Meditácia na 25.11.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
sv. Katarína Alexandrijská, panna a mučenica | Mt 25,31-46
Blahoželáme výherkyniam súťaže:
1. Marianna Pullmanová - Bratislava, 2. Anna Peterová - Tovarníky, 3. Elena Kováčiková - Martin
- ostatným zúčastneným, ktorí správne odpovedali, tiež posielame poštou odmenu za účasť v súťaži,
ďakujeme za Vašu priazeň.
Správna odpoveď znie: Hlavný hrdina románu P. Ľubomíra Stančeka, ktorý pracuje v Angole sa volá "Alojz".
Súťažná otázka bola z románu MAMA a SYN, ktorý si celý môžete vypočuť i prečítať na našej stránke.
Využiť svoj život na získanie odmeny od Boha
Zvyklo sa povedať, že človek by nemal zabudnúť na tri miesta: na rodičovský dom, kostol, kde bol pokrstený a školu, kde začal vnikať do tajov vedy. Na tieto miesta sa máme nielen vracať a spomínať na to, čo bolo, prípadne ďakovať za dar života rodičom, krstným rodičom; kňazovi, ktorý nás pokrstil a tiež učiteľom, ktorí urobili kus ťažkej práce pre náš život, ale pripomenúť si a oživiť povinnosti k ďalšiemu životu. Rodičovský dom nám pripomína, že máme ešte jeden dom, do ktorého máme túžiť sa dostať a žiť v ňom naveky. Kostol, kde sme prijali krst, nás má prebudiť, keď nás svet uspal svojou arómou, aby sme nezabudli na povinnosti, ktoré nás od krstu zaväzujú. A škola nám má pripomenúť, že na ceste do večnosti sa učíme stále a máme mať snahu obstáť na konci života čo najlepšie. Jednou vetou sa to dá vyjadriť takto: Využime svoj život na získanie odmeny od Boha.
Na to nás upozorňuje Ježiš, keď na sviatok Krista Kráľa, poslednú nedeľu v cirkevnom roku, čítame slová: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov" (Mt 25,31-32).
Ježiš hovorí o svojom druhom príchode na svet. Bude to čas, keď všetci ľudia budú musieť uznať Ježiša Krista za Boha. Vtedy sa Ježiš predstaví svetu ako Sudca, ktorému Otec odovzdá právo posledného slova nad každým človekom, pretože zomrel za všetkých ľudí. Ježiš nebude len trestať za hriechy, ale rovnako bude aj odmieňať všetko vykonané dobro. Tento súd je možné nazvať aj vyhodnotením nášho života, prípadne vyhlásením odmeny za celý náš život. Potrebu tohto súdu cítiť aj z toho, že Boh je Spravodlivý. Pred celým svetom sa odhalí a odtají všetko dobro a zlo. Boh tak dokáže aj to, že je vševediaci. Nik nebude môcť niečo namietať proti výroku, vyhovárať sa, že nevedel, nepoznal, nerozumel a podobne. Ježiš presne učí, podľa akých kritérií nás bude odmieňať a brať na zodpovednosť. Predstavuje skutky milosrdenstva. A tak povie: Čokoľvek ste urobili jednému z mojich bratov, mne ste urobili a čokoľvek ste neurobili jednému z mojich bratov, mne ste neurobili. Tí, čo prejavili svoju lásku nielen slovom, ale aj skutkom, pôjdu do večného života a tí, čo zanedbali lásku k Bohu a blížnemu, pôjdu do večného trápenia.
Ježiš vyzýva svojimi slovami k aktivite podľa jeho slov a príkazov. Naša spása je teda v našich rukách. Ježiš učí, že nestačí len dať Bohu, čo patrí Bohu, ale aj v blížnom vidieť Boha, ako aj sami seba. Nech robíme čokoľvek, nech znamenáme čokoľvek, keď sme obdarovaní rozumom a slobodnou vôľou, máme na prvom mieste plniť vôľu Božiu. Vtedy žijeme príkaz lásky. Hriech prarodičov spôsobil, že sa odmietavo staviame k moci, odmietame podriadenosť, ťažko skláňame hlavu či koleno. Toto si od nás Ježiš praje, a dokonca, aby sme to robili s láskou. Lebo každému chce dať odmenu, ktorej sa nevyrovná nič svojou hodnotou, krásou a veľkosťou, čo on pripravil tým, ktorí splnia jeho slová. Dnes je ten čas, kedy máme využiť, čo nám je ponúknuté a splniť, čo sa od nás právom očakáva. Čím viac sa budeme o to usilovať, tým viac budeme bližšie k Bohu i blížnemu ako k sebe samému.
