoch, dobrosrdečne napomenul matku žiaka. Niekto by však povedal, že to nemal urobiť. Táto matka nikdy nič zlé nedopustila na svojho syna. Vylial sa na neho príval slov podobný jej synovi. Keď utíchla, učiteľ povedal: - Prepáčte, bola to moja povinnosť srdca, aby som vás na správanie syna upozornil. –
Dnešné evanjelium je celé preniknuté láskou Ježiša voči nám, keď hovorí: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami" (Mt 18,15).
Už od prvých strán Starého zákona sa môžeme presvedčiť o veľkej láske Boha k ľuďom. Boh sám napomína ľud a posiela im prorokov, vodcov a učiteľov, aby národ neurážal Boha. Napomína, zaprisaháva, ale tiež ako spravodlivý Boh, keď neposlúchnu, musí trestať Spomeňme si na Sodomu a Gomoru, Babylon, Jeruzalemský chrám... Tak aj ústami proroka Ezechiela hovorí: „Nuž, syn človeka, teba som dal za strážcu Izraelovho domu. Keď počuješ slovo z mojich úst, varuj ich z mojej strany!" (Ez 33,7).
Národ často nepočúval, preto bol spravodlivo trestaný. Spomeňme si na útlak zo strany Babylonu, Filištínska, Egypta a ďalších. Keď prišiel trest, Boh ani vtedy neprestal, po prísľube danom Abrahámovi, starať sa o národ. Aj v zajatí, aj v nebezpečenstve posiela im mužov i ženy, ktorí privádzajú národ späť k Bohu. tak aj apoštol Pavol píše Rimanom: „Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon" (Rim 13,8).
Jasného poznania starostlivosti o blížneho, o jeho dušu a spásu sa nám dostáva z úst samého Ježiša. Ježiš nás učí zodpovednosti za bratov a sestry. V katechizme máme preto aj takzvané cudzie hriechy. To všetko sa dá vyčítať zo slov Ježiša, ktorý vyzýva pomôcť bratovi dostať sa z jeho zlého a hriešneho spôsobu života: „ak ťa počúvne, získal si svojho brata" (Mt 18,15). Teda nemožno mlčať pri hriechu brata, nemožno ticho schvaľovať jeho hriech, nemožno mu radiť pri hriechu, napomáhať pri hriechu, chváliť jeho hriech, tešiť sa z jeho hriechu...
Ježiš tak vážne hovorí o napomenutí, že dáva príkaz, keď brat neuposlúchne tiché, osobné napomenutie či povzbudenie k dobrému, sme povinní: „ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov" (Mt 18,16).
Ježiš volí ten najlepší spôsob. Vidieť v ňom kus srdca. Ježiš sa v týchto slovách prejavuje ako múdry psychológ. Zatvrdlivosť srdca je ťažká, a preto Ježiš dáva ďalšie informácie: „Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi" (Mt 18,17).
Vieme, že Cirkev ako spoločenstvo má svoje spôsoby. Sú to hodnosti, ustanovizne a podobne, ktoré vo svojej kompetencii majú takéto veci. Vieme, že zloba môže dosiahnuť aj takzvaného vrcholu a na to tiež poukazuje Ježiš slovami: „A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik" (Mt 18,17). Človek sa tak sám môže vylúčiť zo spoločenstva veriacich, z duchovnej rodiny a Cirkvi. Pre túto ľudskú slabosť Ježiš ustanovil aj sviatosť zmierenia: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18,18). To je skutočný prejav lásky. Ježiš nám káže pokračovať v láske. V modlitbe máme pamätať aj na tých, ktorí odmietli Cirkev.
Hovorí sa, že v spoločenstve sa žije ťažko. Kto pracoval s ľuďmi, vie, aké je to ťažké. Nenarodil sa ešte taký, čo by vyhovel všetkým. Následky dedičného hriechu v tejto oblasti sú veľké. Sme rôznej povahy, mentality, názorov, postojov, a predsa Ježiš nás chce mať všetkých vo svojom kráľovstve. Oslovuje nás vo svojej láske. Vyzýva nás nasledovať jeho slová. Dáva nám rady, uisťuje nás o sile milosti, ktoré si môžeme a máme vyprosiť a získať spolu i jednotlivo cez modlitbu, svätú omšu, sviatosti i sväteniny. Jeho učenie je tak bohaté pre nás, a predsa sme svedkami veľkého nezáujmu, ľahostajnosti, až hriešnej opovážlivosti k jeho učeniu. Ponúka nám nielen svoje slovo, ale aj svoje odpustenie i pomoc modliacej sa Cirkvi, ale všetko len do určitého času.
