Meditácia na 21.01.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Utorok 2. týždňa v Cezročnom období | Mk 2,23-28
V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?" On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?" I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou."
Kedy sa postiť
Pochopme logiku prečo sa postiť a ako?
Židovské náboženstvo prikazovalo dospelým postiť sa iba raz do roka. Ale zbožní ľudia a zvlášť farizeji, postili sa dvakrát do týždňa - v pondelok a štvrtok od východu slnka po jeho západ. Zákon im to neprikazoval, bol to dobrovoľný pôst, pre ktorý sa sami rozhodli. Napriek tomu však očakávali, že Ježišovi učeníci budú dodržiavať rovnakú pôstnu disciplínu, ako oni. Hovorili: „Pozri! Prečo robia v sobotu to, čo nie je dovolené" (Mk 2,23).
Ježiš Kristus sa postavil na obranu svojich učeníkov. Nie však preto, že by chcel podceniť význam pôstu. Sám bol mužom modlitby a pôstu. Nespochybnil blahodárny duchovný úžitok pôstu. Obranou učeníkov však zdôraznil, že pôst alebo akýkoľvek iný prostriedok pre utuženie duchovného života, je pre človeka užitočný vtedy, keď ho človek vykonáva slobodne, z vlastného rozhodnutia. Tento úžitok sa stráca, keď sa niekto postí len preto, že sa bojí nepriaznivej mienky svojho okolia v prípade nedodržania pôstnej disciplíny. Do utorka by sa mal skončiť čas plesov a zábav. Už starozákonná kniha Kazateľ pripomína: „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu" (3,1). Áno, k sviatku patrí radosť a k pôstu smútok. Na svadbe sa nemožno postiť, ale i pôst treba prežiť rozumne, s úžitkom.
Pán Ježiš od nás očakáva opätovanie lásky, nie otrockú poslušnosť. Keď sa niečoho zriekame, mäsa, jedla, cigarety, kávy, alkoholu, zákuska, televízie, internetu.... máme myslieť na duchovný význam zriekania. Myslime na Ježiša, vtedy neprišívame „na starý odev záplatu z novej látky" a nenalievame „mladé víno do starých mechov". Je potrebné, pozerať na pôst a prijímať pôst nie mechanicky, formálne ale v duchu opätovania lásky Pánu Ježišovi, za naše hriechy. Pôst má duchovný zmysel. My kresťania máme pôst lásky preniesť aj spoločenského diania. Svet potrebuje naše svedectvo lásky. Pôst nie je pre kresťana čas diety, chudnutia, nadobudnutie línie tela, či iba pre upevnenie zdravia. Kresťan nepodporuje masochizmus, flagelánstvo či iné zle praktiky stredoveku. Pôst v kresťanskom ponímaní nemožno oddeliť od modlitby a almužny.
Deformácia súčasného chápania pôstu u mnohých spočíva v tom, že pôst pre nich znamená len zrieknutie sa určitých druhov jedla a v období Veľkého pôstu účasť na pôstnych bohoslužbách. Vo všeobecnosti sa však opomína tretí prvok, ktorý je s pôstom spojený - almužna. Základná myšlienka cirkevných otcov je: pôstime sa, aby sme dávali. Starokresťanský spis - Hermasov Pastier - hovorí o zvyku kresťanov postiť sa každú stredu a piatok. Radí zachovávať tento pôst o chlebe a vode, potom vypočítať, aké výdavky by sme boli mali, keby sme mali riadnu stravu, a túto sumu darovať vdove, sirote alebo niektorému chudobnému a dodáva: Pôst je za týchto okolností vynikajúcim činom, radostným a Pánovi milým. Amen.