Meditácia na 24.01.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Piatok 2. týždňa v Cezročnom období | Mk 3,13-19
Viac o kňazstve sa môžete dočítať v knihách "KŇAZ" a "KŇAZ RÉTOR"
Ježiš vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov: Šimona, ktorému dal meno Peter, Jakuba Zebedejovho a Jakubovho brata Jána, im dal meno Boanerges, čo značí synovia hromu, ďalej Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Tadeáša, Šimona Kananejského a Judáša Iškariotského, ktorý ho potom zradil.
Dôležitosť a potreba povolania.
Bolo to na oslavách šesťdesiatky. Jubilantovi prišli zablahoželať blízki príbuzní. Pri slávnostnej večeri sa jeden z nich opýtal oslávenca: „Šesťdesiat rokov je krásny vek. Veľa ste toho zažili a stretli sa s mnohými ľuďmi. Mohli by ste povedať, ktorí ľudia boli pre vás v živote najdôležitejší?" Jubilant sa usmial a povedal: „Zaiste čakáte, že poviem, moja rodina. Áno, je pre mňa dôležitá. Ale najdôležitejšími ľuďmi v mojom živote boli kňazi." „Kňazi?" „Áno, kňazi. Viete, keby nebolo kňazov, veľmi ťažko by sa mi v živote kráčalo. Oni mi sprostredkovali Božie odpustenie, keď som niečo vyparatil. Keď som niekedy nevedel ako v živote ďalej, vždy mi poradili správny smer. Vďačím im za veľa. Hlavne za to, že ma naučili žiť ako tak podľa Božích predstáv." Tento jubilant pochopil, že sviatosť kňazstva je potrebná pre tento svet. Veď v opačnom prípade, by ju Kristus vôbec neustanovil. Vy, ktorí sa usilujete žiť hlbokým duchovným životom, zaiste cítite, ako je pre vás kňaz dôležitý. Dokonca i samotný kňaz k svojmu duchovnému rastu potrebuje pomoc iného kňaza.
Evanjelium nám rozpráva o povolaní prvých apoštolov. Tu sa začala ich príprava na kňazstvo, ktoré bolo ustanovené Kristom pri poslednej večeri. Na mnohé otázky si už ľudia našli odpoveď. Ale na otázku: „Kto je kňaz?“ - sa nemôžu dočkať vyčerpávajúcej odpovede. Kňazstvo je sviatosť. Tak, ako nemôžeme úplne pochopiť, čo je krst alebo birmovanie, alebo Eucharistia, tak nemôžeme celkom pochopiť tajomstvo kňazstva. To preto, že je to Boží dar. A všetko, čo je Božie, má takú hĺbku a šírku, že človek so svojím obmedzeným rozumom to môže len ťažko pochopiť.
Kto je teda kňaz?
Na priečelí katedrály v Chartres je cyklus prekrásnych rezieb. Jedna z nich predstavuje Ježiša Krista, Božieho Syna, ako stojí plece pri pleci vedľa človeka. Je zrejmé, že obaja sa pozerajú na jeden cieľ, majú splniť spoločnú úlohu. Nie je ťažké si domyslieť, o čo ide: Božia sláva a vykúpený človek. Na dosiahnutie tohto cieľa sa spojili božské a ľudské sily a schopnosti. Kristus a kňaz nie sú oddelené osoby. Tvoria jednotu, ťažko pochopiteľnú, ale predsa pravdivú a skutočnú. Musíme sa diviť nesmierne pokornému Bohu, ktorý stojí vedľa zlého, hriešneho človeka, aby si jeho osobou poslúžil na uskutočnenie svojho plánu.
Vo vysvätenom Božom služobníkovi sa stretáva ľudský svet a svet Boží. Kňaz má byť ukazovateľom správneho smeru. Ale čím väčšmi ľudia hľadajú u kňaza ten Boží svet, tým viac im vyhadzujú do očí všetky ľudské nedostatky kňaza. A napriek týmto nedostatkom, s ktorými kňaz musí bojovať, ako každý človek, predsa pri hlásaní evanjelia, pri vysluhovaní sviatosti a inej kňazskej služby, predstavuje samotného Krista. Bláznivo si počína ten, ktorý pre ľudskú slabosť kňaza odmieta Božie slovo alebo odpustenie, ktoré mu kňaz ponúka.
Známy francúzsky spisovateľ Camus napísal divadelnú hru pod názvom `Stav obliehania`. Opisuje v nej stredoveké mesto, v ktorom sa objavila nákazlivá choroba a tak tam bola nariadená karanténa. Tí, ktorí chceli mesto opustiť, museli tak urobiť do dvoch hodín, pretože potom už nikto nemohol z mesta odísť ani doň vojsť. Mesto opúšťajú úradníci a advokáti - a nikomu to nie je ľúto. Odchádzajú aj obchodníci a remeselníci - a zasa nič, s nikým to ani nepohne. Odchádza starosta - a nikomu nevypadne slza z očí. A nikto neplače ani vtedy, keď odchádza lekár, hoci v situácii, aká bola v meste, bol veľmi potrebný. Krátko pred uplynutím dvojhodinovej lehoty vypukol v meste plač. Ešte niekto odchádza. Je to kňaz.
Ľudia ho zastavujú, kľakajú si pred ním na kolená a volajú: „Neopúšťajte nás, otče, sme vaše deti! Nenechávajte nás samých! Keď odídete, bude to, akoby Boh
odišiel z nášho mesta…“ Kňaz však nepočúva, uteká, mizne za obzorom. A medzi chorými vzniká zúfalstvo. Počuť volanie: „Ľud kresťanský, sme sami!“ Takto končí divadelná hra, ktorú napísal neveriaci človek. Chcel ukázať kňaza ako zlyhávajúceho človeka – ako zbabelca a nechtiac poukázal na to, ako ľudia kňaza veľmi potrebujú…
Prosme teda spolu: „Pane, tento svet potrebuje tvojich kňazov. Povolaj do svojej služby všetkých, ktorých chceš. Prosíme ťa, povolaj aj aj z našej farnosti mladíkov, aby ti slúžili podľa tvojej vôle do konca života.“ Amen.