Predstavme si obrázok, ako kreslia deti slniečko. Ten kruh je Ježiš. Lúče vychádzajú zo slniečka. Lúče, to sú naše cesty života. Čím viac sme bližšie ku Ježišovi, tým aj naše cesty jedného k druhému sú bližšie a tým je aj teplejšie, to znamená máme väčšiu radosť z priateľstva s Bohom a radosť, že aj iní prežívajú to isté.
Ježiš si praje, aby sme vedeli, keď vidíme núdzu, hlad a smäd, keď potrebuje niekto iný hmotnú pomoc, keď je niekto chorý a prípadne nespravodlivo trpí, alebo je väznený, aby sme nemlčali. Podľa možností a schopností prejavme lásku Kristovi v týchto bratoch a sestrách. Nie je dnes zanedbateľná výzva na pomoc vojnou skúšanému Sarajevu. Zriecť sa jedného darčeka na Vianoce v ich prospech. V tom sa ukazuje kresťanská láska. To je vecou viery moderného kresťana. Ako by sme ďakovali, keby sa situácia otočila a my by sme sa ocitli v ich dnešnej situácii. Svoj život môžeme využiť na získanie čo najviac zásluh aj vo vlastnej rodine, v okolí alebo v priateľstve.
V životopise sväte Alžbety Uhorskej čítame, ako sa starala o tých, čo trpeli núdzu. Raz obdarovala chudobnú ženu svojou vlastnou sukňou. A ako sa jej táto žena odplatila? Keď sa stretli po čase na lavičke cez potok, sotila svoju darkyňu do studenej vody. Alžbeta na ňu nezanevrela. Koľko je u nás sporov! Dokonca medzi príbuznými o majetok. Kto si čo odnesieme do hrobu? Nie je dnes na čase ísť a zmieriť sa so svojím bratom? Čo ti pomôže dnešná omša, keď nechceš povedať prepáč alebo odpustiť? Nič! Si farizej.
Svätá Cecília, panna a mučenica, je uctievaná ako patrónka hudobníkov. Tradícia o nej hovorí ako o žene vo svojej dobe krásnej a vzdelanej. Jej spolupráca s anjelom strážcom privedie k Bohu jej manžela a švagra, ktorí sú neveriaci. Ak ju chceme nasledovať, nie je to nič nemoderné, Koľko je v našich rodinách, kresťanských rodinách náboženskej nevedomosti a ľahostajnosti! Náš kresťanský príklad slovom, a najmä skutkom, je dnes veľmi potrebný. Prečo tak zriedka si nájdeme čas v rodine, rodičia s deťmi, na spoločnú modlitbu? Prečo tak málo vieme pristupovať ku Oltárnej sviatosti? Prečo len niekoľkokrát do roka a len raz či dva razy po sviatosti zmierenia, spovedi? Takto veru, si nezískame tie zásluhy, ktoré sú nám ponúkané Ježišom.
V tomto týždni bol sviatok sv. Klementa I., pápeža a mučeníka. Vynikal ako učenec a spisovateľ. Spomína sa jeho list veriacim do Korinta. Nepatrím aj ja medzi tých, čo stratili súdnosť? Pozeráme, čítame, počúvame o veciach, ktoré sú hanbou moderného človeka, a nie tak ešte kresťana.
Na gynekológii sa žena, ktorá prišla dať zabiť svoje nenarodené dieťa, opováži povedať primárovi, aby jej to spravil vo štvrtok, pretože v piatok je prvý piatok a ona chce ísť na spoveď! Takto pred Bohom neobstojíme ako spravodliví. Je namieste vrátiť sa cez budúci Advent k rozumnej a duši prospešnej umŕtvenosti. Vedieť si dovolené a príjemné odrieknuť, čas a prípadne iné venovať na prospešnejšie ciele.
