Meditácia na 30.10.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Marcel; Wolfgang, biskup | Mt 23,1-12
Je zhoda medzi našimi slovami a skutkami?
Vieme, že obyčajne koníček a hobby otca sa stávajú koníčkom aj syna. Nie je to nič zlého. Bolo by však namieste, keby otec priúčal syna aj iným činom, napríklad, ako sa stať dokonalým človekom, dokonca svätcom!
Poučenie by neminulo cieľa, keby otec sám dával pritom osobný príklad. Či vari nevznikli naše slovenské porekadlá na základe tejto skúsenosti: „Aký otec, taký syn". „Aká matka, taká Katka!" Mohli by sme aj pokračovať: „Aký učiteľ, taký žiak". „Aký predstavený, taký podriadený!"
Na túto skutočnosť myslel Ježiš, keď povedal zástupom a svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú" (Mt 23,2-3).
Tieto slová Pána Ježiša sú veľmi tvrdé. Je zaujímavé, že ich čítame na adresu farizejov a zákonníkov najmä u Matúša. Je pravdou, že Matúš neovládal stenografiu, nemal po ruke diktafón, a predsa po rokoch, keď píše evanjelium, si na tieto slová Ježiša pamätá. Prečo asi? Má to súvis s jeho životom. Skôr, ako mu Ježiš povedal: „Poď za mnou!" (Mk 2,14), volal sa Lévi, bol Alfejovým synom a zastával funkciu mýtnika. Farizeji opovrhovali mýtnikmi, ako aj hriešnymi ženami. Ježiš sa k mýtnikom a k týmto ženám správal ináč. Neopovrhoval nimi a rovnako nesúhlasil s ich hriechom. Preto vidíme, že títo hriešnici zanechávajú svoj hriech a nasledujú Ježiša, uznávajú svoj hriech a menia svoj život. Farizeji sa pokladali za učiteľov a vodcov národa, za vzor, ktorý sa má nasledovať. Preto ich Ježiš v starostlivosti o ľudí verejne karhá a napomína, keď ich nazýva „slepými vodcami" (por. Mt 23,24), ktorí môžu priviesť ľudí do nešťastia. Ježiš je Boh a keď volí túto cestu napomínania, aj keď sa zdá byť tvrdá, je zaiste správna, aby farizejov upozornil na pýchu, ktorá je koreňom zla, brzdou v napredovaní v duchovnom živote. Text však prezrádza veľkosť Krista. Aj keď ostro karhá, nespomína žiadne konkrétne meno farizeja. Ich nezdravé správanie sa preto dnes nazýva aj farizeizmom. Neznamená to, že všetci farizeji boli rovnaké. Ježiš mal predsa farizejov Nikodéma a Jozefa za priateľov, s ktorými viackrát diskutoval a ktorí sa postarali o jeho dôstojné pochovanie.
Ježiš nás vystríha, by sme sa nestali nezdravými kresťanmi. Farizeji nepoznali rozdiel medzi svetským a duchovným. Preto boli v ostrom spore s nenávidenými pohanmi, okupantmi Ríma. vo svojom živote pohŕdali s colníkmi, ktorí spolupracovali s Rímom, tiež s predajnými ženami, ale aj inými ľuďmi, ktorých pokladali za nečistých. Tu vidíme potrebu osvojiť si správanie Ježiša. On miluje hriešnikov, ale odsudzuje ich hriech. Nikým neopovrhuje, ale odsudzuje hriech. Farizeji boli vzdelaní v Písme, ale pohŕdali jednoduchými ľuďmi. Tak si osvojili a začali privlastňovať to, čo im nepatrilo. Dávali sa volať Rabbi-Učiteľ, rozširovali si remienky a zväčšovali strapce na šatách, čo podľa nich navonok hlásalo veľkosť ich modlitieb. Z toho odvodzovali, že majú právo, aby im bola preukazovaná väčšia pozornosť na uliciach pozdravmi, na hostinách poprednými miestami a v synagógach prvými stolicami. To všetko hovorí o pýche. Ježiš nesúhlasí s týmito ich praktikami života. To, čo učia, je správne, ale skutkami nenasledujú svoje učenie. Totiž správanie farizejov začalo na ich vonkajšom živote tvoriť akúsi masku. Boli vzdelaní, a tak si vedeli nájsť vysvetlenie, únik a ospravedlnenie z množstva predpisov, ktorých bolo 613. A tak Ježiš mohol povedať: „Hovoria, a nekonajú" (Mt 23,3).
Tak si máme uvedomiť, že od nás kresťanov Ježiš, ktorý pozná všetky naše myšlienky a hnutia srdca, si praje, aby sa naše slová zhodovali so skutkami. Keď si ceníme svoju vieru, tak nie iba slovami, ale aj skutkami. Rozhodne je lepšie, keď si uvedomujeme svoje chyby a robíme pokánie, bojujeme proti svojmu hriechu, ako keď si svoj hriech uvedomujeme a skrývame ho, robíme sa lepšími ako sme. Pretvárka pred Ježišom-Sudcom raz neobstojí. Naša pretvárka, robenie sa lepšími ako v skutočnosti sme, vyhýbanie sa pokániu, je len na našu škodu.
