Meditácia na 09.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Posviacka Lateránskej baziliky | Jn 2,13-22
Čo pre mňa znamená kostol
Na svojich potulkách svetom zaiste navštívite aj kostoly. Sú to skvosty svojej doby. Tieto chrámy aj po stáročiach hovoria o tých, na ktorých si dnes už nespomíname, prípadne vieme len o veľkých a slávnych staviteľoch. A predsa, tieto chrámy hovoria o láske človeka k Bohu. Kostol bol, je a bude pre veriaceho človeka miestom, kde sa stretáva viac ako inde v živote so svojím Bohom. Preto kostolu venuje to „naj" zo svojho ducha, šikovnosti, zručnosti, nadania a vkusu. A je to aj správne. Bohu predsa patrí dať to „naj".
Ježiš, keď horlil za chrám, s bičom v ruke pripomenul prítomným slová žalmistu: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom" (Jn 2,17; Ž 69,10).
Ježiš, ako každý Žid od 12-teho roku, pravidelne na Veľkú noc, prípadne na Turíce a Sviatok stánkov, putoval do Jeruzalemského chrámu. Tento chrám bol pre Židov symbolom spojenia s Bohom. Kráľ Dávid chcel bohu postaviť chrám, ale Boh mu cez proroka dal vedieť, že to nebude on, čo postaví bohu príbytok, pretože mal svoje ruky poznačené krvou, ale jeho syn Šalamún. Začal ho stavať v roku 968 pred Kristom. Bol to skvost a pýcha národa. Netrvala však dlho. Nabuchodonozor zničil chrám a vyplieni ho. Nič bolestnejšie nemohol národu spôsobiť. Bolo to 29. júna roku 587. Pod vedením Zorobábela sa národ vracia zo zajatia v Babylone, je to asi rok 520 (por. Ezd 2,2; Neh 7,7) a začnú s novou výstavbou chrámu. Tento nový sa vo svojej veľkoleposti nemohol zrovnať s tým, ktorý vystaval Šalamún. Znova bol spustošený Antiochom IV. roku 168 pred Kristom (por. 1 Mak 1,57.62). Posledné prebudovanie chrámu previedol Herodes Veľký. Do tohto chrámu vstúpil viackrát aj Ježiš. Chrám bol nielen miestom prinášania obiet – krvavých a nekrvavých, ale z evanjelia vidíme aj mentalitu Židov, že z chrámu urobili tržnicu. Ježiš tú realitu použije na zvýraznenie chrámu svojho tela, čiže chrámu Ducha Svätého.
A práve to si dnes viac chceme uvedomiť. Duša, za ktorú prelial svoju krv Ježiš, si zasluhuje pozornosť. Keď Židia venovali takú starostlivosť chrámu z kameňa, mali by sme tým viac venovať pozornosť a starostlivosť svojej duši. Hriech v duši spôsobuje väčšie spustošenie, ako s chrámom urobil Vespazián s vojskom roku 70, keď do dnešného dňa Židia chrám už neobnovili. Hriech ničí náš nárok na večnosť s Bohom. Ježiš nás vykúpil a spasil, ale naša spása zostáva v našich silách a moci.
Poznáme svoje prednosti i zápory. Vieme, že nikto z nás si nemôže povedať, že má svoj boj o dušu vyhraný. Do posledného úderu srdca a po stretnutie s Kristom-Sudcom musíme o spásu duše bojovať. Ježiš nás však nenecháva samých. A tak aj dnešný sviatok, keď si spomíname na posvätenie Lateránskej baziliky v Ríme, chce nás znova upozorniť na veľkosť našej duše a spásy.
Bazilika je stará. Dal ju postaviť cisár Konštantín Veľký v 4. storočí. Naša duša je naša od chvíle počatia. Bazilika je zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi, sv. Jánovi Evanjelistovi a sv. Jánovi Krstiteľovi. Naša duša má patriť len Bohu. Bazilika do roku 1305 po aviónske zajatie bola sídlom pápežov. Naša duša je sídlom živého Boha. Bazilika sa považuje za kostol pápeža. Naša duša za príbytok Boha. Bazilika má veľkolepú výzdobu, veľkosť, krásu... Naša duša je obraz Boha. V Bazilike sa prinášajú obety sv. omše. V našej duši má byť stálym hosťom Ježiš. Keď prednedávnom v septembri 1993 atentát zničil jej priečelie, zhrozil sa nad tým celý kultúrny svet.
Nedovolíme, aby hriech zničil našu dušu. V chráme sa správame dôstojne. A tak dôstojnosť chceme mať na pamäti, keď sa jedná o našu dušu. Chrám voláme domom Božím. Duša ním musí byť. Chrám je svätá budova, ale duša ňou má byť.
Moja duša je mojou chválou alebo hanou dnes i po celú večnosť. Moja duša je moja vizitka. Amen.