Meditácia na 29.12.2013
Meditácie Ľubomíra Stančeka
29. decembra - Svätej rodiny | Mt 2,13-15.19-23
Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil." On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna." Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli." On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský."
Prehodnoťme si svoje postavenie, úlohy a povinnosti vo svojej rodine
Vie si niekto z nás predstaviť rodinu, kde by si každý robil, čo chcel? Áno, sú také rodiny, kde jeden člen rodiny iných vykorisťuje, uráža, je sebec a egoista. Iste si uvedomujeme, že ak u nás v rodine má vládnuť pokoj, byť poriadok, aby sme sa doma dobre cítili a radi domov vracali, musíme podľa svojich možnosti, veku a postavenia, si v rodine plniť svoje povinnosti. Ak sa stane niečo mimoriadne, chceme vec riešiť pre dobro a v prospech väčšiny.
Jozefovi sa blížil koniec trestu a mal byť z väzenia prepustený. Čím viac sa blížil čas slobody, viac premýšľal. Z roka na rok kontakt s domom, rodinou chladol, prestával... Teraz premýšľa, či sa domov má vôbec právo vrátiť. Príjmu ho? Bál sa negatívnej odpovede. Nechcel sa preto pýtať priamo. Poprosil iba o znamenie. Ak ho príjmu, ak sa môže vrátiť domov, nech na prvý strom pri zákrute vedľa cesty zavesia šatku. Keď pôjde okolo autobusom, bude to znamenie, či môže vystúpiť, alebo nie. Prišiel deň, na ktorý sa roky tešil. Trest si odpykal, zmenu života spoznali aj spoluväzni i dozorcovia. Sedí pri okne v autobuse a blíži sa k domu, kde sa majú slobodne všetci rozhodnúť, či ho príjmu alebo nie. Vie, že im spôsobil veľa sĺz, bolestí a smútku. Oči ma upreté na zákrutu, za ktorou je ich záhrada a spomínaný strom. A už vidí strom. Všetky oči v autobuse na strom prekvapene pozerajú. Nie jedna šatka, ale niekoľko desiatok šatiek je uviazaných na strome. Nevydržal a zvolal: „Odpustili mi! Čakajú ma! Môžem ísť domov!" (K.W. Okruchy Wroclaw, 1992, s.131)
Ak je spoločnosť chorá, je možné ju uzdraviť jedine vtedy, keď začneme liečiť naše rodiny. Vieme, že mnohé naše rodiny sú skutočne choré a iné sú ohrozené, preto zamyslime sa nad slovami evanjelitu sv. Lukáša: „Vykonali všetko podľa Pánovho zákona" (Lk 2,39).
Nazaretská rodina, alebo v zmysle dnešnej nedele - Svätá rodina, sa navonok ničím mimoriadným nelíšila. Jedine Jozef s Máriou vedeli, že dieťa Ježiš je Boží Syn. Všetci traja vedeli o zvestovaní anjela Gabriela, len oni vedeli, že Jozef nie je otcom Ježiša. Jozef vedome a dobrovoľne prijal funkciu pestúna, pred verejnosťou úlohu otca, ako Mária bez pričinenia muža počala dieťa. Ježiš, vo všetkom podobný ľuďom okrem hriechu, dáva sa vychovávať, viesť Jozefovi a Márii. Všetci traja ako Židia zachovávajú a plnia Božie zákony, zúčastňujú sa obradov v synagóge či v chráme. Hoci na Ježiša sa nevzťahuje obrad očistenia, veď je Boží Syn, a jeho matka bola uchránená od dedičného hriechu, predsa, ako predpisuje Zákon, plní predpis Zákona, že každá žena keď porodí chlapca, musí na 40. deň od jeho narodenia, a ak dievča na 80. deň od jej narodenia, prísť do chránu a priniesť obetu. Jozef a Mária tak „vykonali všetko podľa Pánovho zákona" (Lk 2,39). Urobili to na pamiatku záchrany národa, keď dostali slobodu v Egypte v hisorickú noc.
Pápež Lev XIII ustanovil 14. júna 1892 sviatok Svätej rodiny. Okrem iného napísal: „Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa ustanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripomínal ich podstatný cieľ." Nazaretská rodina je nám najmä vzorom náboženského života, do ktorej patri úcta manželom voči sebe, teda aj manželská nerozlučnosť, rovnako právo a povinnosť priviesť na svet deti a ich vychovávať. Všetkých, tak rodičov ako aj deti, zaväzuje štvrtý príkaz z Desatora: „Cti svojho otca a svoju matku." To znamená, že deti svojích rodičov si majú ctiť, ich milovať, poslúchať, postarať sa v rokoch ich staroby o všetko, čo k takému životu patrí, aby mohli v pokoji zomrieť. Rovnako príkaz zaväzuje rodičov, aby deti dostali v ich láske to, čo im je na úžitok tak pre duše i telá. Teda deti nemôžu svojich rodičov vykorisťovať, vynucovať si to, čo ich duši by mohlo uškodiť. Rodičia musia myslieť na to, že nepravá láska im môže zatemniť rozum, ale i oči, že v nezdravej láske budú vychovávať svoje deti. Či ste už aj vy nepovedali rodičia: „Nemali sme my, nech majú aspoň naše deti..."? A sme svedkami toho, že vychovávame náročné pokolenie voči rodičom, spoločnosti, ale nie voči sebe samým.
