Meditácia na 01.10.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Terézia z Lisieux, panna; Remigius z Remeša | Mt 18,1-4
Som Božie dieťa?
Aký je to úžasný pocit, keď dieťa pribehne k otcovi alebo matke a hodí sa im do náručia! Aký je to úžasný pocit nájsť istotu v náručí otca či matky. Dieťa je najkrajšie dovtedy, pokiaľ nespozná, čo je to hriech.
Možno si to neuvedomujeme, ale Boh si praje, aby sme si boli vedomí, že sme deti Božie. Preto nám Ježiš aj v dnešnom evanjeliu chce pomôcť, aby sme si vedeli nájsť cestu do náručia Ježiša či Cirkvi a tešiť sa z toho, že patríme Bohu a v Cirkvi máme ochranu.
Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva" (Mt 18,3).
Keď v evanjeliách sledujeme správanie Ježiša voči svojmu nebeskému Otcovi, spoznávame príklad hodný nasledovania. Keď sa Ježiš ako dvanásťročný stratí v chráme, pri stretnutí s matkou Máriou povie: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49). Evanjelista Lukáš o tom píše: „Oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril" (Lk 2,50). Keď vystúpi ako Učiteľ, rozpráva o tom, ako si máme počínať na ceste k spáse, hovorí: „ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský" (Mt 23,9). Teda jasne poukazuje, aby sme vždy pozerali k Bohu ako svojmu jedinému Otcovi všetkých otcov. Keď rozpráva o dôvere a poukazuje na správanie prirodzených otcov ku svojim deťom, ako sa ku nim pozorne správajú, poznamená: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11,13). Po často celodennej vyčerpávajúcej práci odchádza do ticha a v modlitbe strávi celú nos. Modlí sa, to znamená, že sa rozpráva so svojím Otcom. Sám nám prikazuje: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš..." (mt 6,9). Učí nás, že Otec má o nás záujem, vie o nás, stará sa o nás: „Modli sa k svojmu Otcovi" (Mt 6,6). „Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili" (Mt 6,8). A keď sa dostaneme do stavu hriechu, Ježiš nám hovorí: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy" (Mt 6,14). Ako často sa stretávame v učení Ježiša s tým, že nás chce priviesť k Otcovi. Prihovára sa za nás pri Poslednej večeri (por. Jn 14,6).
Nepochybujeme, že Ježišovi spôsobuje aj dnes radosť naše čisté zmýšľanie a čisté svedomie, keď plníme vôľu Boha Otca tak, ako On plnil tiež túto vôľu. Keď sa chceme oduševniť príkladom zo živote svätých, byť skutočne deťmi Boha Otca vždy a za každú cenu, tak najkrajší príklad nájdeme vo svätej Terézii z Lisieux.
Vstupuje ako najmladšia sestra nasledujúc staršie sestry vo veku 15 rokov s dovolením biskupa do kláštora karmelitánok v Lisieux. Ako 24-ročná v tom kláštore zomiera. Neopustí tento kláštor, a predsa dnes ju majú za patrónku misionárov. Mladá, ale zrelá. Vedome a dobrovoľne berie na seba obetu: Zachrániť duše a obetovať sa za kňazov. Robí to tak jednoducho, že to priam vyráža dych. Jej správanie je správanie dieťaťa. Vo všetkom a vždy dôveruje Bohu Otcovi. Nič nechce, čo by nechcel Ježiš. Vo svojom správaní je pred Bohom vždy „malá-dieťa". A pritom je tvrdá na seba, je to generál v jemnom mladom tele. V jej životopise, ktorý napíše na príkaz predstavenej, často čítame myšlienku: Som maličká. V knihe D e j i n y d u š e sa nám odkrývajú hrdinstvá srdca, ktoré vždy miluje, a to aj vtedy, keď sa ako mladá pripravuje na smrť, keď sa hlásia predpovede blízkej smrti. Teší sa na stretnutie s Ježišom, teší sa na návrat k Otcovi. Jej veľkosť vidíme najlepšie v tom, že celá sa dáva srdcom Ježišovi. A to ju urobilo veľkou.
Povedzme si: Stále chcem patriť Bohu ako dieťa. Bože, buď vždy v mojej duši. Amen.