Svätý Hieronym na túto tému poznamenáva: Keby som sa mal rozhodnúť medzi dvoma zlými, dal by som prednosť priestupku, ktorý poukazuje na verejné zlo, za ktoré by som znášal trest, a nie na zlo utajené a ešte pod maskou nábožnosti.
Pohľad na život nám potvrdzuje, že všetci, jeden viac, iný menej bojujeme s takouto maskou. Ak správne teraz chápeme Ježišove slová o „obielených hroboch", ktoré zvonka sú pekné, ale zvnútra nie, tak teraz nechceme za žiadnu cenu sa robiť lepšími ako sme, ale chceme za svoje hriechy robiť pokánie. Dnes sa nám dostáva príležitosť a nemali by sme ju podceniť a zaiste nikto ju ani nechce podceniť, že keď sme snáď už dlhšiu dobu - roky nosili masku, že sa robíme lepší ako v skutočnosti sme, vedome sa jej zriekame.
Ježišovi sú milší mýtnik a hriešnica, ktorí si uvedomili svoj hriech a robili pokánie, ako farizej, ktorý ináč hovorí a iná je skutočnosť. To neznamená, že dnes sa máme ku všetkému verejne priznať. Nie! to Ježiš nechce. Napríklad ku krádežiam, nevere, podvodom a iným nečestnostiam. To nie! Nebolo by to dobré pre dobro blížnych a tiež ani pre nás. Ježiš nám však ponúka výhodnú cestu. Čo bolo - to si daj do poriadku vo sviatosti zmierenia, urob pokánie, a to najdôležitejšie - začni bojovať sám so sebou. To znamená nikdy viac!
Spomína žena, ktorú manžel núti dať si vziať dieťa. Je to ich tretie dieťa. - Nikdy to nespravím! Nikdy! - Je veriaca. Má však životnú lekciu. Pred sobášom čakala dieťa. Terajší muž o tom nevie. Vtedy, keď prijímala pokánie, dala sľub, že už nikdy k takému hriechu nedá súhlas.
Koľko je dnes obletovaných žien a keby ich ctitelia vedeli, že už majú na svedomí niekoľko vrážd svojich nenarodených detí....
V životopise Don Bosca čítame, ako raz navštívil rodinu, ktorá bola pokladaná za vzornú kresťanskú rodinu. V jednej chvíli spadla kniha na zem asi sedemročnému chlapcovi a ten v zlosti povedal meno Ježiš. Budúci svätý sa ho spýtal, či pozná Desatoro. Keď chlapec povedal - áno, požiadal ho, aby mu ho povedal. Pri druhom: Nevezmeš meno Božie nadarmo, povedal chlapcovi: - Vidíš, čo si teraz spravil? V zlosti si povedal meno Božie nadarmo. Teraz si urazil Pána Ježiša. - Vtedy chlapec povedal: - A môj otec často takto hovorí. - Matka zbledla a pozrela na manžela, či vybuchne hnevom. Ten však pohladí chlapca a povie: - Musím sa priznať, že máš pravdu. Chcem vás však uistiť, že už nikto z vás nebude počuť odo mňa takéto slovo. - Obrátil sa ku chlapcovi a povedal: - A snaž sa, aby si ani ty už takto nikdy nepovedal. -
Ako by v takejto chvíli reagoval niekto spomedzi nás, nejaký farizej? V tej chvíli by zvolal na syna: - Ty klamár, - a vyhodil by ho z izby. Nedal by si dole svoju masku dobrého kresťana, vzorného otca. Pre nás je to poučná lekcia. Priznať sa ku svojej chybe, a ešte pred dieťaťom, je prejav veľkej pokory. A tomuto sa chceme od dnešného stretnutia viac učiť. Život nám prináša mnohé ťažkosti. Chybíme. Keď však pracujeme na svojom posvätení, chceme byť bez masky pred svetom, keď vieme, že pred bohom naša maska je zbytočná. Pokore sa farizeji vyhýbali. My si však uvedomujeme, že s pokorou, to znamená žiť s pravdou, je ťažší život, ale pred Bohom, a aj pred ľuďmi je to cennejší život. A tu si uvedomujeme, ako veľmi nám pomáha pravidelné spytovanie svedomia, častá svätá spoveď - sviatostné zmierenie a silné predsavzatie.
Príklad máme aj v dnešných svätcoch, ktorí žili celý život pravdu.
Svätý Wolfgang, keď zomiera na dlažbe chrámu, povie: - Bože, buď milostivý mne hriešnemu! - Tak zomieral svätý biskup. Svätý Marcel, po odmietnutí obety bohom, zomiera so slovami: - Som kresťan! Klaniam sa iba jedinému a pravému Bohu. - Tak zomrel vojak-stotník.
Príklad otca je bohatstvo synovo. Príklad učiteľa je obohatenie žiakov. Príklad svätých je obohatenie pre náš život. Je to vec náš všetkých. Amen.