Meditácia na 24.03.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok po 3. pôstnej nedeli | Lk 4,24-30
Keď Ježiš prišiel do Nazareta, povedal ľudu v synagóge: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman." Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Ježiš posiela prorokov aj dnes. Nechceme sa stavať ako rodáci k Ježišovi. Každý človek má nepriateľov. Na to nás veriacich upozorňuje dnešné evanjelium. Ježiš na adresu svojich rodákov, ktorí ho neprijali ako proroka, povie: „..ani jeden prorok nie je vítaný vo svojej vlasti" (Lk 4,24). Ježiš v nazaretskej synagóge už vystupuje ako prorok. Svojím správaním provokuje rodákov. Keď povie, že slová proroka Izaiaša, ktoré práve prečítal, sa na ňom splnili, rodáci neprijmú. Ihneď poznamenajú, „vari to nie je Jozefov syn" (Lk 4,22)? Inými slovami, čo nám môže on nové povedať?
Na to im Ježiš odpovie tým, že poukáže na známu udalosť, ako proroka Eliáša neprijal národ, len pohania, vdova zo Sarepty a Sýrčan Náman. Ježiš postupoval správne. Nemal najprv prijateľnými slovami získať si na svoju stranu rodákov a až potom, neskôr im postupne veci vysvetliť? Nebol si sám Ježiš na vine, že rodáci sa dali uniesť hnevom? Môžeme sledovať, že kázania apoštolov sa nesú v duchu Ježiša. Treba si uvedomiť, že ľudia v Nazarete neboli o nič horší, ako inde na svete. Keď im Ježiš citoval proroka Izaiaša, všetci jeho rodáci boli šťastní, že počúvali radostné posolstvo, ktoré odpovedalo ich prianiu. Uvedomme si paradox, Ježiš ohlasuje "milostivý rok" a rodáci reagujú tak, že chcú usmrtiť svojho rodáka, ktorý im oznámil túto novinu. Ježiš Boh prináša odpustenie a lásku a zo strany ľudí sa mu dostáva nenávisť, hnev a nakoniec smrť.
Cirkev pokračuje v tom, čo Ježiš učil a prikázal Cirkvi, aby, nielen učila, krstila, ale aj naučila zachovávať všetko, čo jej prikázal. Poslaním Cirkvi bolo, je a bude hovoriť pravdu, hájiť a zastávať práv, ktoré svet pošliapava, zamlčuje v celej šírke života od tých, čo sa nemôžu narodiť, už ich nechcú, či niekomu prekážajú, až po starých, nevládnych, či odsúdených na smrť. Nemáme aj my podobný vzťah ku Kristovi a Cirkvi? Keď nám vyhovejú sme spokojní, ale keď nám vstúpia do svedomia, keď nás na niečo upozornia a keď od nás právom niečo žiadajú, už nemáme láskavé srdce, ale srdce plné nenávisti, zloby, hriechu.
Ježiša v Nazarete viedli na „zraz vrchu...a odtiaľ ho chceli zhodiť" (Lk 4,29), ale on nezmenil svoj postoj k pravde, neodvolal čo povedal. Až na svahu inej hory Ježiš dovolí, pretože to sám chcel, dáva sa ukrižovať, aby až do konca čias si človek uvedomoval Ježišovu pravdu. Neodsudzujme obyvateľov Nazareta. Naopak, učme sa, aby sme nasledovali Krista a radikálne zachovávali slová evanjelia. Uverili sme predsa Kristovi, ktorý za svoje presvedčenie nielen zomrel, ale ako Bohočlovek dokázal jednu a večnú pravdu. Do proroka Boh vylieva svojho Ducha a robí ho nástrojom svojej činnosti. Perspektíva takej činnosti je ťažká, že väčšina prorokov, okrem priameho oslovenia samým Bohom, sa na toto poslanie nechce podujať. Misia proroka prekáža mnohým synom a dcéram tohoto sveta. Amen.