Meditácia na 03.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Martin de Porres, rehoľník | Mt 22,34-40
Príkaz lásky v praxi u svätého
Prežívame novembrový čas, keď nevenujeme pozornosť len našim zomrelým, ale aj rastu našej svätosti. Je to nielen vec potrebná, ale doporučuje nám ju aj Cirkev. Sviatok všetkých svätých zaviedol pápež Gregor IV. v roku 835. Najprv sa v tento deň prejavovala zvláštna úcta Najsvätejšej Trojici. Po Efezskom koncile pribudla úcta k Panne Márii, keď ju koncil nazval Bohorodičkou. Je to rok 431. V tom čase si už Cirkev uctila mučeníkov a vyznávačov z čias veľkých prenasledovaní. Pravda, na mená všetkých si nepomínali. Mená mnohých zostali neznáme. V roku 608 pápež Bonifác IV. posvätil Panteón, ktorý bol dovtedy pohanskou svätyňou, na kresťanský chrám. A práve k tomuto miestu sa začína viazať úcta k tým mučeníkom, ktorí za Krista nielen vyliali svoju krv, ale aj k tým, ktorí pre vieru trpeli a nezomreli, vyznávačom. Tak Panteón sa stal prvým kostolom, ktorý bol zasvätený Všetkým svätým. Tak si Cirkev začala uctievať svätých. Hoci prešiel ešte dlhý proces k tomu, čo dnes Cirkev má za úradný postoj, už odvtedy sú títo našimi orodovníkmi a my ich nasledujeme v láske k Bohu.
Títo svätí prijali za svoje hlavné heslo slová Pána Ježiša z dnešného evanjelia: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou"!... Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" (Mt 22,37-39).
Tento príkaz vidíme u Ježiša v praxi, keď kriesi mŕtveho priateľa Lazára. Vtedy chce zástup poučiť o tom, ako si veľmi vážil lásku Lazára a jeho sestier. Keď kriesi mŕtveho mládenca, chce matke-vdove prejaviť svoju lásku, pretože to bol jej jediný syn, v ktorom mala mať oporu vo svojej starobe. A keď kriesi Jairovu dcéru, poukazuje na vytrvalosť a vieru tohto otca, ktorý sa nedal odradiť ani vtedy, keď mu oznámili, že jeho dcéra už zomrela, aby neunavoval Učiteľa.
Ježiš zasial semeno do našich sŕdc. V tieto novembrové dni je na nás, aby sme tomuto semenu dali v našich srdciach živú pôdu. Dovoľme, aby prinieslo bohatú úrodu. Prosia nás o to naši zomrelí, učí nás o tom naša viera, je to aj vôľa Učiteľa-Ježiša. A prijať toto všetko je len na naše obohatenie.
A tak dnes chceme smelo prijať aj osobné skúsenosti svätých, čo nie je vec zanedbateľná. Príklad lásky v praxi vidíme u dnešného svätého – Martina de Porres.
V mladosti chcel byť lekárom, ale štúdiá nedokončil. Chcel sa stať rehoľníkom. Postavila sa mu do cesty prekážka. Bol synom španielskeho šľachtica a čiernej otrokyne, teda bol miešanec a nezákonný. Dominikáni v Lime ho neprijali. Stal sa len členom tretieho rádu. Po rokoch ich presvedčí svojou pokorou, s akou sa skláňal ku chorým, o veľkosti jeho lásky a dovolia mu zložiť rehoľné sľuby na brata. Bol to ten najlepší lekár svojej doby. Nelieči len telá, ale aj duše svojich zverených. Vo svojom voľnom čase adoruje hodiny na kolenách. Boh ho za jeho lásku požehná mnohými mimoriadnymi darmi. Vie prorokovať, vie čítať v ľudských srdciach. Za tým sa však skrývajú mnohé pôsty a telesné umŕtvenia. Mal podobnú vlastnosť ako svätý František –l miloval prírodu, staral sa o psov, a dokonca kŕmil aj myši. keď sa však myši v kláštore rozmnožili, bolo zle na Martina. Vtedy ich všetky vyviedol na pole a zakázal im vracať sa späť do kláštora. Popri svojej činnosti lekára musel sa starať aj o svojich chorých. Chodil po žobraní. Nezabudol ani vtedy povzbudiť darcov, aby sa starali o spásu svojich duší. Raz sa mu stalo, že mu cestu zatarasila skupina zbojníkov. Predviedli ho pred veliteľa. Martin ho poprosil, či si môže trochu odpočinúť. Na otázku veliteľa, či vie, pred kým stojí, Martin povedal: - Viem, lebo o tebe často počujem. Preto ťa prosím, daruj mi niečo pre mojich chorých! – Veliteľ bol z toho prekvapený a Martina nielenže prepustil, ale aj obdaroval.
Nezabúdajme, že aj my sme povolaní k svätosti. Amen.