Príslovie hovorí: „Božie mlyny melú pomaly, ale isto". Nesmieme preto ani u seba a taktiež ani u iných riskovať s odkladaním polepšenia a nápravy. Nielen rodičia majú cítiť zodpovednosť za deti tak po hmotnej, ako aj po duchovnej stránke, ale všetci navzájom za seba. Beda tým, z ktorých pohoršenie pochádza.
A Ježiš hovorí: „Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!" (Mt 18,7). Tak Ježiš pripomína, že keď nás na hriech zvádza ruka, noha, oko, je lepšie sa ich vzdať, pretože bez nich sa dá dostať do večného života, ale nie s obidvoma očami, rukami, nohami a poznačení hriechom. Mlčali by sme, keby sme videli, že sa niekto blíži na kraj priepasti? Skočíme do cesty vedľa nás prechádzajúcemu autu? Je však veľmi potrebné naučiť sa napomínať. Keď chceš niekoho napomenúť, modli sa za seba i za neho.
Svätý Vincent radí bratom: - Nikdy nie krikom, hnevom, nátlakom, ale s láskou, dôrazom a tiež s pokorou. – Vieme, že mnohí svätci, skôr ako mali niekoho napomenúť, dlho sa modlili. Spomeňme si na svätého Ambróza. Nevpustil do kostola cisára Teodózia.
Rozum nám hovorí, že hriech je prekážkou všetkého šťastia. Kto to nemôže pochopiť, je vlastne sám sebe trestom. A práve dnes si znova pripomíname, aký význam má pre nás napomenutie. Nielen ho iným venovať, ale vedieť ho aj prijať. Dnes je namieste, aby sme sa modlili aj sami za seba. Keď upadneme, aby sme vedeli v pokore a s láskou prijať slová napomínajúceho, ktoré sú tak cenné pre nás. Je správne, keď v tejto chvíli v našom srdci súhlasíme s touto myšlienkou a sme jej otvorení. Boh nás teraz ešte viac vinie ku sebe. Uvedomujeme si, že tak sa páčime Bohu a spôsobujeme mu radosť. Takýto príklad je aj veľkým a významným vzorom pre iných. Nech nás Boh v tomto zachová.
Dnes má svoj sviatok nie jedna, ale naraz dve Rozálie. Staršia bola dcérou kniežaťa Rogera II. pri Palerme. Ako pustovníčka žije v prísnom odriekaní a modlitbe, ale zároveň tým, ktorí ju vyhľadávajú, dáva ponaučenia, rady a silu zmeniť svoj život. Hoci zomiera len 35-ročná, splnila svoje poslanie, ktoré jej Boh zveril. Legenda rozpráva, že matka mala pred jej narodením sen, aby dala dcére meno Rozália, „ruža, ľalia" svojej doby.
Druhá zomrela len ako 18-ročná a pochovaná je v rodnom Viterbe. Jasným postojom k bludárom vydala svedectvo o čistote viery. Čo na tom, že ju aj s rodičmi vyhnali v tuhej zime z domu. Mesto spoznalo blud a mohla sa vrátiť domov. Za jej vernosť ku pravde ju Boh obdaroval aj darom proroctva. Chcela vstúpiť do rehole klarisiek. Neprijali ju. Vtedy povedala: - Zaživa ma nechcete, ale po smrti ma ochotne prijmete. – Na oboch sa splnili slová: „Boh bol v nich" (1 Kor 14,25).
Nech aj v nás je stále Boh. Vždy chceme byť otvorení pravde tak ku blížnym, ako aj ku sebe. Je to veľká milosť, ktorú si chceme aj pri tejto eucharistickej bohoslužbe vyprosiť.
O niekoľko rokov syn tak isto nakričal svojej matke, ako ona jeho učiteľovi. Ona však nemohla povedať to, čo učiteľ, že to bola jeho povinnosť upozorniť ju na to, pretože bola slepá a hluchá voči chybám syna. Teraz plače. Teraz je smutná. Teraz nesie svoj kríž, ktorý si sama spôsobila.
Nech nás Boh chráni od takých krížov. Amen.