Meditácia na 03.02.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok 4. týždňa v Cezročnom období | Mk 5,1-20
Ježiš a jeho učeníci prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Len čo vystúpil z lode, vyšiel z hrobov oproti nemu človek posadnutý nečistým duchom. Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť. A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Keď v diaľke zbadal Ježiša, pribehol, poklonil sa mu a skríkol veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn najvyššieho Boha?! Zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma!" Lebo Ježiš mu povedal: „Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!" A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?" Odpovedal mu: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho." A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z toho kraja. Na úpätí vrchu sa tam pásla veľká črieda svíň. Preto ho prosili: „Pošli nás do svíň, nech vojdeme do nich." On im to dovolil. Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do svíň. A črieda okolo dvetisíc kusov sa náramne prudko hnala dolu svahom do mora a v mori sa potopila. Pastieri ušli a rozhlásili to v meste a po osadách. A ľudia vyšli pozrieť sa, čo sa stalo. Prišli k Ježišovi a videli toho, ktorého trápil zlý duch, toho, čo bol posadnutý plukom, ako sedí oblečený a je pri zdravom rozume, a schytila ich hrôza. Očití svedkovia im rozpovedali, čo sa stalo s tým, čo bol posadnutý zlým duchom, a so sviňami. A začali ho prosiť, aby odišiel z ich kraja. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním. On mu to nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval." On odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.
Veľa ľudí sa snaží žiť dôstojným náboženským životom.
Ježiš uzdravuje od nečistého ducha. Prekvapujúce sú slová nečistého ducha, ktorý hovorí: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho" (Mk 5,9).
Udalosti, ktoré nasledujú, tieto slová diabla len potvrdzujú. Ježiš im dovolil vojsť do ošípaných, ktoré sa pásli neďaleko a tie sa zrútili do mora. Bolo ich asi dvetisíc. Táto časť nám chce povedať toto: Moc zla je veľká, ale Ježiš má ešte väčšiu moc, ktorá ničí zlo, pretože je Syn Boží. Vidíme to i na iných miestach, keď povie žene: „Veľké sú tvoje hriechy, ale choď a už nehreš" (Jn 8,11). Bolo jej mnoho odpustené, lebo veľmi milovala. Táto stať má nás upozorniť aj na množstvo hriechu.
Svedomie človeka môže otupieť, alebo môže dôjsť k nežiaducemu návyku, čo k radosti človeka nepridá, ba práve naopak. Pre nás je potrebné, aby sme brali vážne nielen vážnosť hriechu, ale i jeho počet. K tomu nás predsa vedie i náuka o sviatosti zmierenia, aby sme pri sviatosti povedali nielen hriech, najmä všetky ťažké, ale aj ich počet. Musíme si uvedomiť, aký dopad má na našu spásu jeden ťažký hriech a tým viac si máme uvedomiť aj množstvo ťažkých hriechov.
Na toto má nás upozorniť evanjelium. Človek sa môže stretnúť s Ježišom. ...chcel ísť za Ježišom, ale Ježiš mu dal inú radu: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval" (Mk 5,19). Každý návrat k Ježišovi by nás mal len a len tešiť. Nemali by sme sa správať tak, ako sa správali majitelia ošípaných. Tí videli len svoj materiálny úbytok, a preto prosia Ježiša, aby od nich odišiel. Boja sa o svoj ďalší majetok..., snáď. Táto stať nech nás privedie k myšlienke, že aj množstvo hriechov je veľké zlo. Človek nesmie rezignovať. Cirkev sprostredkuje nie zúfalstvo, strach, ale nádej.
Príklad. Aj vy ste zažili niečo podobné? Človek hľadal miesto, kde by našiel pokoj pre svoju dušu. Raz vošiel do kostola v ktorom sa kňaz zo svojimi veriaci modlili: „Zanedbali sme veci, ktoré sme mali robiť a robili sme to, čo sme robiť nemali." Vtedy si človek povzdychol a potichu povedal: „Ďakujem ti, Bože, že som našiel cestu..."
Je potrebné zriecť sa svojej pýchy. Pýcha je semenom. Pýcha a každý hriech, zabránia vstúpiť do Božieho kráľovstva.
Jedno podobenstvo o súčastnom živote rozpráva, že zvieratá sa zhromaždili a sťažovali sa na ľudí, že ich okrádajú o veľa vecí. „Berú moje mlieko," povedala krava. „Berú moje vajcia," povedala sliepka. „Berú moje mäso," povedala ošípaná. „Lovia ma, aby si vzali môj tuk," povedala veľryba. A tak ďalej. Nakoniec prehovoril slimák. „A ja mám niečo, čo by chceli mať viac než čokoľvek iné. Niečo, o čo by ma zaiste okradli, keby mohli. Mám čas." (A.de Mello, "Spev vtáka" Trnava 1996, s.128). Amen.