Meditácia na 07.10.2013

Meditácie Ľubomíra Stančeka

Ružencová Panna Mária | Lk 1,26-38

separator.png

P A N N A   M Á R I A
sutaz_lubomir_stancek_roman.jpg

Čo spôsobuje modlitba
 

Zaiste viacerí veriaci si kládli cestou do kostola otázku: Čo nové nám môže dnes kňaz povedať o Ružencovej Panne Márii a ruženci? Modlitba ruženca sa im stala nezáživnou, preto prestali jej venovať pozornosť a ruženec sa už nemodlia. Veria v Boha, aj sa modlia, zúčastňujú sa svätých omší, ale nevedia sa oduševniť za pravidelnú modlitbu ruženca.

Zastavme sa nad slovami, ktoré povedal anjel Panne Márii po pozdrave: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha" (Lk 1,30). Tým slovám predchádza anjelov pozdrav. Je celkom iný, Márii neznámy. Niet sa čo čudovať, že Mária sa zarazí pri tomto pozdrave a premýšľa, čo ten pozdrav znamená. Anjel Gabriel ju uisťuje o udalosti, ktorá je v dejinách jedinečná, ktorá sa nikdy viacej neudeje. Je nám známe, aký mala priebeh a dopad v dejinách.

Ako nemôžeme povedať, že každé stretnutie je rovnaké, tak nemôžeme povedať, že každá modlitba prinesie to isté ovocie milostí a požehnania. Čo rozhoduje o hodnote modlitby – je náš postoj tak vonkajší, ako aj vnútorný. Áno, modlime sa, ale ako? Vieme, že ten, kto sa modlí v stave, keď jeho duša je obťažená hriechom, nezískava to, čo mu modlitba môže priniesť, ako sú rôzne milosti potrebné pre jeho duchovný i prirodzený život. Prípadne ani tým, za ktorých obetuje modlitbu živých či mŕtvych. Dnes si teda všimnime správanie Panny Márie. Nepochybujeme o tom, že bola bez hriechu, a predsa evanjelista Lukáš zaznačil na naše poučenie: „Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená akýto pozdrav" (Lk 1,29). Nikdy nás tak neobohatí modlitba, keď si vo svojom srdci najprv nevzbudíme ľútosť nad tým, že sme urazili Boha hriechom. Vieme, že každá svätá omša sa práve preto začína chvíľou ticha, spytovaním svedomia a ľútosťou. Ak má priniesť naša modlitba patričné ovocie, má byť konaná čo najviac sústredene, v duchu zbožnosti a s čistým srdcom. V opačnom prípade sa to stane len zvykovým recitovaním, bezduchým opakovaním niečoho, čomu nevenujeme pozornosť. Modlitba vyžaduje celého človeka. Spomeňme si, keď sme sa s niekým chceli porozprávať a on nám nevenoval pozornosť. A aj keď bol fyzicky prítomný a videli sme, že duchom je ďaleko, bolo to pre nás príjemné?

Áno, modlitba ruženca je postavená na opakovaní troch krátkych modlitieb. Tu sa však nevyžaduje naša sústredenosť na obsah textu modlitieb, ale máme sa zamerať na uvažovanie o tajomstvách ruženca. Tie tri modlitby to je ako vodítko. Neuberáme týmto modlitbám na hodnote. áno, „Otče náš" nás naučil sám Pán Ježiš, „Zdravas" nám pripomína anjelovo oslovenie a „Sláva" je modlitba, ktorou nás učí Cirkev vzdávať úctu Najsvätejšej Trojici. Toto vodítko je sväté, ale nie je urážkou, keď pri ich recitovaní premýšľame o tajomstvách našej spásy. Môžeme použiť prirovnanie, podotýkam, že nie také hodnotné. Predstavme si, že kráčame po ulici s niekým, koho si vážime a rozprávame sa o dôležitých veciach. Nepozeráme mu stále do tváre či očí, ale počas rozhovoru vieme si všimnúť výklad, vyhnúť sa iným ľuďom na chodníku, pozdraviť priateľa, s ktorým sa stretávame počas rozhovoru. A nepovažujeme takýto rozhovor za zbytočný, nepotrebný alebo urážlivý.
A tak pri modlitbe ruženca, keď sme odložili zbytočné myšlienky, sústredili sme sa na rozhovor s Bohom, s Ježišom a s Pannou Máriou, môžu nám prísť na myseľ aj udalosti i ľudia, na ktoré a ktorých sme už zabudli. To nie je roztržitosť, keď sa nezapodievame nimi zbytočne. Nebojme sa takej modlitby, keď nám počas modlitby niečo bez nášho pričinenia príde na myseľ. Položme si otázku: Nechce nám Duch Svätý tým niečo naznačiť? Veď v modlitbe môžeme nájsť odpoveď na vyriešenie ťažkostí, zložitých životných udalostí a môžeme pomôcť aj iným, keď vnímame modlitbu ako rozhovor s Bohom. Často sa stáva, že modlitba účinkuje až neskoršie. Modlime sa, získavame si zásluhy, obrazne povedané, ako by sme vhadzovali pri čestnej práci mince do pokladničky. Príde chvíľa, že budeme musieť siahnuť do tej pokladničky, čiže siahnuť po tých milostiach, ktoré sme si zaslúžili v sústredenej modlitbe. A pretože nevieme, akú skúšku nám dá Boh do cesty v našom živote, je potrebné pravidelne sa modliť. Vtedy, keď sa pravidelne modlíme, berieme do rúk svoju spásu. A tak sa stávame podobní Panne Márii, a aj na nás sa plnia slová, že vtedy nachádzame milosť u Boha (por. Lk 1,30).

