Meditácia na 30.12.2013
Meditácie Ľubomír Stančeka
30. decembra - Šiesty deň oktávy | Lk 2,36-40
Čo je dôležité
Bolo by zaujímavé, spýtať sa seba i okolo seba, tak aj v rodine, čo je podľa zmýšľania ľudí dôležité, cenné, potrebné...? O čom je dnešná rodina? Čo pre nás osobne znamená? Čím sú pre nás životný partner, rodičia, deti, starý rodičia, vnúčatá...
Počuli sme o „Anne dcére Fanuelovej z pokolenia Aserovho. Mala vysoký vek... Chrám neopúšťala...slúžila Bohu...v tú chvíľu prišla aj ona ..." Rodičia Ježiša priniesli podľa Mojžišovho zákona do chrámu...
Ježiš je naša budúcnosť tu na zemi, aj vo večnosti. Návrat k Ježišovi je memento pre nás. V tomto dieťati aj každé ľudské dieťa, lebo každé ľudské dieťa je našou budúcnosťou - aké sú deti, aká je mládež, taká bude aj budúcnosť.
Zaiste, nenájdeme na svete nič úchvatnejšie, ako pohľad do detskej duše, pohľad na zmenšený obraz veľkého Boha. Či to nie je div krásy, keď uvidíme v duši dieťaťa čistú Božiu pravdu? Lebo dieťa, dokiaľ nie je skazené, nepozná lož, nepovie klamstvo. Ako ťažko je nájsť dospelého človeka, ktorý by vždy hovoril pravdu, ktorý by bol čistý nielen skutkom, ale aj slovom a zmýšľaním. Táto vzácnosť sa nachádza nadovšetko v dieťati, v jeho duši. A keby sme mali možnosť ešte viac vidieť do tejto duše, istotne by sme tam uvideli nahromadenú Božiu krásu: teda nielen nebeskú úprimnosť, nielen anjelskú nevinnosť, ale aj pučiacu rajskú lásku k Bohu a ľuďom. A ak je dieťa pokrstené, má aj ten najkrajší dar Boží, ktorý zem nemá, a preto ani ho nemôže dať, tie svadobné šaty, v ktorých sa skvie sám Boh a ktorými sa odievajú anjeli - posväcujúcu milosť.
Preto už teraz pochopíme, prečo Ježiš Kristus neopovrhol stať sa dieťaťom a prečo neskoršie, keď vyrástol, sa tak rád pozeral do svojich spanilých pozemských zrkadiel, do očí nevinných detí. Zaiste, to pre neho bola veľká radosť, keď On, ako Boh, svojimi vševediacimi očami objímal tie svoje malé zrkadlá a bol v nich taký, ako veľké slnko na nebi v malých ligotavých kvapkách rosy.
Vy, rodičia, vychovávatelia, do rúk ktorých je nevinné dieťa zverené, či sa nechvejete svätou bázňou, aby vám ho niekto z rúk nevyrazil a nerozbil? Myslite si, že je to nemožné? A čo sa robilo len nedávno, keď sa do detskej duše vštepoval obraz nevery v Boha a čo sa robí dnes, keď sa detská duša sýti tým najrozličnejším zlom? Vychovávať neznamená nič inšie, ako v dieťati zlo potláčať a dobro v ňom pestovať. Veľa závisí od správnej výchovy. Preto nestačí len vyučovať, ale aj vychovávať. Je potrebné neustále pestovať šľachetnosť srdca a vôle človeka. Povedzte len, či to nie je radostné a krásne pre rodičov, keď vidia svoje dieťa pri prvom svätom prijímaní? Či nie je šťastná tá matka, ktorej dieťaťu vkladá biskup ruky na hlavu dávajúc mu tým kňazskú moc? A preto, hlavne vy, kresťanské matky, musíte byť skutočnými strážkyňami duší vašich detí. Amen.