Meditácia na 21.04.2014
Meditácie Ľubomíra Stančeka
Pondelok vo Veľkonočnej oktáve | Mt 28,8-15
Ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!" Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia." Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.` A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo." Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.
Ježišov veľkonočný odkaz
Prežívame najväčší sviatok roka - zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. V pôstnom období sme sa zriekli spevu „aleluja". O nás by malo platiť, že sme s Ježišom šťastní. Dnes, viac ako kedykoľvek inokedy, sú pre nás aktuálne slová Pána Ježiša, ktoré povedal ženám: „Nebojte sa!" (Mt 28,10). Nie sú nám tieto slová povedomé? Nepočuli sme niečo podobné aj vo chvíli oznámenia narodenia Pána Ježiša v Betleheme? Anjel vtedy pastierom povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám"... (Lk 2,10). Medzi týmito udalosťami uplynulo tridsaťtri rokov. Vzdialenosť medzi Betlehemom a Jeruzalemom, kde sa udalosti odohrali, je krátka. Niečo viac ako desať kilometrov. Zmŕtvychvstalý Ježiš chce skončiť svoje dielo. Mnohí, ktorí videli Ježiša zomierať na kríži, mali pocit víťazstva nad nepohodlným Ježišom. Ježiš však práve preto prišiel na svet. On chcel zomrieť za ľudí. On si vybral čas, miesto a spôsob smrti. On určil aj čas pobytu v hrobe. On chcel dokončiť svoje poslanie, a poveriť apoštolov úlohou: „Choďte, učte všetky národy a krstite ich... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,19a.20). Pri tomto uvažovaní niet miesta na strach. Vidieť to na správaní žien. Mária Magdaléna zvestovala smutným apoštolom radostnú zvesť, že Ježiš žije, že ho videla (por. Mk 16,10). Radosť precítili po preľaknutí aj apoštoli, keď Ježiš zastal uprostred nich (por. Lk 24,36n). A akú radosť cítili emauzskí učeníci, keď spoznali Ježiša pri lámaní chleba, keď hovorili: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma" (Lk 24,32)? Radosť zo zmŕtvychvstalého Krista je v týchto svedectvách pravá, čistá a úprimná. Ježišove slová po zmŕtvychvstaní sú liekom na ubolené, sklamané a ustráchané srdcia tým, ktorí mu uverili. Radosť a pokoj v srdciach tých, čo uverili v zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, nezničilo nič a nikto. Ani iné snahy, medzi ktoré patrí neskoršie zastrašovanie apoštolov, prenasledovania kresťanov, smrť a mučenie verných Ježišových až do dnešných dní.
„Nebojte sa" (Mt,28,10), slová Pána Ježiša po svojom zmŕtvychvstaní sú najsílnejším odkazom dejinách ľudstva. Tak, ako sa učeníci viackrát po Ježišovom zmŕtvychvtaní presvedčili o láske Pána Ježiša, a nielen oni, ale mnohí, čo sa s Ježišom po zmŕtvychvstaní s ním stretli, tak aj my dnes cítime nie strach, ale radosť vo svojich srdciach. Stretávame sa s Ježišom na našich oltároch. Veríme, že pod spôsobami chleba a vína je tu prítomný ten istý Ježiš, ktorého videli na vlastné oči po zmŕtvychvstaní ženy, apoštoli a mnohí iní. Galilea sú dnes naše kostoly. Tu sa s nami chce stretnúť Ježiš. Podmienkou je, že ho môžeme a chceme prijať do svojich sŕdc. Prihovára sa ku nám. Nebáť sa svoju vieru žiť. Dnes chce od nás zmŕtvychvstalý Ježiš, aby sme svoju vieru vyznávali a podľa nej aj žili.
Nie tak, ako rozpráva Sindar Singh: „Jedného dňa sedel som pod Himalájami na brehu jednej rieky. Vytiahol som z vody kameň, krásny, okruhlý, tvrdý a rozbil som ho. Vnútro bolo celkom suché. Ten kameň bol dlho vo vode, ale voda do neho nevnikla. Tak je to aj s mnohými kresťanmi. Kristovo učenie ich už stáročia obmýva, celí sú pohrúžení do jeho požehnania, žijú v kresťanstve, ale na tvrdosti ich srdca záleží. Tak sa ani nedivím, že mnohí ľudia nechápu, čo je Kristus" (por. P. Eismann - J.Wiggers, "Rozprávajte nám pán katechéta", samizdat s. 104).
Tvrdé sú tieto slová? Pravdivé. Ak neprežijeme tieto dni tak, ako sa od nás právom žiada, sme obyčajní klamári. A vieme, že Boh sa oklamať nedá. Uvažujme a premýšľajme, ako viac prijať veľkonočný príkaz Pána Ježiša. Uvedomujeme si, že nik z nás nesmie odkladať s prijatím výzvy Pána Ježiša k zmene nášho života. Ak sme sa dali klamať, alebo klamali sami seba, či iných, je dnes potrebné s tým celkom prestať. Dnes je na to čas. Povzbudením nám môže byť zaujímavá a poučná príhoda.
Mladý umelec, dnes známy sochár a maliar Michelangelo, keď prišiel do Ríma, najväčšieho nepriateľa mal v známom maliarovi Rafaelovi. Dnes ich obidvoch obdivujeme. Vtedy, nech by bol Michelangelo urobil čokoľvek, všetko bolo zlé. V kruhoch, do ktorých sa chcel dostať Michelangelo, Rafael jeho dielo ponižoval, znevažoval, vysmieval a ľudia mu verili. Veľa si vytrpel Michelangelo. Pretože o jeho dielach pod vplyvom Rafaela, nech urobil čokoľvek, nič nebolo dobré, ale primitívne, zlé, nedokonalé a vidiecke. Chcel preto z mesta odísť. Priateľ, ktorý vedel o Michelangelovom talente urobil jeden plán. Michelangelovu poslednú sochu Bacchusa s jeho súhlasom zakopal na mieste, kde sa mala stavať veľkolepá stavba. Soche najprv odbil ruku. Pri kopaní robotníci sochu našli. Vystavovali ju tri týždne a každý obdivoval výtvor neznámeho majstra. Sám Rafaelo s nadšením o nej rozprával. Vysoko hodnotil jemné a lahodné ťahy umelca na soche. Nezabudol pripomenúť, že by si mal sochy všimnúť aj Michelangelo, a podľa tohto vzoru robiť svoje diela. Rafael teda sochu ospieval ako jedinečné dielo. Po troch týždňoch prišiel Michelangelo a vytiahol ruku. Všetci spoznali, že toto dielo je Michelangelovo. Tam bol porazený Rafaelo, ktorý v Michelangelovi videl konkurenta.
Nesmieme sa správať ako Rafaelo ohľadom svojej vlastnej viery a Kristovho zmŕtvychvstania. Boh urobil pre našu spásu všetko. Prijmime zmŕtvychvstalého ako svojho Pána a Boha do svojho života, myšlienok, skutkov a slov. Dnešná liturgia je preniknutá radosťou; dôkazom sú veľkonočné slová „veľkonočné aleluja". Myslíme aj na tých, ktorých srdcia sú ešte neschopné prijať túto radosť, prípadne sa jej bránia a vyhýbajú. Nás totiž k nim posiela dnes Ježiš, aby sme im, ako ženy apoštolom, oznámili, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych. Amen.