Je potrebné, keď si nevieme a nedokážeme počas roka pripomenúť sviatosť manželstva, že aspoň raz do roka si rodina vie sadnúť a prehodnotiť rodinné povinnosti a zväzky. Dnes každý dobrý kresťanský manželský pár mal by nahlas znova povedať: „Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že (mu, jej) budem (verným manželom, vernou manželkou) a že (ho, ju) nikdy neopustím, ani v šťastí ani v nešťastí, ani v chorobe ani v zdraví, a že (ho, ju) budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života." Áno, dnes mnohí váhajú so vstupom do manželstva, o čom svedčia štatistiky. Klesá počet uzavretých manželstiev a rastie počet rozvodov, nie tak čo do počtu, ale na počet uzavretých manželstiev. Stúpa počet tých, čo žijú len ako druh a družka, často pre nedozretosť citovú a teda majú strach uzavrieť manželstvo. Rastie počet tých, čo zostávajú slobodnými a sami si uvedomujú, že Boh ich nestvoril muža a ženu pre seba samých, ale muža stvoril pre ženu a naopak. Boh dal presný cieľ človeku na zemi.
Nerešpektovanie, nenaplnenie Božej vôle, je pošliapaním Božej lásky k človeku. Je priam rúhaním sa Bohu, keď počujeme, a aj to rastie, že viac a viac sa ozývajú hlasy za manželstvá medzi mužom a mužom, a medzi ženou a ženou. Keď sa Boh postaví stranou, keď sa prestaneme dívať na dnešný vzor - Svätú rodinu, prestáva sa plniť mravný zákon a dochádza k predávaniu daru, ktorý dal Boh pre niečo iné a nie, aby to bolo používané na obchod. Vidíme to dnes v reklame, na rohoch ulíc už i menších miest, otváraním podnikov s erotickou náplňou. Počúvame, že jej to na život nestačí, čo si zarobí v čestnej práci, že ona má vyššie nároky, že dokonca manžel dá súhlas manželke k tejto činnosti, že rodičia mlčia pri hriechu svojej dcéry či syna, že žijú pred uzavretím manželstva spolu s nimi pod jednou strechou. Čo bolo krásne na rodine sa špiní. Česť sa šliape. Hrdosť sa vytráca. Amen.
Lk 2,22-35
Čo všetko zdobí steny bytov? Prečo? Má ešte miesto obraz Svätej rodiny v našich bytoch? Predstavme si obraz Svätej rodiny: Jozefa ktorý pracuje ako stolár. Máriu ako domácu pani a dieťa Ježiša, ktorý ich sleduje, napodobňuje, ktorý je zároveň stred rodiny, ktorý dáva rodine zmysel, cieľ, hodnotu. Je obraz Svätej rodiny gýčom? Má dnešnej modernej rodine čo povedať Svätá rodina?
Áno, časy sa menia. Čo všetko sa zmenilo len v našej rodine? Pripomeňme si, čo nás v rodine trápi, znepokojuje, ale spomeňme si aj na to, po čom túžime, čo by sme našej rodine želali, čím by sme ju chceli obdarovať...
Jozef a Mária Obetujú v chráme dieťa Ježiša. „Simeon - človek spravodlivý a nábožný, požehná Márii a povie... "aby vyšlo najavo myslenie mnohých sŕdc.", „Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo" (Lk 2,33). Svätá rodina, nie je vzor selanky, idylky. Rodina Jozefa, Márie a Ježiša to nemala ľahké a jednoduché.
Aj keď Jozef bol muž "hlava slávnej rodiny", muž viery, bol vystavený skúškam. Správa sa však ako milujúci a veriaci muž. Uspokojí sa s vysvetlením anjela vo sne. Stáva sa pred svetom manželom Márie a otcom Ježiša, v skutočnosti je strážca Márie a pestún Božieho Syna. Koná s Máriou dlhú cestu do Aim Karim k príbuznej Alžbete. Hľadá prístrešie, miesto v Betleheme pre Boha, ktorý sa rozhodol ľudstvo spasiť, vykúpiť. V evanjeliách nenájdeme jediné slovo, ktoré povedal Jozef. A predsa, z opisov udalosti, najmä z evanjelia sv. Lukáša, ktorý má informácie od Panny Márie čítame, že Jozef bol muž spravodlivý, čistý, múdry, poslušný i verný... Zomiera ticho, aký bol jeho život. Splnil svoje poslanie.
Mária, často znázorňovaná pri zvestovaní skôr ako dievčatko, ako už žena, musela konať, byť ženou činu, odvahy, vernosti či statočnosti. Anjelove slová, ktorými ju oslovil pri zvestovaní, si svojím životom zaslúžila. Nesklamala Boha, žila pre Boha, s Bohom, medzi ženami, ale i v národe i v cudzine, tridsať rokov po boku Ježiša a Jozefa, nesklátila sa, keď sa stretla so synom, keď niesol kríž., verne vytrvala pod krížom a s dôverou prijala do náručia mŕtve telo syna.
Novomanželom kňaz, v deň ich prvého kroku pri oltári, povedal: „Verím, že jeden spoločný otčenáš, dokáže pre vaše šťastie viac ako všetko iné na svete. Od prvého večera sa ho modlia. Koľko krát si už uvedomili slová „posväť sa" najmä keď morálny zákon chceli obísť. Koľko krát sa pozreli na seba pri slovách „odpusť nám naše viny". Koľkokrát vložili svoju vieru, keď sa ohlásila choroba, smrť blížnych, neúspechy... do slov „buď vôľa tvoja". Roky plynú, letia. Dnes sa stále modlia, hoci ich už volajú starý ocko, stará mama. A oni sa modlia spolu každý deň svoj "otčenáš". Zadívajme sa na jednotlivé postavy obrazu a vžime sa do svojej úlohy v rodine.... Amen.