Meditácia na 01.02.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Sobota 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4,35-41
NEPREHLIADNITE NOVINKY
- na február máme pre Vás opäť zaujímavé informácie
Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh." I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!" Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?" Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?"
Život ako prechod na druhý breh.
Prijímajme Ježiša za sprievodcu životom.
Boli ste už niekedy pri mori? A čo tak na rozbúrenom mori? Dáte mi za pravdu, že z filmov či dokumentov je nám to asi známejšie ako z osobnej skúsenosti. Ale také každodenné životné búrky poznáme veľmi dobre. Prvá veta z dnešného evanjelia zaznieva ako poslanie pre apoštolov: „Prejdime na druhý breh" (Mk 4,35).
Prejsť na druhý breh znamenalo, preplaviť sa po mori. Pre apoštolov to nemal byť problém, veď väčšina z nich boli rybármi. Ale napriek tomu, to problém bol. Zápasili na ňom, ako ďalej čítame. Cieľ bol asi veľmi dôležitý, keď zápas bol taký náročný. Poznáme známu vetu - `čo nič nestojí, za nič nestojí`. Druhý breh, druhá strana predstavuje nové očakávania, dobrodružstvo, službu, ohlasovanie evanjelia. Je nádejou i výzvou súčasne. Pán si musí byť istý druhým brehom, keď spí. Je to znak dôvery v niekoho mocnejšieho, než je more. Je to bezhraničná dôvera v Otca.
Milovaní, náš život je prechod na druhý breh. Od narodenia `plávame` na tomto svete, až po večný život. Brehom je smrť, ktorá je istá, len nevieme, kedy a kde. Ten breh aj pre nás znamená niečo nové, neslýchané - aj my máme byť plní očakávania. Ale tá `plavba` nás niečo stojí. Stále zažívame okolo seba búrky. Buď za ne sami môžeme, alebo ich robia ľudia okolo nás. Stačí, ak sa na mňa niekto zle pozrie, a už máme zlú náladu; ak deti neposlúchajú alebo donesú zlú známku, už je doma `oheň na streche`; ak sa manželia hádajú... To je búrka. Niekedy až strach na to pomyslieť.
Zdá sa nám niekedy, že Pán aj medzi nami spí a mlčí? Nie, Boh je stále s nami a bdie. To sa len nám môže tak javiť. On nám nedá úlohy, ktoré by sme nezvládli. Neopustí nás. Možno nás nechá samých, aby sme si uvedomili pravdu o sebe a to, že bez neho nič nezvládneme. Podobne ako apoštoli - rybári, majstri mora. Zastavme sa nad sebou a pýtajme sa, či všetko, čo robíme, nerobíme len vlastnými silami, bez Boha? Zistíme to tak, keď sa pozrieme, či pred našou prácou smerujú nejaké modlitby k Bohu. Kedysi bolo bežné vidieť, že pri zvonení na `Anjel Pána`, sa prerušila práca a modlilo sa. A čo my pri našej práci, pri šoférovaní? Je tam zahrnutý aj Boh?
Svätý otec blahej pamäti Ján Pavol II. charakterizoval dnešného človeka, že `žije akoby Boha nepotreboval, akoby ho vôbec nebolo`. Robme pre to niečo, aby to nepatrilo aj o nás. Uverme Bohu, že nás nenechá samých v našich búrkach a pomôže nám splniť všetky naše úlohy. Skúsme ho teraz odprosiť za našu malú vieru a poprosiť: „Pane, verím, pomôž mojej nevere!" (Mk 5,24) Amen.