Meditácia na 04.05.2014
Meditácia Ľubomíra Stančeka
3. veľkonočná nedeľa | Lk 24,13-35
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" On im povedal: „A čo?" Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli." On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Akú prežívame najčastejšie radosť?
Poznám ľudí, ktorí sú čím ďalej, tým viac smutnejší, uzavretejší, ... Jeden sa ocitne bez práce... Iný nechápe, ako sa ten človek dokázal zmeniť. Iný obrátil už po koľký krát kabát, a vždy mu to vyjde. Iní sú sklamaní z toho, čomu verili, o čo sa snažili, že bude lepšie... A dnes? Skutočnosť je opakom.
Kleopas, jeden z učeníkov, čo sa ponáhľali v nedeľné ráno, keď Pán Ježiš vstal z mŕtvych do Emauz, nepoznal v spolupútnikovi Ježiša, a vyznáva svoju bolesť, sklamanie o Ježišovi: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael" (Lk 24,21). Text predstavuje ako v mladej cirkvi vzrastala viera, vďaka tomu, že zmŕtvychvstalý Ježiš sám vysvetľoval Písma, ktoré sa dotýkali jeho osoby. Učeníci sa netaja spolupútnikovi s tým, že Ježiša pokladali za proroka (por.Lk 24,9). Sú však sklamaní a smutní z toho, že Ježiš zomrel. Nezabudnú pripomenúť správu o tom, že ženy ráno boli pri hrobe, ale telo Ježiša nenašli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že Ježiš žije. A taktiež, že pri hrobe boli aj iní z ich okolia, ale Ježiša nevideli. Na ich slová reaguje pútnik Ježiš a postupne poukazuje na text Písma, ktoré rozprávajú, že Ježiš musel zomrieť, ale že vstane z mŕtvych. Tie prorocké texty poukazujú na to, že utrpenie a smrť nie sú posledným slovom Boha o človeku, ale že v osobe Mesiáša sa musia splniť všetky predpovede z Písma. Predsa Ježiš sám povedal, že je Boh - a to Boh živých a nie mŕtvych, a na ňom sa ukáže sila, o ktorej učil, keď vstane z mŕtvych. Vtedy v srdciach týchto učeníkov začal horieť zvláštny oheň. Učeníci však nepoznali Ježiša. Uznali, že slová, ktoré im pútnik vysvetľuje, sú pravdivé, sú im jasné a predsa i napriek snahe pútnika, neboli v stave slová prijať. Takže sa im dostáva až výčitky: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom" (Lk 24,25)! Ich oči totiž neboli schopné spoznať Ježiša. Spoznali ho až vtedy, keď sa dal zdržať u nich a pri večeri keď „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho" (Lk 24,30).
Nestretli sme sa s niečím podobným vo svojom živote aj my? Emauzským učeníkom sa môžeme podobať aj my. Neraz nás trápia a znepokojujú ťažkosti ohľadom viery. Hľadáme zmysel viery, svoje miesto v Cirkvi, poslanie či náplň a nedarí sa nám. Kde spoznávame najčastejšie Ježiša? Nie je to v Eucharistií? Ale nielen v Eucharistii, ale aj v Božom slove. Keď cestou učeníci počúvali Ježiša, z očí im spadli lupiny nevery. Pri počúvaní Ježiša, sa im veci a udalosti stali jasnými. Pochybnosti sa vytratili ako sa stratí hmla. Cez slová Pána Ježiša vracia sa im do duší istota viery. Je to moc Božieho slova, ktoré im pomáha spoznať samého Ježiša. Keď sa vracajú k udalosti na ceste, počas ktorej im Ježiš vysvetľoval text Písma, priznávajú sa ku skutočnosti: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma" (Lk 24,32)? Prví kresťania mali k Písmu svätému takú istú úctu ako ku sviatostiam. Z toho vychádza, že podľa svedectva sv. Paulína z Noly (+431), v starovekých kresťanských bohostánkoch bývali uložené dve veci a to Najsvätejšia Sviatosť a Písmo sväté. Vieme, že keď sa konali procesie, okrem Tela Pána Ježiša niesli aj Evanjelia. A nielen v stredoveku, ale aj počas Druhého vatikánskeho koncilu.
