Meditácia na 05.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Imrich; Alžbeta a Zachariáš | Mt 13,44-46
Svätosť v rodine
Počuli ste niekedy o tom, že sa dá čítať aj bez toho, že by ste mali pred sebou niečo napísané? Aj keď si hneď nespomeniete, že áno, väčšina z vás, najmä starších, má z toho skúsenosti. To znamená, že to v praxi robíte a priamo si to ani neuvedomujete.
Povedzme si príklad: Prídeme k niekomu na návštevu. Už podľa prijatia si utvoríme obraz o rodine, prípadne o človeku. Niekto môže namietať, že prvý obraz môže klamať. áno, je to možné. Keď sa rozhliadneme po byte, všimneme si mnohé veci. Nielen poriadok, zariadenie, ale aj to, či na stene je kríž, nábožný obraz, prípadne niekde nie je nejaký kresťanský symbol. Z týchto vecí čítame o rodine veľa. Keď sa stretneme s nimi viackrát, dočítame sa o živote, atmosfére a názoroch toľko, že nemusíme sa nikoho na nič spytovať a budeme si môcť utvoriť svoj správny úsudok.
Čo si o našej rodine môžu prečítať z toho, čo sme si povedali?
Ježiš v dnešnom krátkom evanjeliu dvakrát spomína „nebeské kráľovstvo".
Aj keď dnes sa veľmi málo rozpráva o kráľovstvách, pretože ich vystriedali republiky a o Ježišovi nehovoríme ako o kráľovi, rozumieme dnešnému evanjeliu aspoň tak dobre ako Ježišovi súčasníci. Odmena, ktorú Boh prisľúbil, vyžaduje z našej strany námahu, osvedčenie sa a prácu na sebe. Prirovnáva duchovné veci k prirodzeným. Keď vieme pre pominuteľné veci vynaložiť toľko úsilia, tým viac by sme sa mali starať o duchovné veci.
Aktuálne veci, ktorým neuberie čas na význame a hodnote, je túžba po našej svätosti. Žiť v spojení s Bohom nielen v kostole, prípadne, len keď sa modlíme, ale často, najlepšie stále. Svätosť nie je záležitosťou jedného dňa. Je to tichá, mnohoročná a tvrdá práca na sebe a tiež aj pomoc iným. Ak chceme získať poklad – svätosť, je potrebné jej podriadiť všetko ostatné. Pracovať na sebe znamená byť aspoň tak vynaliezavý ako obchodník, ktorý chce skutočne zbohatnúť. Je krásne a užitočné, keď táto snaha sa uskutočňuje v rodine. Keď snaha po pokoji srdca a čistom svedomí sa prenáša na deti postupne a primerane ich chápaniu a možnostiam. Rodičia získavajú spokojnosť, keď nadíde čas ich odchodu zo sveta, že ich lúčenie nie je trvalé a deti nadobúdajú nádej, že sa so svojimi rodičmi stretnú vo večnosti.
Toto pochopili aj svätí rodičia sv. Štefan a Gizela, rodičia sv. Imricha. Otec synovi napísal akési pravidlá dobrého kresťanského života: De institutione morum ad Emericum Ducem. Imrich nesklamal svojho otca. Práve naopak. Hoci Imrich zomiera skôr ako otec, otcova práca sa vyplatila. Imrich zomrel náhle. Hildesheimská kronika tvrdí, že Imricha roztrhal na poľovačke divý kanec. Otec mal však útechu, lebo sa presvedčil, že Imrich bol bezúhonná duša. Raz Imricha chcel sám vyskúšať. Bola polnočná svätá omša, keď prišiel do kláštora, kde bol tento mních. Keď prišiel kráľ, všetci ho v kostole pozdravili, len mních neodpovedal na otázky kráľa a modlil sa ďalej. Na druhý deň kráľ pokarhal Maura, že bol nezdvorilý, nevychovaný a hrubý. Maurus spokojne počúval a nepovedal ani slovo na svoje ospravedlnenie. Nakoniec sa poďakoval za pokarhanie. Kráľ tak spoznal, že syn Imrich má dobrý postreh a postaral sa, aby sa Maurus stal biskupom a pokračoval pri pokresťančovaní Uhorska.
Rodičia, ak chcete, aby ste boli spokojní v deň odchodu z tohto sveta, sledujte svoje deti, s kým sa priatelia, kto je ich vzor, ideál, čomu dávajú prednosť, čo je pre nich cenné, hodnotné a krásne. Je správne, keď príklad v zor si deti berú od svojich rodičov.
Deti čítajú z našich slov a reakcií. Je to lekcia pre ich život. Kiež by sme deťom dali príklad svätosti! Amen.