Všetci máme skúsenosť s ovocím modlitby. Niekto viac, iný menej. Iste máme aspoň jeden zážitok zo života, keď Boh vypočul našu modlitbu. Je možné, že už nám tak veľké veci, ako je ovocie modlitby, zovšedneli. Už nevidíme silu modlitby ak očividne a rukolapne. A predsa stačí sa len viac zadívať na svoj život. Keď sme sa neprestali modliť, máme viac síl odolať hriechu, vyvarovať sa nerozumnostiam a podobne. Raz vo večnosti spoznáme, pred čím a koľkým zlom sme boli uchránení svojou modlitbou. Pozrite, v S l o v e n s k o m  d e n n í k u č. 9/1993 sme mohli čítať článok pod nadpisom  P r í b e h  s k o r o  n e s k u t o č n ý.

Veriaca žena rozpráva: - Rada chodím na trh. Mám tam tú „svoju babku", u ktorej pravidelne nakupujem zaručene nechemizované vitamíny. Zvykla som si už na jej vzdychy nad bezútešnou vidinou zajtrajška. Priznám sa, tieto neveselé repliky sa snažím niekedy nevnímať. Nie pre ľahostajnosť, ale jednoducho preto, že človeka máločo poteší. Avšak to, čo som prednedávnom na trhu zažila, ma prinútilo k zamysleniu. – Predstavte si, táto pani, - ukázala na dobre oblečenú ženu stredného veku, - včera prišla a priznala sa, že mi pred dvoma dňami platila neokolkovanou stokorunáčkou. Vravela mi, aby som neplatný peniaz našla, že ho vymení. – Veľa rokov žijem na svete, ale takéhoto človeka som ešte nestretla. – Viete, keď sa tá pani prišla priznať, neverili sme, že ešte raz príde, - povedala predavačka pri susednom stole. – Ale babka verila. A nesklamala sa.

- Babka prekypovala šťastím a každému na okolí o tom rozprávala. Poctivá zákazníčka, prv, než by sa stihla stať objektom senzácie, sa ticho vzďaľovala. Nedalo mi a pobrala som sa za ňou. – Povedzte mi, - oslovila som ju, - ako sa to stalo? Zmýlili ste sa? – A tu mi neznáma s neuveriteľne pokojnou tvárou rozpovedala celú pravdu. – Tú stovku mala moja matka dávno schovanú v „kredenci". Našla ju vtedy, keď ju už nikde nezamenili. V ten deň, keď som ňou platila, boli to moje posledné peniaze pred výplatou. Skúsený obchodník by mi na ten podvod prišiel, a tak som to skúsila u starkej so silnými dioptriami. Veľmi som sa chvela nepokojom, keď som jej ju dávala. Želela som si, aby chýbajúci kolok zbadala. Vedela som, že chybu napravím, len čo dostanem peniaze. Aj svojmu šestnásťročnému synovi som sa priznala. Bol z toho veľmi smutný. – Tým ste dali synovi zlý príklad, - vravím. – A možno práve dobrý, - namietala moja spolubesedníčka. – On vie, ako to všetko bolo a že ma to mrzí. Keď príde zo školy, poteším ho. Nech vidí, hoci i na príklade svojej mamy, aký je človek krehký a ako ľahko padne do pokušenia. – Mlčky mi podala ruku a odišla. Jej ruku som pocítila vo svojej dlani ešte raz. O dva dni, na prvý piatok, počas svätej omše, keď sme si dali znak pokoja. –

Aj keď sa neveriaci alebo slabí kresťania domnievajú, že modlitba nič človeku nedá, alebo to, čo dáva, je zanedbateľné, mýlia sa. My si dnes uvedomujme, že modlitba je nenahraditeľná. Nielenže nám priamo od Boha dáva milosti v ruženci na príhovor Panny Márie, ale keď sa modlíme už naše vedomé a dobrovoľné uzobranie, sústredenie a otvorenie prináša aj telu úžitok. Práve toto si dnes uvedomujeme a prijímame, že modlitba je ničím a nikým nenahraditeľná. Verím, že aj ten, kto prišiel dnes len zo zvyku, môže odísť s tak krásnym a užitočným povzbudením, len nech urobí to, čo sme si pripomenuli: Sústrediť sa pre oslovenie od Boha. Amen.

Meditácia Ľubomíra Stančeka na dnešný deň z roku 2011/2012