Meditácia na 09.12.2013
Meditácie Ľubomíra Stačeka
Nepoškvrnené počatie Panny Márie | Lk 1, 26-38
Neprehliadnite NOVINKY | Viac o Panne Márii
Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas`, milosti plná, Pán s tebou." Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca." Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné." Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." Anjel potom od nej odišiel.
Niekoľko otázok. O čom hovorí dnešný sviatok? K čomu nás zaväzuje učenie Cirkvi k Panne Márii? O Panne Márii máme v Cirkvi štyri dogmy, ktoré nám i dnes napriek rôznym kritikám, mienkam, názorom, platí a bude až do konca sveta to, čo napísal sv. Lukáš: „Lebo Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1,37).
História dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn - Mesiáš a Vykupiteľ sveta, sa zrodil z Panny Márie. Ppredpovedal to aj starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo značí Boh s nami" (Iz 7,14). To napokon vyznávame i všetci v apoštolskom vyznaní viery: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny. Čo však znamená, že Panna Mária bola Nepoškvrnene počatá?
Cirkev v náuke o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému "staň sa", sa mohol vteliť Boží Syn - Ježiš Kristus. To nám hovorí, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky - svätej Anny, chránená od dedičného hriechu. Boh Otec v Panne Márii pripravil pre svojho Syna matku, ktorá by bola dôstojným príbytkom pre jeho od večnosti existujúceho Syna. Cez archanjela Gabriela ju však požiadal o jej slobodný súhlas so svojim plánom. Mariánsky sviatok - Nepoškvrnené počatie Panny Márie, sa začal v Cirkvi sláviť v deviatom storočí na Východe a o sto rokov neskôr i na Západe. V 10. storočí sa slávil Normandii, odtiaľ sa preniesol do Anglicka, kde bol veľmi obľúbený. V 12. storočí a slávil v Lyonskej arcidiecéze a na niektorých iných miestach Francúzska. Sviatok chválil pápež Sixtus IV. v roku 1476, ale diskusie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie medzi dominikánmi františkánmi trvali až do 17. storočia. V 17. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, dnes Kongregácia pre náuku viery, zakázala používať výraz „Nepoškvrnené počatie". Obľuba toho sviatku naďalej rástla, pápež Klement XI. v roku 1708 nariadil, že bude záväzným pre celú Cirkev. Až pápež Gregor XVI. (1831-1846) bol priaznivo naklonený vyhláseniu dogmy, ale pre opozíciu katolíckych kruhov z Nemecka, Francúzska a Anglicka, nemohol svoj úmysel uskutočniť. V roku 1836 pápež Gregor XVI. Oficiálne schválil učenie o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Keď potom jeho nástupca Pius IX. konečne túto dogmu vyhlásil, urobil tak aj napriek mnohým námietkam aj zo strany biskupov, ktorí tvrdili, že to nie je ani potrebné, ani vhodné.
Dogma bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov Cirkvi, konkrétne svätý Tomáš Akvinský a svätý Bernard z Clairvaux, nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o Nepoškvrnenom počatí. Pozitívne sa však k tejto vieroučnej pravde staval známy blahoslavený Ján Duns Scotus. Pápež Pius IX. (1846-1878) apoštolskou konštitúciou Ineffabilis Deus z 8. decembra 1854 vyhlásil ako dogmu katolíckej viery, že Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.
Ako odpoveď na slávnostné vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí, pruský kráľ Friedrich Viliam IV., ktorý bol protestant, sa pokúšal zorganizovať medzinárodný protest. Niektorí pravoslávni, anglikánski, luteránski a kalvínski teológovia toto vyhlásenie okamžite odsúdili. O štyri roky neskôr sa Panna Mária pod týmto menom predstavila pri svojom zjavení v Lurdoch Bernadete Soubirousovej, ktorej povedala: „Ja som Nepoškvrnené počatie."
O niekoľko storočí neskôr, živá a modliaca sa Cirkev zvážila zjavenie o panenstve Márie v Písme, a definovala druhú mariánsku dogmu o trvalom panenstve Panny Márie. Na Lateránskom koncile roku 649 pápež Martin I. vyhlásil trojakú podstatu panenstva Márie: "Mária počala bez oplodnenia mužom z Ducha Svätého, bez porušenia porodila Krista a po pôrode si zachovala neporušené panenstvo" (Lateránsky koncil r. 649 A.D., DS 256). Tretia mariánska dogma o Nepoškvrnenom počatí, prišla o viac než tisíc rokov neskôr. Štvrtú dogmu týkajúcu sa Márie - Nanebovzatie Panny Márie, vyhlásil pápež Pius XII. za dogmu katolíckej viery 1. novembra 1950.
Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn, Mesiáš a Vykupiteľ sveta sa zrodil z Panny Márie. Cirkev v náuke o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému "staň sa", sa mohol vteliť Boží Syn - Ježiš Kristus. To nám hovorí, že Panna Mária bola pri počatí v živote svojej matky svätej Anny uchránená od dedičného hriechu. Boh Otec v Panne Márii pripravil pre svojho Syna matku, ktorá by bola dôstojným príbytkom pre jeho od večnosti existujúceho Syna. Cez archanjela Gabriela ju však požiadal o jej slobodný súhlas so svojim plánom. Bola to vôľa nebeského Otca, aby bol jeho Syn, Ježiš Kristus poslaný na svet na spásu ľudstva (porov. Jn 3, 16; Fil 2, 6-11).
Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí sa uskutočnilo až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Udialo sa v napätej situácii v Ríme, keď zanikal pápežský štát. Pius IX. bol vlastne jeho poslednou hlavou. Krátko na to nasledoval Prvý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil neomylnosť pápežov, čo sa týka viery a mravov, a to je aj prípad vyhlasovania dogiem a kanonizácií. Aj dnes keď neutíchajú protesty voči Panne Márii a dokonca, že je to jedná z prekážok ekumenizmu, nič nezmení na skutočnosti, čo učí a k viere predkladá Magistérium Cirkvi.
Aj keď sa zdá, že svet na Pannu Máriu zabúda, v srdciach veriacich kresťanov katolíkov má Nepoškvrnená svoje miesto. Aj dnes sa s úctou vinieme k tej, ktorá nám je vzorom lásky ku Kristovi. Veríme, že Panna Mária je dcérou Boha Otca, Matkou Ježiša Krista a nevestou Ducha Svätého. Tak to v dejinách spásy vidíme z Písma, Tradície Cirkvi a z učenia Magistéria. Amen.
Pondelok po 2. adventnej nedeli | Lk 5,17-26
„Ktože je to?...."
Máme žiť jeden pre druhého. Ježiš má radosť, keď si navzájom pomáhame.
Potrebujeme jeden druhého? Ak áno, vtedy darujeme kúsok zo svojho srdca. V evanjeliu nás povzbudzuje správanie štyroch mužov, čo k Ježišovi na uzdravenie nesú chorého. Ježiš nielen slovom, ale aj skutkom dokazuje svoju moc. Neprišiel na svet, aby sa predstavil ako zázračný liečiteľ. Učí nielen slovom, ale aj skutkom, že je Mesiáš, ktorý prišiel zmieriť ľudstvo s Otcom.
Dedičný hriech spôsobil následky na všetkých ľuďoch až do konca čias. Rovnako aj každý osobný hriech, ktorý človek pácha, spôsobuje následky na telesnom i na duchovnom živote človeka. Chce, aby sme uverili jeho učeniu. Príkaz lásky sa dotýka nášho presvedčenia, života v duši, ako aj prejavov vonkajších - vo vzťahu k Bohu, blížnym i k sebe samým. Príkaz lásky oslovuje ku konkrétnym postojom, skutkom správaniu.
Keď sme verní Ježišovým slovám „buď vôľa tvoja", nesmie a nemôže nám byť ľahostajné - pomôcť či nepomôcť svojmu blížnemu. To neplatí len o sociálnej či charitatívnej oblasti. To má platiť vždy a všade. Máme preto zatvárať oči pred plnením príkazu lásky? Dáme prednosť filozofií „čo ťa nepáli, nehas"? To nie je a nemôže byť kresťanské. Poznáme, čo sú to skutky kresťanského telesného a duchovného milosrdenstva? Vychádzajú z Ježišových blahoslavenstiev. Pravú lásku človeka k človeku Ježiš odmieňa ešte ďalšími darmi: Chromého z evanjelia nielenže uzdraví na tele, ale mu odpustí aj hriechy.
Z toho pre kresťana vyplýva - potreba pracovať na spáse svojej i duší bratov a sestier. Preto tak priťahoval súcit Krista, že sa ujímal trpiacich. Tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi. Kresťania majú mať na pamäti aj dušu tak svoju ako aj svojho blížneho.
Všetko, čo Ježiš robil s mocou na zemi, svedčilo o tom, že Boh má svoj plán s každým. V dôvere a v poslušnosti odovzdajme svoje srdce Ježišovi. Boh chce, aby sme žili dôstojne a slobodne. Nikdy sa nenechajme presvedčiť diablom, že Boh nás nemiluje, alebo že od nás odňal všetky svoje prisľúbenia a požehnanie. Niet ničoho, čo by bolo vzdialenejšie od pravdy. Neobávajme sa teda prosiť za uzdravenie seba alebo našich blízkych. Využime moc, ktorú nám dal Boh, a vytrvalo ho prosme, aby nás naplnil dôstojnosťou. Ježiš Kristus nám dáva lásku, svoje milosrdenstvo.
Či to nestačí na to, aby sme uverili? Veď on svoju lásku preukázal tým, že za nás zomrel na kríži. Jeho radosťou je, že nám môže odpúšťať hriechy. Je plný lásky a milosrdenstva a nám stačí len viera! Do chrámu prichádzame preto, aby sme svoju vieru upevnili, aby sme boli vo viere posilnení. Potrebujeme jeden druhého. Amen.