A naša patrónka svätá Katarína? Tá nám nemá čo povedať? Jej príklad života ju predurčil za patrónku filozofov, teológov a to je zanedbateľné? Vieme o nej, že poznala Sväté písmo a za spolupráce s Duchom Svätým dokázala umlčať učencov svojej doby, s ktorými viedla obhajobu svojej viery. Kto môže spomedzi nás povedať: Mám dostatočné vedomosti vo svojej viere. Moja láska k Bohu, k blížnemu i ku sebe nepotrebuje nápravu, skvalitnenie. Môj život nemá chýb, nedopúšťam sa omylov, hriechov, som svätý.
Dnes si uvedomujeme: Nikto z nás sa nevyhne stretnutiu s Kristom Kráľom. Kristus, ten "divný kráľ" bez pozemského žezla, koruny, trónu, vojska a prepychového bývania, nie je rozprávka, ale realita, skutočnosť.
Na toto myslel pápež Pavol III. keď 31. októbra 1541 poobede pred zhromaždeným pápežským dvorom v Sixtínskej kaplnke dal znak, aby strhli z čelnej steny závoj. Freska, ktorú prítomní po prvýkrát videli, vyrazila všetkým dych. Nastalo hrobové ticho. Pred ich očami sa totiž objavila grandiózna panoráma posledného súdu podľa Matúša z dnešného evanjelia: Kristus ako Sudca sveta, anjeli ako poslovia poslednej hodiny, radosťou preniknutí oslávenci a zúfalstvom zachvátení zatratenci. Keď pápež, ktorého nebolo možné tak ľahko vyviesť z rovnováhy, uvidel túto scénu, doslova padol na kolená a zvolal: - Pane, zmiluj sa nado mnou, keď prídeš súdiť živých i mŕtvych! – Potom sa obrátil na prítomného Michelangela a pohnutým hlasom mu povedal: - Zaintonuj Verím! – A umelec, na ktorého tvári sa vznášal súmrak melanchólie si kľakol a nahlas, a výrazne sa modlil: - Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v JežišaKrista, jeho jediného Syna... Verím v Ducha Svätého... v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný. –
Táto epizódka nám poradila, čo máme dnes všetci spraviť. Preto už dnes, skôr ako sa naplnia slová evanjelistu, splňme radu a plňme si povinnosť kresťanov. Dnes sa zriekame formalizmu a chceme činným spôsobom žiť svoju vieru. Nechceme čakať na konfrontáciu s Kristom. Povedzme si: Chcem už dnes splniť čo najvernejšie a najpresnejšie svoje životné úlohy matky, otca, rodiča, študenta, dôchodcu, kňaza, skladníka alebo šoféra. Dnes sa chcem zriecť vedome a dobrovoľne všetkých hriechov; odpúšťam všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom ublížili na tele, alebo na duši. Dnes sa vedome a dobrovoľne zriekam všetkého, čo sa rozchádza s tým, čo chce odo mňa Kristus. Dnes vedome a dobrovoľne chcem povedať Kristovi: „Otče náš, buď tvoja vôľa" (Mt 6,10). A to vo všetkom, hoci aj v prijatí ťažkej choroby, smrti alebo inej nepríjemnosti. Pretože si dnes uvedomujem, že ma čaká stretnutie s Bohom, Sudcom, Ježišom Kristom, Kráľom všetkého.
Rodičovský dom, škola, tento kostol, kde sme boli pokrstení, tieto významné miesta, ktoré nám pripomínajú pre nás významné veci, dnes na konci cirkevného roka nám pripomínajú: Nezabúdajte, my sme boli na začiatku vo vašom živote, ale na konci sa nevyhnete stretnutiu s Bohom. Preto získajte si čo najviac zásluh, ktoré vám vynesú najväčšiu odmenu, uznanie, keď vám Ježiš povie: „A pôjdu spravodliví do večného života" (Mt 25,46). Amen.