Keď berieme do rúk Písmo sväté, buďme presvedčení o tom, že to je Pán Ježiš prítomný medzi nami v tomto ľudskom slove. Chce byť medzi nami, aby nás obohatil. Mnohí, keď idú čítať Písmo sväté, zapália najprv sviecu, čo je znak zmŕtvychvstalého Pána Ježiša, ktorý nás osvecuje svojím svetlom a obdarúva svojou milosťou. Nielen kňaz, keď pri svätej omši dočíta z evanjelia, pobozká text Písma, ale aj my, keď čítame Písmo, môžeme Bohu v prečítanom slove prejaviť svoju lásku pobozkaním knihy Písma svätého. Pravda, k tomu je potrebné, mať vo svojom vnútri úctu a lásku. Takto sa môžeme dobre pripraviť na rozjímanie o tom, čo sme v Písme čítali. Ak čítame Písmo v spoločenstve, môžeme mať zažatú sviecu. Kto ju zapaľuje, môže povedať: „Svetlo Kristovo", na čo ostatní odpovedajú: „Bohu vďaka." Bolo by správne, keď je to zo zdravotných dôvodov možné, aby aspoň ten, čo číta Písmo, čítal ho na kolenách. Po prečítaní, prípadne pobozkaní textu Písma, pokračujme aspoň krátku chvíľu v tichom rozjímaní nad prečítanými slovami. Po určitom čase môžeme pokračovať rozhovorom, kde sa jednotlivo môžeme vyjadriť, čo som cítil, spoznal pri čítaní Písma a uvažovaní nad ním. Takto dochádza k obohateniu jednotlivca i celého spoločenstva. Na koniec môže jeden predniesť modlitbu, buď vlastnými slovami, alebo inú Cirkvou schválenú modlitbu. Kde sa pravidelne takýmto spôsobom uskutočňuje kontakt s Ježišom, tam nieto miesta na strach, beznádej, úzkosť. Človek spoznáva veľkosť Božej lásky, radosť a krásu, hodnotu svojho života. Tak v Eucharistii a Písme spoznávame silu a význam Kristovho zmŕvychvstania. A o to nám dnes ide. Pri svätej omši najprv čítame texty z Písma a uvažujeme o ich význame a potrebe. Následne prežívame Eucharistiu. Znova a znova naše vďakyvzdávanie sa pre nás stáva posilou - zjednocovať sa s Kristom pod spôsobmi chleba a vína. To nás nielen oslovuje, ale i vnútorne mení a zjednocuje so zmŕtvychvstalým Ježišom. Je však potrebné, prežiť nielen navonok, ale i vo vnútri to, čo o Kristovi čítame, alebo počúvame.
Na adresu nás kňazov kazateľov to platí rovnako. Máme byť opravdivými tlmočníkmi Božieho slova a živými svedkami Ježišovej lásky. Biskup sa mal spýtať slávneho Antona Quinna: „Ako to je, že vy umelci dokážete vymysleným slovom zasiahnuť do hĺbky srdcia čitateľov a my kazatelia, ktorí máme k dispozícií pravdivé Božie slovo, nedosahujeme takých úspechov?" Quinn mal na to povedať: „To preto, že my hovoríme o vymyslenom tak, ako by to bola pravda. A vy hovoríte o pravde tak, ako by to bolo vymyslené." (K. W. "Przyczynki" , Wroclaw 1991, s. 69). Sv. Ján Chryzostóm na to hovorí: „Keď budeme my veriaci skutočne žiť svoju vieru, nebude v našom okolí neveriaceho."
Uvedomujeme si, že je potrebné venovať pozornosť, čas, silu, nadanie materialným a hmotným potrebám. Nesmú sa však stať tým, aby len to naplnilo naše vnútro. Kto však dá svoje vnútro Bohu, ten dokáže aj materiálne veci využiť na svoj úžitok a nestane sa ich otrokom. Duchovné veci dokážu človeka viesť k blahobytu hmotnému, ale zároveň človek zostane pokojný a radostný. Amen.