Meditácia na 06.12.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok po 1. adventnej nedeli | Mt 9,27-31
Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!" Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?" Oni mu odpovedali: „Áno, Pane." Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili." A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!" No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji. „Áno, Pane."
Výzva do dnešných dní. Fenomén k vyznaniu viery
Čuj! Ktosi volá: Na púšti pripravte cestu Pánovi. Aj slepec kričí: „Syn Dávidov" Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Na púšti pripravte cestu Pánovi, to znamená tam, kde ešte nič nevidno, kde nie je ani náznak toho, že by tam čosi mohlo byť. Prorok je predovšetkým tlmočníkom Božej vôle toho, čo Boh koná alebo chce konať. Nemusí ísť pritom nevyhnutne o veci, ktoré sa majú stať v budúcnosti, i keď tu vidíme, že práve také teraz prorok Izaiáš ohlasuje. Spôsob jeho reči je navyše charakteristický aj tým, že oznamuje budúce veci ako také, ktoré sa dejú už teraz: Hovorí: teraz sa skončilo jeho otroctvo, teraz je odčinená jeho vina,... pretože v Božej mysli sa tieto veci dejú už teraz, hoci my ešte nič nevidíme. Ďalej pokračuje opisom toho, ako má táto príprava vyzerať - v poníženosti a pokore, k skloneniu sa pred svojím Bohom: Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove. Prorok volá: Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona, pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema! Pozdvihni, neboj sa, povedz mestám Júdska: „Hľa, váš Boh!" Aké mocné muselo byť toto slovo pre tých, ktorí ho vtedy počúvali. Ponoreným do beznádeje, zúfalstva a sklamania zaznieva: „Hľa, váš Boh!" Akoby im prorok chcel povedať: „Zdvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie!"
Aký to má však súvis s nami? Podobne ako ľudia tamtých čias, aj my sme dnes ponorení do zajatia rôznych otroctiev, či sú to otroctvá vonkajšie alebo vnútorné. Čoraz častejšie sa stretám s ľuďmi, ktorí sú ubití životom a zavalení prácou a povinnosťami, prípadne znechutení neúspechom a sklamaniami. Nehovoriac o hriechoch, ktoré každého z nás zbavujú radosti a priateľstva s Bohom. Všetky tieto veci nás stavajú do pozície otrokov tých, ktorí potrebujú vykúpenie. Čo je však ešte zarážajúcejšie, nemusí ísť len o negatívne skutočnosti, ktoré potrebujú vykúpenie, často nás do postavenia otrokov stavajú aj zdanlivo dobré veci, pastoračné aktivity, pomoc alebo služba vo farnosti. V návale práce a pod tlakom splnenia termínov možno odsúvame Boha bokom a žijeme si v svojich starostiach a jediné, čo nám môže pomôcť, je Izaiášovo zvolanie: „Hľa, váš Boh!" Evanjelium adventu ide však ešte ďalej, pretože kým v Starom zákone ohlasovali proroci zásah Boha uskutočnený často prostredníctvom niekoho iného - konkrétne dnes kráľa Kýra. Ján Krstiteľ ohlasuje v evanjeliu príchod samého Boha. A tak už nejde len o ohlasovateľa, ale o toho, ktorý má moc reálne naše oslobodenie uskutočniť.
Jeden môj blízky priateľ mi nedávno hovoril o svojom bývalom spolužiakovi. Pri prvom stretnutí po skončení gymnázia prišla reč na vieru a vzťah k Bohu. Tento mladý človek začal hľadať Boha preto, že sa zamiloval do úprimne veriaceho dievčaťa. Nezostal len pri tom, že bude rešpektovať jej vyznávanie viery, ale sám sa podujal hľadať v živote Boha. Čítal knihy, rozprával sa s ľuďmi, pýtal sa na Boha. Pri ich spoločnom rozhovore povedal svojmu priateľovi o všetkom svojom úsilí. No zároveň sa mu zdôveril: „Pri všetkom, čo som o Bohu čítal a počul, ešte stále neviem, prečo by som mal potrebovať Boha. Všetko, čo robím, funguje aj bez neho. Aj charita a láska k blížnemu môže fungovať bez neho." A skutočne, ako mi povedal môj priateľ, tento človek žije veľmi slušným životom. Problémom jeho hľadania Boha je však to, čo sám povedal, hoci si to možno ani neuvedomoval: On nepotrebuje Boha.
Kresťanská viera nie je o tom, či potrebujeme Boha preto, aby sme boli dobroprajní a láskaví, alebo sa vedeli obetovať. My potrebujeme Boha pre našu spásu. Ani sebalepší človek nemôže dosiahnuť spásu bez Ježiša Krista, ktorý nám ju prináša.
Predmetom Markovho evanjelia je osoba Ježiša Krista - Ježiš Kristus sám. Marek nám ho predstavuje ako nový začiatok dejín spásy každého z nás. V ňom nachádza zmysel celý náš život i všetko, čo v ňom robíme. Ak ho však chceme prijať, musíme ho najprv poznať a očakávať, pripraviť si srdce na jeho príchod úprimným pokáním. Skúsme počas nasledujúcich dní častejšie zobrať do ruky Markovo evanjelium a učme sa v ňom poznávať Ježiša. Urobme to veľmi konkrétne: stanovme si čas, napríklad desať minút každý deň, počas ktorého budeme čítať krátku časť z evanjelia a počúvať, čo nám chce Boh skrze svojho Syna, Ježiša Krista, povedať.
Aktívne očakávať narodenie Spasiteľa, znamená pripraviť mu cestu vo svojom srdci. Uveriť v neho ako v Božieho Syna a začať stavať cestu na púšti v nádeji, že on príde... Vo viere, že už teraz prichádza. Amen.