Meditácia na 27.09.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Vincent de Paul, kňaz | Mt 9,35-38
Spolucítiť
Núdza a nedostatok čohokoľvek už spôsobili mnoho zla a hriechu. Človek vtedy často zabúda, že je človekom a počína si ako zviera. Týmto ľuďom treba pomôcť. V každej dobe sa časť ľudí ocitá buď vlastnou vinou, alebo vinou zriadení, politických, hospodárskych a ďalších tlakov pod hranicou životného minima. Rovnako sa pod hranicou ľudského minima môže ocitnúť ten, kto má mnoho majetku, ale nemá sa s kým podeliť o lásku. Títo všetci si zasluhujú niekoho, kto by s nimi spolucítil a pomohol im dostať sa z tohto žalostného stavu.
Preto aj nám sú adresované slová: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9,38).
Ježiš prišiel na svet nielen preto, aby svet vykúpil aj spasil, ale tiež preto, aby poučil ľudí, ako postupovať až do konca čias v plnení vôle Božej. Poukazuje na vážnosť zapojenia sa do záchrany duší. Žatvou sa v jeho slovách rozumie priame zapojenie zachrániť všetko, čo požehnal Boh, aby nič nevyšlo navnivoč. Žatva je čas tvrdej a ťažkej práce, kde je potrebné využiť čas, kde sa nedá odkladať, čakať a špekulovať. A tak, ako v čase zberu úrody počas žatvy je vítaná každá pomoc, nikdy nie je dostatok robotníkov, tak aj v duchovnej žatve. Duchovná žatva to je každá doba, v ktorej sa má svoja generácia zhostiť vôle Boha a pomôcť spasiť všetkých.
Rovnako dnes sme upozornení Ježišom, že sme zodpovední za spásu nielen svojej duše, ale tiež všetkých, ktorých nám Ježiš dnes zveruje. A to v konečnom uvážení je každý človek, ktorý dnes prichádza na svet, žije na tomto svete i z tohto sveta odchádza. A pri počte viac ako päť miliárd ľudí a iba jednej pätine tých, korí veria v Krista, je vec veľmi vážna. Ježiš v týchto slovách nemyslí len kňazov, ale tiež na každého kresťana nepozerajúc na vek, postavenie, stav. To znamená, že už školák môže sa stať kamarátovi misionárom svojím životom i napriek tomu, že je ešte vedený a formovaný svojimi rodičmi. A tým viac sa kladie zodpovednosť na dospelých. Nielen rodičia, aby vychovávali v takomto duchu svoje deti, ale celá spoločnosť nesie veľkú zodpovednosť. Učitelia v školách, redaktori v masmédiách, spisovatelia, keď píšu, vydavatelia, ktorí zaplavujú svojimi dielami, všetci musia cítiť mravnú povinnosť za záchranu a spásu duší. Nemôžu pozerať len na svoj prospech, ale povinnosť im káže mať na pamäti aj druhú stránku života, a to život po smrti., V ľudskej prirodzenosti po dedičnom hriechu je sklon skôr podľahnúť zlu, ako vyvoliť si ťažšie dobro. A toto nesmieme podceniť. Zriecť sa zdanlivého dobra, ľahšieho či pohodlnejšieho života, keď to má duši uškodiť.
Tento problém vo svojom živote veľmi pekne riešil a nám sa stal povzbudením svätý Vincent de Paul, ktorého nazvali misionárom lásky. Jeho životná cesta, od rodiska neďaleko Dax v roku 1581 až po smrť v Paríži roku 1660, je cesta lásky človeka, ktorý zabúda na seba a celým srdcom žije pre tých, ktorí najviac cítia núdzu tela a duše. Prechádza však svojím preporodením.
Je otvorený vnuknutiam Ducha Svätého. Jeho duchovný rast je odpoveďou na Ježišove slová – nasledovať Majstra nielen na kráľovskom dvore, kde sa stal almužníkom, o ktorom sa hovorilo, že jeho rukami prešlo viac peňazí ako mali banky Francúzska. Nepodporoval len vyhladovaných Lotrinčanov po ťažkých vojnách. Jeho srdce patrilo taktiež galejníkom, medzi ktorými sám prežil niekoľko rokov ako otrok.
Bol farárom, ktorý dával svojím farníkom všetko, i srdce. Vedel sa ako vychovávateľ synov grófa Gondiho zasadiť aj za nevzdelaných dedinských farárov. Bieda, ktorú videl, ho priviedla k organizovaniu a nasledovne aj k založeniu spoločnosti pre záchranu nielen telesného života, ale aj duší.
Najprv sú to takzvané „nábožné panie". Ženy z vyšších kruhov pod jeho vedením zriekajú sa mnohých materiálnych vecí, aby pomohli tým, ktorí zomierajú nič nemajúc, nevlastniac, a predsa majú duše. Keď nestačia ženy – matky, dáva dohromady Spoločnosť dcér kresťanskej lásky. Hovorí im: - Domy chorých budú vašimi kláštormi. Farský kostol vašou kaplnkou. Chudobná najatá izba vaším bytom. Ulice miest a dedín kláštornými chodbami. Poslušnosť bude vašou závorou. Bázeň Božia vašimi mrežami a skromnosť závojom. –
Tak tieto sestry, ktoré skladajú sľuby len na rok, pretože Vincent poznal stav a okolnosti, kde ich posiela. I napriek tomu sa ich počet tak rozšíril, že patria nielen vtedy, ale i dnes k najrozšírenejšej duchovnej rodine sestier, ktoré sa rozhodli opustiť svet a nasledovať Ježiša v chudobe, čistote a poslušnosti. Rovnako si Vincent uvedomuje, že potrebuje pomocníkov – kňazov. V tej dobe nebolo seminárov tak ako dnes. Kňazov bolo vtedy pomerne dosť, ale nevzdelaných. Preto v budove bývalého špitála u sv. Lazára v Paríži sa organizuje spoločnosť kňazov – lazaristov, a neskôr Misijná spoločnosť. sv. Vincenta. Ich poslanie je široké. Ujímať sa tých, ktorí chcú sa dať celí do služby Kristovi ako kňazi, pomáhať vo väzniciach, ohlasovať Evanjelium dedinskému ľudu, takzvané misie, venovať sa chorým, opusteným a všetkým, ktorí potrebujú telesnú či duchovnú pomoc a taktiež pomáhať sestrám v ich poslaní ako duchovní otcovia.
Vincent pochopil aktuálnosť Kristových slov o „žatve a nedostatku robotníkov". A dnešná doba nie je na tom o nič lepšie. Vidíme potrebu pokračovať v šľapajách svätého Vincenta. Aj dnes, keď ho Cirkev uznáva ako patróna všetkých charitatívnych diel, pozýva nás plniť výzvu Krista: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9,38). A naša odpoveď? Vieme, že nie podľa slov nás bude súdiť Ježiš, ale aj podľa našich skutkov. A to si uvedomujeme zvlášť dnes, na sviatok svätého Vincenta.
Svätý Vincent, vypros nám milosť spolucítiť s bratmi a sestrami. Amen.